Category Archives: sociálne otázky

Kresťanstvo a demokracia

Písomné spracovanie prednášky na Jánskej konferencii 2024

Myslím, že môžeme pozorovať, že žijeme v dobe, keď je u mnohých ľudí badateľná neistota a nespokojnosť so stavom rôznych spoločenských záležitostí. Prejavuje sa to potom napr. pri voľbách, keď ľudia volia rôznych silných vodcov, od ktorých očakávajú, že svojou mocou vyriešia problémy, vrátia im staré istoty a pod., alebo volia rovno všelijaké tzv. antisystémové politické strany, ktoré sľubujú, že existujúci systém nejakým spôsobom priamo zrušia a pod.

Vyvstáva teda otázka, ako by mala spoločnosť fungovať, akú by mala mať formu, aby sa v nej ľudia mohli dobre cítiť, aby v nej mohli dobre žiť?

Je potrebné si uvedomiť, že všetky neprírodné výtvory sú výsledkom nášho konania. Usporiadanie nejakej miestnosti je výsledkom konania ľudí, ktorí ju takto upravili. Keď sa pozrieme von z okna na okolité mesto, tak celé toto mesto je v zásade výsledok ľudskej činnosti. Sociálny svet je náš výtvor. Nemôžme sa sťažovať, ak nejaké spoločenské inštitúcie nedostatočne fungujú, pretože táto ich nedostatočnosť je iba výsledkom nedostatočnosti našej, ktorí sme tieto inštitúcie vytvorili. Tu platí napr. aj výrok, že každá spoločnosť má takú vládu, akú si zaslúži, pretože je iba výsledkom jej voľby.

Môžeme si teda položiť otázku, ako dosiahnuť, aby naše konanie bolo také, že spoločnosť budeme utvárať správnym spôsobom?

Keď sa pozrieme na človeka, môžeme vidieť, že konanie človeka vychádza z jeho myslenia a cítenia. Podľa toho, ako človek myslí a cíti, tak koná. Myslenie a cítenie však majú duchovnú podstatu, preto je dôležité, ako duchovný život pôsobí v spoločnosti.

Mystérium na Golgote

Keď sa pozrieme, ako fungoval duchovný život počas vývoja ľudstva, môžeme vidieť jeden kvalitatívny predel, alebo obrat. Týmto predelom je Mystérium na Golgote. Keď si zoberieme situáciu poslednej večere ako ju opisuje Ján, môžeme vidieť, že Kristus tam učeníkov nazýva priateľmi (Jn 15,14). Hovorí, že ich nenazýva sluhami, ale priateľmi (Jn 15,15).

Rozdiel medzi sluhom a priateľom je taký, že sluha je v podriadenom stave, kým priatelia sú si seberovní, i keď môžu mať rôzne schopnosti. Tu je potrebné rozlišovať medzi rovnosťou a rovnakosťou. Samozrejme, že nie sme rovnakí, pretože každý z nás je jedinečný, a rozdiel v schopnostiach medzi Kristom a učeníkmi bol takpovediac nekonečný. Ale vidíme, že podľa Krista rozdiel v schopnostiach nie je v rozpore s rovnosťou vo vzájomnom vzťahu. Kristus chcel, aby učeníci boli jeho priateľmi. Kristus chce byť naším priateľom. Priateľský vzťah je založený na slobode a rovnosti a predpokladá vzájomné pochopenie. Aj Pavol v liste Galanťanom píše, že Kristus nám vydobyl slobodu (Gal 5,1), a že sme povolaní pre slobodu (Gal 5,13).

Kristus tu vlastne mení starý neslobodný stav, keď ľudia boli podriadení bohom a od ľudí sa vyžadovala poslušnosť, na nový slobodný stav, ktorý ale vyžaduje lásku a pochopenie. Kristus nechce, aby sme ho poslúchali, ale potrebuje, aby sme ho chápali a milovali. Dáva učeníkom, čiže aj nám, nové prikázanie, aby sme sa milovali navzájom, ako on miluje nás (Jn 13,34).

Tento nový kozmický impulz slobody, ktorý Kristus z lásky prináša ľudstvu, má teda za následok aj zmenu princípu fungovania duchovného života. V dobe pred Kristom bol duchovný život centralizovaný. Impulzy duchovného sveta sa k ľuďom dostávali cez nejakú centrálnu osobnosť, ktorá plnila úlohu sprostredkovateľa medzi duchovným svetom a ľuďmi. Napr. v starovekom Egypte takúto úlohu plnil faraón, ktorý bol z toho dôvodu považovaný za Boha, pretože cez neho, v ňom pôsobili bohovia. Samozrejme mohol mať aj poradcov, čo bol zbor veľkňazov, ale duchovný život stále vychádzal z centra.

Je to vidieť aj na forme, akú starovekí Egypťania používali na stavbu svojich hrobiek. Podľa toho, ako prežívali duchovný život, takú formu potom dali aj svojim hrobkám. Pyramidálna forma týchto hrobiek ukazuje na spoločenskú formu, ktorá vychádzala z tohto duchovného života. Na špici bola jedna centrálna bytosť, ktorá v sebe prepájala duchovný svet s pozemským a pokyny duchovného sveta aplikovala v pozemskom. Pokyny šli takto zhora nadol a vyžadovala sa poslušnosť.

To sa mení po Mystériu na Golgote. Keď sa pozrieme na to, ako sa na Turíce, na 50-ty deň po zmŕtvychvstaní Krista, odohralo zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, vidíme, že udalosť je znázornená tak, že ohnivé jazyky spočinuli na každom apoštolovi zvlášť. To znamená, že každý apoštol sa naplnil Duchom Svätým individuálne. Ešte počas 40-tich dní po zmŕtvychvstaní apoštoli duchovný obsah dostávali sprostredkovane od svojho Učiteľa. Na Turíce už apoštoli duchovný obsah prijali priamo od Ducha Svätého. Toto individuálne prijatie Ducha Svätého takto znamená počiatok decentralizácie duchovného života. Duchovný obsah už nie je sprostredkúvaný nejakou centrálnou osobou, napr. faraónom, ale zdrojom duchovnosti sa stáva každý jednotlivý individuálny človek, keď si sám vytvára svoj osobný vzťah k duchovnému svetu.

Samozrejme, že táto individualizácia duchovného života a z toho vyplývajúca decentralizácia duchovného života, ktorá sa začala na Turíce, je určitý proces. Aby sa to, čo na Turíce dosiahli apoštoli, mohlo rozšíriť do celého ľudstva, boli potrebné ešte ďalšie udalosti. Bolo potrebné, aby v priebehu nasledujúcich storočí kozmická inteligencia bola prevedená do nervovo-zmyslovej organizácie človeka[1], aby bol človek schopný samostatne myslieť. Muselo sa skončiť obdobie Kali-Jugy[2], aby sa človeku otvorila možnosť vytvoriť si nanovo, t.j. teraz slobodne vzťah k duchovnému svetu. Musela prísť michaelská doba, aby sa kozmická inteligencia, ktorej správcom v duchovnom svete je archanjel Michael[3], mohla z človeka, kde prežila svoju smrť ako abstraktné myslenie, vrátiť späť do duchovného sveta ako živé myslenie ľudí.

Dnes teda žijeme v dobe, keď zdrojom duchovnosti je už každý jednotlivý človek a duchovný život je tak decentralizovaný.

Ak má duchovný život správnym spôsobom pôsobiť v spoločnosti, musí sa jeho forma odzrkadľovať aj na forme spoločnosti. To znamená, že ak je napr. duchovný život centralizovaný, tak aj spoločenská forma musí byť zodpovedajúco tomu centralizovaná. A tak to aj historicky bolo, napr. v starovekom Egypte faraón nebol iba Boh, ale bol aj panovník, to znamená neplnil iba duchovnú úlohu, ale aj svetskú, spoločenskú. V takejto centralizovanej spoločenskej forme je suverénom panovník, pretože z neho pochádza duchovnosť, a spoločnosť potom tvorí hierarchickú unitárnu jednotu.

Keď sa ale zdrojom duchovnosti stáva jednotlivec, tak aj spoločenským suverénom sa musí stávať jednotlivec. Pri centralizovanom duchovnom živote má mocenskú legitimitu panovník, pretože on je zdrojom duchovnosti v spoločnosti, je mocou poverený od Boha a zodpovedá sa preto Bohu. Pri decentralizovanom duchovnom živote majú mocenskú legitimitu jednotliví ľudia, pretože oni sú zdrojom duchovnosti v spoločnosti a každý jednotlivý človek sa potom individuálne zodpovedá duchovnému svetu za svoje skutky. Títo ľudia si potom môžu spomedzi seba zvoliť určitých ľudí a poveriť ich spravovaním spoločných záležitostí. Títo zvolení ľudia sa v politických záležitostiach už zodpovedajú členom príslušného politického spoločenstva za svoje skutky, na ktoré od nich dostali politický mandát.

Aby si každý jednotlivec mohol utvárať svoj individuálny vzťah k duchovnému svetu, spoločenská forma musí byť taká, že vytvára jednotlivcovi slobodný priestor, kde si tento vzťah môže utvárať. Tento vzťah je tvorený iba medzi jednotlivým človekom a duchovným svetom, je to individuálny vzťah. Ak by nejaké spoločenské inštitúcie chceli do tohto individuálneho, osobného vzťahu zasahovať, nutne by ho museli kriviť a narúšať.

Oblasť vzájomných medziľudských vzťahov je právna oblasť, ako súhrn spoločnosťou ustanovených noriem a predpisov vzájomného správania sa. Základnou právnou organizáciou spoločnosti je štát. Môžeme si teraz položiť otázku, akú formu by mala mať táto základná právna organizácia, štát, aby spoločnosť fungovala správne a svojim pôsobením nekrivila a nenarúšala individuálny vzťah svojich jednotlivých členov k duchovnému svetu?

Myslím, že môžeme vidieť, že v situácii, keď zdrojom duchovnosti je jednotlivec, tak aby spoločnosť fungovala správne, teda aby si každý mohol utvárať svoj slobodný individuálny vzťah k duchovnému svetu, štát musí svojimi právnymi nástrojmi zabezpečovať priestor pre slobodný duchovný život. Štát musí byť v tomto zmysle liberálny, aby v štáte mohol existovať slobodný duchovný život

Duchovné impulzy samy o sebe by však boli samoúčelné, a z toho dôvodu nezmyslené, keby ich jednotlivý človek aj nemohol realizovať v praktickom živote. To znamená, že právna forma štátu musí byť aj taká, že individuálne duchovné impulzy, ktoré každý človek môže získať v takomto individuálnom slobodnom vzťahu k duchovnému svetu, musí každému jednému človeku umožňovať aj realizovať. Musí ich umožňovať realizovať ako v osobnom živote, tak aj spoločenskom živote. Musí umožňovať každému jednotlivému človeku aj participáciu na spravovaní spoločných záležitostí. To znamená, že v tomto zmysle štát musí byť aj demokratický.

Tieto pravidlá musia platiť pre každého rovnako. V uvedenom zmysle štát musí byť aj právny.

Liberálno-demokratický právny štát, ktorého ambíciou je vytvárať právny rámec na zabezpečenie slobodného duchovného života a ochranu dôstojnosti každého jedného človeka, pretože vychádza zo základného kresťanského impulzu slobody, ktorému sa snaží svojimi nástrojmi vytvárať slobodný priestor na jeho realizáciu vo svete, je v tomto zmysle kresťanský štát.

Akákoľvek štátna forma, ktorá odmieta slobodný duchovný život a chce nejakým spôsobom zasahovať do tohto individuálneho slobodného vzťahu každého jedného človeka k duchovnému svetu, chce tento vzťah nejakým spôsobom určovať napr. podľa nejakej štátnej náboženskej doktríny, napr. kresťanskej, islamskej a pod., nutne do toho vzťahu musí vnášať skreslenie. Môžeme vidieť v jednotlivých teokratických a autokratických štátoch, ako sa tam potom vytvárajú rôzne karikatúry pravých duchovných impulzov a duchovného života, ako sa tam pravé náboženské impulzy prekrúcajú a zneužívajú na realizáciu cieľov, ktoré sú v skutočnosti opakom cieľov vychádzajúcich z pravých náboženských impulzov, napr. pod heslom kresťanstva sa odmieta individualizmus, ktorý je výsledkom individuálneho vývoja po Golgote a označuje sa za zdroj spoločenského úpadku. V skutočnosti zdrojom spoločenského úpadku nie je slobodná individualita, ale absencia vzťahu k duchovnému svetu, k čomu dochádza aj vtedy, keď spoločenská forma bráni individualite vytvárať si svoj osobný individuálny vzťah k duchovnému svetu. Teokratické a autokratické režimy takto kritizujú to, čo v skutočnosti svojim fungovaním sami vytvárajú. Skutočnú cnosť nie je možné vynútiť, ale môže sa rozvinúť iba v slobodnom prostredí, pretože človek nie je cnostný vtedy, keď je nejakým zákonom donútený správať sa ako cnostný, ale keď koná cnostne bez toho, aby bol k tomu nútený.

Keď Kristus poslal učeníkov šíriť evanjelium, poslal ich evanjelium hlásať (Mt 10,7; Mk 6,12; Lk 9,2). Pôsobenie slovom má tú vlastnosť, že prijímateľovi slova ponecháva slobodu v tom, či počuté slovo prijme.

Samozrejme, že na zabezpečenie slobodného duchovného života sú potrebné aj príslušné opatrenia nie len v právnom živote, ale aj v hospodárskom živote. Je potrebné si uvedomiť, že človek si v praktickom živote podľa svojej individuality vyberá oblasť svojho pôsobenia. Nerobí všetko, ale sa špecializuje. Ľudské potreby sú však celistvé. Špecializovaný človek je takto odkázaný na ostatných špecialistov, aby svojimi jednotlivými špecializovanými činnosťami spoločne pre neho zabezpečili uspokojenie jeho celistvých potrieb. Napríklad, aby učiteľ mohol vykonávať svoje učiteľské povolanie, musia ostatní pre neho dopestovať potraviny, ušiť oblečenie, postaviť školu, pre školu napr. nepretržite vyrábať elektrickú energiu, kde na to používajú zariadenia pochádzajúce z celého sveta, atď.

Inými slovami, rozdiel medzi individuálnymi schopnosťami a celistvými potrebami vedie k potrebe bratstva v hospodárskom živote. Je potrebné si uvedomiť, že cieľom a zmyslom podnikania je vytvárať užitočné tovary a služby pre ľudí, aby jednotliví ľudia mali aj ekonomické podmienky na to, aby mohli skutočne realizovať svoje duchovné impulzy. Aby sa príslušný podnik mohol rozvíjať, potrebuje tvoriť zisk. Zisk je nákladom na rozvíjanie činnosti, ktorá uspokojuje potreby druhých ľudí, zákazníkov podniku, aby oni pri svojej sebarealizácii mohli uskutočňovať svoje duchovné impulzy, ktoré zahŕňajú aj uspokojovanie potrieb zase ďalších ľudí. Hospodársky život má takto prirodzený sklon vytvárať pletivo medziľudských vzťahov, ktoré sa postupne rozvíja po celom svete, čo je vlastne dnešná globalizácia.

Mystérium na Golgote vedie ku globalizácii. Globalizácia nás podnecuje, aby sme utvárali celosvetové bratské spoločenstvo. Vytvorenie celosvetového bratského spoločenstva je potrebné, aby sa Kristus mohol ľudstvu zjaviť „vo veľkom kozmickom Ja, ktoré je rovné veľkej skupinovej duši ľudstva“.[4]

Je dôležité, aby sme si uvedomovali podstatu hospodárskych procesov, ktoré nakoniec vždy vedú ku globalizácii. Ak hospodárske procesy vykonávame inštinktívne, tak hospodárska činnosť môže viest k rôznym formám vykorisťovania, moderného zotročovania ľudí a pod. Keď si však zakaždým uvedomíme, za čo všetko v našom každodennom živote vďačíme druhým ľuďom, a to z celého sveta, môžeme vedome utvárať toto celosvetové bratské spoločenstvo.

Skupinové duše

Skutočnosť Mystéria na Golgote priniesla zmenu aj do pôsobenia tzv. skupinových duší, čo sú hlavne duchovné bytosti tretej hierarchie. Pred Mystériom na Golgote tieto skupinové duše pôsobili cez krv. V takýchto skupinách sa úsudok vytváral inštinktívne, ľudia v takejto skupine preto mysleli a cítili rovnako[5], neexistovala sloboda a individualita[6]. Takéto skupiny sa utvárali ako dôsledok minulosti, človek sa do nejakej skupiny narodil podľa toho, aké sily v ňom pôsobili pred narodením[7]. Toto pôsobenie duchovného sveta cez krv sa prejavovalo tak, že napr. v starovekom Egypte sa faraóni mohli sobášiť iba v rámci rodiny, aby sa zachovala čistota krvi a bohovia v nej mohli správne pôsobiť. Postupne sa to menilo, napr. starovekí Židia sa museli sobášiť v rámci národa a kto to porušil, bol zo židovského národa vylúčený.

Kristus však nad pokrvný princíp nadradil duchovný. Keď sa napr. Krista pýtali na jeho rodinu, odpovedal, že jeho rodinou sú tí, ktorí sú s ním (Mt 12,45-46; Mk 3,31-35; Lk 8,19-21). Keď sa Židia odvolávali na svoj pokrvný pôvod od Abraháma, Kristus im povedal: „Skôr než bol Abrahám, Ja som (Jn 8,58).“ Kristus tu hovorí, že pred pokrvným princípom je princíp duchovný. Inak povedané, základná identita nie je pokrvná, národná, skupinová, ale individuálna. Človek môže povedať Ja som iba sebe samému individuálne. Tento individuálny princíp Ja som je to, čo má byť našou pravou identitou, pretože to je naša pravá podstata.

Skupinové duše, ktoré neprijali Kristov impulz, a to znamená, že neveria, že človek dokáže byť slobodný, chcú pôsobiť stále starým, neslobodným, donucujúcim, pokrvným spôsobom. Dnes inšpirujú rôzne archaické predstavy o tvorbe spoločenstva na dnes už prekonanom, a preto dekadentnom pokrvnom princípe. V miešaní rás, národov, v kultúrnej rozmanitosti vidia hrozbu, pretože miešanie krvi ich pôsobenie zoslabuje. Pokrvný princíp je exkluzívny, vylučujúci. Pokrvný princíp zo skupiny vylučuje každého, kto nemá správnu krv, kto nemá správny pôvod.

Skupinové duše, ktoré prijali Kristov impulz, pretože prijali Kristov impulz, tak tieto nové skupinové duše veria, že človek dokáže byť slobodný. Rešpektujú slobodu a individualitu ľudí a preto nepôsobia donucujúco. Čakajú na slobodnú iniciatívu jednotlivých ľudí združiť sa pri práci na realizácii cieľov, ktoré každý individuálne poznal ako spoločné. Takéto nové skupiny, ktoré vznikajú zo slobodnej individuality, sú takto utvárané z budúcnosti. Pôsobenie týchto nových skupinových duší je založené na vzťahu k ľuďom. Vzťah je však niečo, čo má duchovný charakter, na rozdiel napr. od krvi. Pôsobenie týchto nových skupinových duší je duchovné a vzťah k takejto skupinovej duši si dokáže vytvoriť každý, kto sa dokáže dostatočne duchovne pozdvihnúť. Uvedené nové skupiny sú preto inkluzívne. Umožňujú stať sa členom skupiny každému, kto sa stotožní s cieľmi skupiny, bez ohľadu na jeho rasový, národný, triedny alebo rodinný pôvod. Takto si človek zároveň môže vytvoriť vzťahy aj k viacerým skupinovým dušiam, t.j. môže byť príslušníkom aj viacerých skupín, podobne ako človek môže mať rôzne vzťahy s viacerými ľuďmi.

Uvedené platí aj o tzv. národných duchoch. Duchovia, ktorí neprijali Kristov impulz, pôsobia dnes ako padlí duchovia a inšpirujú rôzne dekadentné ideológie ako rasizmus, nacizmus, fašizmus a pod., kde sa spoločenská príslušnosť vytvára na princípe spoločnej krvi, spoločného pôvodu, napr. spoločného slovanského pôvodu a pod.

Aby si človek mohol vytvoriť vzťah k novému skupinovému duchu, to znamená k tomu, ktorý prijal Kristov impulz, musí s ním byť zlučiteľný, musí si získať podobný charakter. Znamená to, že musí tiež prijať Kristov impulz. Nie je možné vytvoriť si kladný vzťah k niekomu, kto má nezlučiteľný charakter. K takému niekomu je možné mať iba indiferentný vzťah.

Aby sa teda človek dnes mohol stať členom skupiny nejakého národného ducha, čiže aby sa mohol stať členom nejakého národa v tomto novom zmysle, musí prijať Kristov impulz, čiže musí sa stať v tomto zmysle kresťanom. Dnes si človek bez prijatia kresťanstva nemôže vytvoriť vzťah k pravému národnému duchu. Nemôže sa stať príslušníkom nejakého národa v tomto modernom, to znamená kresťanskom zmysle. Tento nový, kresťanský charakter národnej príslušnosti, pretože je to duchovný charakter, zároveň znamená, že človek v tomto kresťanskom zmysle môže byť súčasne aj príslušníkom viacerých národov, na rozdiel od starého pokrvného princípu, kde človek mohol byť príslušníkom iba jedného národa.

Môžeme vidieť, že napr. ideológie, ktoré sa snažia vytvárať skupiny na pokrvnom princípe, odmietajú kresťanstvo a svoju inšpiráciu sa snažia čerpať z pohanských dôb, napr. zo staroslovanstva a pod.

Ak niekde zlyháva multikulturalizmus, príčinou je nedostatočná duchovná úroveň ľudí, keď zostávajú zakorenení v kultúrnej identite založenej na pokrvnosti, na telesnom pôvode a pod. To potom prirodzene vytvára konflikt rozdielnych kultúrnych identít vo fyzickej rovine. Duchovná identita dokáže integrovať ľudí pochádzajúcich z rôznych kultúrnych pomerov. Je to materialistická predstava, že pochádzame z miesta, kde sme sa narodili. Samozrejme, že miesto nášho narodenia sa podieľa na utváraní našej konštitúcie, a z toho dôvodu môžeme mať k nemu zvláštny vzťah, avšak naším skutočným domovom je duchovný svet, odkiaľ všetci prichádzame, aby sme na Zemi splnili naše životné úlohy, ktoré sme si stanovili v duchovnom svete pred narodením.

Kristov impulz sa týka celého ľudstva, je univerzálny, je všeobecne ľudský, týka sa všetkých ľudí. Ak niekto tento impulz naozaj prijme, musí všetkých ľudí na celom svete začať považovať za svojich blížnych. Individuálna identita, ktorú priniesol Kristus, umožňuje vytvárať si vzťah ku všetkým ľuďom, a tým je vlastne táto individuálna identita kozmopolitná. Pri takejto kozmopolitnej identite, keď sa človek ako individualita považuje za súčasť celého sveta, potom môže považovať aj všetkých ostatných ľudí za svojich blížnych, za svojich bratov a sestry v duchovnom zmysle.

To znamená, že aby si dnes človek mohol vytvoriť vzťah k pravému národnému duchu, čiže stať sa príslušníkom národa v tomto modernom, kresťanskom zmysle, musí sa stať najprv kozmopolitom. Správnu národnú príslušnosť v kresťanskej dobe môže mať iba kozmopolita, ktorý potom svoju činnosť v príslušnom národe dokáže zasadzovať do celosvetového kontextu.

V pravom kresťanskom zmysle sa kozmopolitizmus a národná príslušnosť nevylučujú, ale národná príslušnosť je podmienená kozmopolitizmom.

Utváranie spoločnosti

Keď bol duchovný život centralizovaný a skupinové duše pôsobili cez krv, ľudia boli príslušníkmi skupiny bez vlastného rozhodnutia. Svoju príslušnosť prežívali nutne ako príslušnosť k zodpovedajúcemu panovníkovi, z ktorého pochádzala duchovnosť skupiny, ktorú ľudia prežívali ako členovia danej skupiny. Vtedy pojem národa v dnešnom zmysle neexistoval, ale mohli by sme povedať, že akási národná príslušnosť bola vtedy totožná so štátnou príslušnosťou. V ich charaktere nebol rozdiel, pretože to bola jedna a tá istá vec. Lojalita bola iba k panovníkovi.

Keď je ale duchovný život decentralizovaný, tak ľudia vytvárajú skupiny na základe slobodného rozhodnutia. V dôsledku toho potom vzniká otázka, ako si teraz v týchto slobodných skupinách vytvárať vzťahy, keď ich tvorbu už neurčuje duchovný svet napr. prostredníctvom nejakého centrálneho panovníka? Takto vzniká právo. Právna oblasť je oblasť našich vzájomných vzťahov. Po decentralizovaní duchovného života vzniká v spoločnosti nová oblasť, právna oblasť, ktorá má vlastný charakter a vyčleňuje sa z pôvodne jednotného uniformného celku.

Naproti tomu vzťah k duchovnému svetu, k skupinovým dušiam, k národným dušiam a pod., ktoré pôsobia duchovne, má stále duchovný charakter, i keď iný než pôvodne, pretože teraz je tento vzťah slobodný.

Uvedené dve oblasti, duchovnú a právnu, je potrebné rozlišovať. Národná príslušnosť má duchovný charakter, je to inštitúcia duchovného života. Štátna príslušnosť má právny charakter, je to inštitúcia právneho života.

Je veľkou chybou a má to nakoniec vždy tragické dôsledky, keď sa tieto dve oblasti spájajú, napr. do pojmu národný štát. Právna oblasť má totiž taký charakter, že všetko v nej musí byť jednotné, jednoznačné a ustálené. Zákony musia platiť jednotne pre každého, ich formulácia musí byť jednoznačná, hranice zodpovednosti, hranice pozemkov musia byť určené jasne a jednoznačne a pod. Zákony zároveň musia byť čo najviac trvalé a nemenné, pretože pri neustálej zmene zákonov sa použitie práva stáva nemožným, vzniká právny chaos.

Naproti tomu duchovná oblasť má taký charakter, že všetko v nej je rozmanité a vzájomne sa prelína. Pôsobia v nej rôznym spôsobom rôzne bytosti a ich pôsobenie sa mieša. Duchovný život sa zároveň musí neustále rozvíjať, a teda meniť, ak má ostať živý.

Keď sa niekto snaží aplikovať napr. právny princíp s jeho uniformitou na duchovný život v pojme národného štátu, nutne to musí viesť ku konfliktu. Keď sa rozmanitosť, vlastná pre kultúru, chce nahrádzať uniformitou, vlastnou pre právo, potom to logicky vedie k potláčaniu štátne nekonformných kultúrnych prvkov, ktoré vybočujú z normy. Vo fyzickej rovine to vedie napr. k násilnému vysídľovaniu, etnickým čistkám, alebo rovno vyvražďovaniu ľudí, ktorí nezodpovedajú uniformnému národnému ideálu.

Pre zachovanie národnej kultúry nie je potrebná národná zvrchovanosť, ale individuálna zvrchovanosť. Len individuálne zvrchovaní ľudia si môžu vytvoriť svoj osobný individuálny vzťah k národnému duchu a z podnetov tohto vzťahu potom národne kultúrne pôsobiť.

Zrušenie národných štátov neznamená zrušenie národných kultúr. Kultúra nezaniká, keď sa štátne hranice menia na administratívne, ale zaniká, keď sa u ľudí stráca vzťah k duchovnému svetu.

Liberálno-demokratický právny štát ochraňuje dôstojnosť človeka a vytvára právny rámec pre jeho slobodný duchovný život. Ukazuje tým, že je založený na kresťanských princípoch, je to kresťanský štát. Takéto kresťanské štáty by v dnešnej dobe mali byť všetky štáty na svete.

 

Martin Bobko

 

Poznámky:

[1] GA 237, 28.7.1924

[2] GA 118, 25.1.1910, GA 133, 20.5.1912

[3] GA 240, 21.8.1924

[4] GA 130, 21.9.1911, GA 155, 30.5.1912

[5] GA 199, 15.8.2020

[6] GA 102, 1.6.1908

[7] GA 203, 22.1.1921

Moskovská farárka Spoločenstva kresťanov k vojne na UA

Čo nás oddeľuje a čo môže vo vojne spájať.
Otázky pre farárku Spoločenstva kresťanov, Annuschku Geyer, Moskva

Ulrich Meier: Čo znamená vojna pre postoj k životu v moskovskom zbore a v ostatných zboroch Spoločenstva kresťanov v Rusku?
Annuschka Geyer: Pre nás prišla vojna ako rana. Takéto niečo nemohol nikto očakávať. Človek veľa počul, ale neveril, lebo Rusi a Ukrajinci sú z nášho ruského cítenia viac ako bratia. My Rusi nikdy nerozmýšľame politicky, ale veľmi duševne. Politika vždy príde neskôr, to, čo nám leží na srdci, je pre nás najdôležitejšie. Aj 23. februára bol v Rusku sviatok, ani by nám nenapadlo, že môže byť vojna. 24-teho ráno, ako mi neskôr veľa ľudí povedalo, sme sa zobudili do bolesti a vnútorného šoku. V prvých dňoch vojny sme jednoducho nemohli uveriť tomu, čo sa deje. Bolo ticho, človek žil akoby automaticky. Mnohí mi hovorili, že takmer nedýchajú. Po týždni sa vrátil pocit života a človek sa snažil pochopiť, čo sa deje.
A potom sa spoločnosť vydala rôznymi smermi. Niektorí to nevydržali a bolo pre nich jednoduchšie si Ukrajinu znepriateliť. Alebo skôr nie Ukrajinu, ale Západ. Na Ukrajincov som nikdy nepočula zlé slovo, z času na čas sa hovorí, že sú tam nejakí nacionalisti, ale ako predtým, ruský ľud pevne stojí pri bratskom ľude Ukrajincov, ale propagandistická mašinéria beží a veľa ľudí sa dalo presvedčiť. Ale aj títo ľudia, ktorí „stoja plne za Putinom“, sú smutní, keď sa hovorí o vojne. Potom hovoria, že by vlastne žiadna vojna nemala byť. Iní o tom nechcú hovoriť, namiesto toho potichu plačú doma sami pre seba.
Ale je aj veľa ľudí, ktorí o tom hovoria a vojnu nepodporujú. Pre nich je nemožné, aby sme my zaútočili na Ukrajinu. Je to naozaj veľa ľudí, oveľa viac, ako si myslím, že sa hovorí na Západe. Líši sa to od komunity ku komunite. Na hranici s Ukrajinou, v obciach Voronež a Rostov, je veľa ťažkostí: ľudia ochorejú, vrátane duševných chorôb. Deti sa správajú veľmi agresívne, majú strach. Vo východnom Rusku, pred Uralom, v obci Samara sú ľudia hluční, politicky angažovaní, chcú zabiť Putina a podobne.
Celkovo však možno povedať: Rusko plače. Na severe, na juhu, na západe, na východe, plačeme.

UM: Máte nejaký príklad, ako vojna ovplyvňuje rodinné vzťahy medzi príbuznými žijúcimi v Rusku a na Ukrajine ?
AG: Áno, mám niekoľko rodín. Musím povedať, že takmer všetci Rusi majú niekoho na Ukrajine a naopak. Poznám rodinu, ktorá povedala: Už sa spolu nemôžeme rozprávať. Keď to hovoria, opäť plačú. Ja sama mám tiež príbuzných na Ukrajine. Vzťah zostal. Celkovo rozhovory vyzerajú takto: Ukrajinci na nás volajú: „Urobte niečo!“ a my tam stojíme bezmocní. Je to veľmi ťažké vydržať. Niektorí odpadnú a povedia: „Dám si mesačnú prestávku od vzťahov s Ukrajincami,“ v nádeji, že sa čoskoro opäť nájdeme. My Rusi by sme radi počuli, čo tu môžeme spraviť. Ale nikto, ani Ukrajinec, nám nevie konkrétne poradiť.

UM: Akú úlohu zohráva náboženský život pre ľudí v čase vojny?
AG: Samozrejme, ako v každom čase krízy, ľudia hľadajú útechu. Preto teraz prichádza do kostola veľa ľudí, viac ako zvyčajne. Vynárajú sa otázky: Čo sme urobili, že je teraz vojna, prečo sa nám to deje, kto vlastne sme?
Keď sa tieto otázky pýta všetok ľud, cítite to vo vzduchu. Každý je neistý, každý hľadá nádej v tejto neistote. A, samozrejme, pre Rusov je v takýchto chvíľach veľmi dôležitá modlitba. Okamžite vznikli rôzne modlitebné skupiny, ľudia sa zišli a napríklad čítali evanjelium – mesiac bez prestávky. Alebo sa spolu modlíte v určitý čas v rôznych mestách. Alebo sa modlíš sám doma, oveľa viac ako zvyčajne, alebo prídeš do kostola – takže existujú rôzne variácie toho, čo môžeš robiť. A to ľudia robia.

UM: Aké sú vaše požiadavky na ľudí v Nemecku, ktorí sa chcú zamyslieť nad situáciou v Rusku a na Ukrajine?
AG: Máme pocit, že sa opäť zaťahuje železná opona. Už počuť škrípanie. Teraz prichádzame na konferenciu LOGOS do Dortmundu s veľkou skupinou Rusov a atmosféra je taká, že sa prichádzame rozlúčiť. Samozrejme, bolo by pekné, keby sme sa mýlili. Ale taká je momentálne nálada.
Z toho vyplýva prvá prosba: Prosím, nezabúdajte na nás – sme kresťanské spoločenstvo a pestujeme rovnaký náboženský život – vy na Západe, my na Východe. A aj keď je medzi tým veľa zla, nakoniec svojou prácou v tomto zle narobíme diery a táto železná opona bude opäť preč. Pokračujme v spolupráci! Myslite na nás. A tak sa nám tento čas podarí prekonať.
Druhá žiadosť je žiadosť o spoluprácu na záležitosti, ktorá nás teraz rozdeľuje – na vojne. Toto je naša spoločná bolesť – bolesť kresťanských ľudí. Čo sme urobili zle? My v Rusku, kde vojna začala, kde teraz s ňou musíme žiť desiatky rokov a musíme sa s ňou vyrovnať. Vy na Západe: Ako sa to stalo, že sme sa tak vzdialili? Prečo ten rozhovor medzi nami tak dlho nejde dobre? Radi by sme videli úprimnú spoluprácu na tejto udalosti, ktorá nás teraz rozdeľuje!

Annuschka Geyerová
narodená 1974, kňažka, Moskva
časopis Die Christengemeinschaft 11-2022

prekl. EŠ

Afganistan – krajina svetla

Krajina svetla

Christine Gruwez, študovala iranistiku, perzské prostredie pozná z mnohých ciest a štúdií. Rozhovor o dejinách a perspektívach Afganistanu. Otázky kladie Wolfgang Held.

Vopred podotýkam, Afganistan som nikdy nenavštívila, ale zato všetky jeho susedné krajiny áno, a to nie len Irán, v ktorom som bola niekoľkokrát, ale aj Turkmenistan, Tadžikistan, Pakistan. Takže perzskú krajinu a kultúru poznám veľmi dobre. Až do 18.storočia patrili všetky tieto oblasti k Perzskej ríši a boli súčasťou perzskej kultúry. Obzvlášť to platí pre Afganistan a Irán, ktoré až do druhej polovice 17. storočia tvorili jeden kultúrny celok. Všetky tieto krajiny však majú spoločné korene, ako Zoroastrov ohnivý chrám a Zarathustrov ohnivý chrám.

Čo je pre túto hornatú krajinu Hindúkušu typické?

Svetlo! Je charakteristické tým, ako sa mení počas celého dňa. Je ťažké zachytiť ho na fotkách. Keď je slnko vysoko, svetlo je ostré ako britva a večer je nekonečne jemné a mäkké. Vidno tam ružové odtiene. V hlbokých údoliach sa vlnia rieky v tyrkysovo modrých farbách.

Neprekvapuje, že tam bolo náboženstvo svetla.

Samozrejme. Druhá najväčšia etnická skupina, Tadžici na severe, sú potomkami Manichejcov. Vytvorili manichejské kráľovstvá so svojimi biskupstvami v Samare a Buchare, čo je dnešný Uzbekistan. Neďaleko od dnes toľko diskutovaného afganského Marsar-e-Šarífu v Balchu sa narodil Džalál ad-Dín Muhammad Rúmí, najvýznamnejší perzský básnik stredoveku. Sufizmus, islamský mysticizmus, mal obrovské centrum v severnom Afganistane. Aj Avicenna alebo arabsky Ibn Sina, perzský lekár a veľký komentátor Aristotela, pochádzal z Buchary v dnešnom Uzbekistane.

Tento duchovný rozkvet sa podceňuje a zároveň sa preceňuje teroristická hrozba z Afganistanu. Pri útoku z 11. septembra nebol jediný afgansky terorista, dokonca ani dnes sa medzinárodne nepotvrdili teroristi z Afganistanu.

To je pravda, pretože Taliban vo svojej podstate nie je žiadna teroristická skupina. Ak sledujeme históriu Talibanu, vidíme, že táto partizánska skupina sa vždy bránila okupantom. Jedným z charakteristických znakov islamizmu a terorizmu je, že sú medzinárodne aktívni a poprepájaní. Taliban sa snaží o oslobodenie svojej krajiny spod britskej, ruskej či – ako je tomu teraz – americkej okupácie.

Peter Scholl-Latour, expert na južnú Áziu, zdôraznil, že pre moslimov je neznesiteľné vidieť ozbrojených „neveriacich“ vo vlastnej krajine.

Je neúnosné, že do krajiny príde nejaká moc zo západu, so svojimi úplne inými spoločenskými pravidlami a myslí si, že všetci prevezmú jej pohľad na svet a spoločnosť. Afganistan je tragickým príkladom pýchy, ale nie je jediným. K neúnosnosti prispieva aj to, že samotnému Talibanu sa nedostalo uznania, aj napriek tomu, že tam koncom 20. storočia boli momenty, ktorým sa otvárali dvere. Aj u OSN Taliban žiadal uznanie. Dnes sa veľa hovorí o Pandžabských horách a bojoch, ktoré tam hrozia. Achmed Massoud, bojovník mudžahedínov, odporca bývalého Talibanu, bol vyhlásený za afganského národného hrdinu. Aj on sa snažil za uznanie v OSN. No to bolo zamietnuté. Dva dni pred atentátom z 11. septembra, bol zavraždený teroristami z al-Kaidy. Dvomi mužmi vydávajúcimi sa za belgických novinárov. Nechceli, aby došlo k zmiereniu so západom. Keď si spomenieme na 11.september, tak v Afganistane to platilo už 9. septembra. Massoud by bol skutočne schopný zmieriť sever s juhom, Tadžikov s Paštúnmi. Podľa neho, keď prišli do krajiny americké vojská, obrátil sa náboženský vodca Talibanu na Donalda Rumsfelda s prosbou, či by Taliban nemohol byť uznaný v OSN ako súčasť vlády. Boli momenty, kedy sa pre jednotu Afganistanu a jeho integráciu do medzinárodného spoločenstva dalo niečo spraviť.

Takže jedna ruka Talibanu je schopná zmierenia, druhá krutých útokov.

Taliban vznikol z bojovníkov za oslobodenie, mudžahedinov, proti ruským okupantom. Po odchode Rusov v roku 1988 vznikol v Afganistane prvý emirát, ktorý trval až do roku 2001. V tomto období vládli Taliban a mudžahedíni a uskutočnilo sa tiež niekoľko reforiem. Juh a sever sa rozdelili, na niektorých miestach došlo dokonca k strašným násilnostiam, ale vždy bolo hlavným dôvodom dostať preč z krajiny akékoľvek formy cudzej okupácie. Za tragické považujem, že afganská vláda, vtedy ešte pod vedením vodcu Mollaha Omara vyhlásila od roku 2000 približne do roku 2002 fatwu o pestovaní a obchodovaní s drogami. Krátko po invázii amerických vojsk sa tento zákaz skončil. Spolupráca s vojenskými veliteľmi a snaha vyvážať drogy do Ruska spôsobili, že pestovanie opäť prudko vzrástlo. V súčasnosti afganská produkcia maku predstavuje viac ako 80 % svetového trhu.

Ako veľká ilúzia sa ukázala myšlienka Francisa Fukuymasa o „Konci dejín“, ktorá vychádzala z prijatia európskeho spoločenského modelu.

Je udivujúce, že afganská spoločnosť sa v 20.storočí najmenej trikrát pokúsila o ústavu. Dialo sa to paralelne s Iránom. Málo známe je aj to, že v Iráne je ústava, ktorá umožňuje demokraciu. Bolo to v roku 1906, kedy sa britskí aj ruskí politici pokúšali zabrániť hlasovaniu o ústave. Napriek tomu, táto ústava platí až do dnes a podmienky v Afganistane sú veľmi podobné. Až do roku 1996 mali v Afganistane kráľa, ktorého dosadili Briti. Tak, ako v Iráne, aj tam sú voľby každé štyri roky.

Ku ktorým neboli pripustení všetci kandidáti.

Áno, demokracia je obmedzená, ale formálne je to demokracia s dvoma komorami, pričom v každej z nich je určité percento duchovenstva. Nesmieme však zabudnúť, že aj Európa má demokraciu, ktorá ma svoje slabiny a obmedzenia.

Existuje teda perzská demokratická kultúra?

Áno, „demokratická“ v pôvodnom (starom) zmysle, predovšetkým na rodovej úrovni, kedy sa rodovo najstarší stretávajú a rozhodujú o miestnych politických otázkach. Ale čo vlastne znamená „demokratický“? Samotné slovo nestačí. V každom prípade ide o to, či obyvateľstvo akýmkoľvek spôsobom môže vyjadriť svoj názor. A to závisí od vzdelania krajiny. Predstava západu bola presadiť naše spoločenské a politické myslenie v krajine s tak vyspelou vlastnou kultúrou. To by sa navonok mohlo vydariť, ale vnútorne k potrebnému vývoju nedošlo.

Akú úlohu zohráva vysoké percento analfabetizmu? U žien je to 80% u mužov 50%?

Áno, dôležité je, že aj mužov sa to týka. Vychádzam z toho, že starý indický kastový systém má ešte stále vplyv. Islam toto staré hierarchické myslenie potlačil, pretože podľa Islamu sú si všetci rovní, ale aj napriek tomu je to tam silne cítiť. To mi ukazuje, akú moc mal a z časti ešte má kastový systém. K tomu ešte tá obrovská priepasť medzi mestom a vidiekom. Vzdelaní žijú v mestách. Herat je mesto s tradičnou univerzitou, knižnicou a množstvom vzdelávacích inštitúcií. Kábul je naopak menej vzdelaný a preto je tu napodobňovanie západu viditeľnejšie. Prichádzajúc na vidiek, život sa stáva jednoduchším ale tvrdo sa zarába na živobytie. Pre týchto ľudí je ťažké, zúčastniť sa nejakých spoločenských zmien.

V Iráne aj v Afganistane sa, za posledných 40 rokov, znížila pôrodnosť o polovicu. To poukazuje na to, že vzdelanie žien sa zvyšuje. Sú ony kľúčom k budúcnosti?

Áno, ženy sa emancipujú. Prebieha to dvoma spôsobmi: Napodobňovanie západu v sociálnych mediach a konzume. Alebo druhý spôsob – škola a štúdium. Našťastie v Iráne môže študovať každý čo chce a ako dlho chce. Je to financované štátom. Väčšina žien v Afganistane a Iráne študuje medicínu a právo. Od nich potom závisí všetko, tak ako aj od mužov, ktorí sa síce tiež chcú vzdelávať, ale nemôžu, pretože patria do nižšej vrstvy .

Ako môže západ podporiť rozvoj v Afganistane?

Západ tam nemôže podporiť vôbec nič. Nemá tam čo robiť. Ešte stále som nepochopila, čo za podporu to malo byť za posledných 20 rokov. Čo tam robíme? Táto kultúra má ísť svojou cestou, svojim spôsobom a svojim tempom. Možno to bude trvať storočia, kým budú tam, kde si myslíme, že by mali byť. Ale musí to prebehnúť na ich spôsob. Demokracia stavia na dôstojnosti a rovnosti ľudí. Keď zrazu niekto príde a myslí si, že vie, aký by si mal byť, len hlboko protirečí demokracii. Pozrime sa na krajiny, ktorých okupoval Západ, ako napríklad Alžírsko alebo Egypt. Čo robia prví ľudia v populácii, ktorí sa tešia z požehnania vzdelania? Obrátili sa proti okupácii! Toto zasahovanie Západu pripravilo pôdu pre Islam, napríklad pre Moslimské bratstvo v Egypte. Študovali a potom si položili otázku: „Čo tu Západ robí?“ Boli prenasledovaní a väznení. V Alžírsku to bol Abd el-Kader, ktorý písal listy z francúzskeho zajatia, ktoré sa potom stali základom teroristických hnutí.

Je terorizmus len ozvena na obdobie okupácie?

Nedá sa to takto jednoducho povedať. V každom prípade sa pomoc Západu – aj keď nevedome- ešte neoslobodila od myšlienok z dôb kolonializmu. Je kresťanské, že sa chceme podeliť o blahobyt a slobodu, ktoré sme dosiahli za kapitalizmu. Ale nie nútením! Kresťanské je tiež si myslieť, že blížny má v sebe úctu a hodnoty, na základe ktorých sa môže sám rozhodnúť.

Helmut Schmidt v jednom rozhovore povedal, že žiadnemu moslimovi nie je skryté, že my kresťania sa na islamské náboženstvo z hľadiska individualizácie a osvietenstva pozeráme zhora.

Áno, to pociťujú všetci – aj tí, čo žijú tu medzi nami.

Ako možno túto pýchu prekonať?

Rudolf Steiner a s ním aj veľa spirituálnych učiteľov zdôrazňuje, že pokora je bránou k duchu. Pýcha túto cestu uzatvára. To platí rovnako pre tých, ktorí sú takto ponížení, ako aj pre všetkých, ktorí sú do tejto arogancie zapletení – uzatvára. Človek si myslí, že je o niekoľko krokov popredu a pritom si vôbec nevšimne, ako sa pýchou vzdialil svojim blížnym. S rôznymi skupinami z Nemecka, Švajčiarska alebo Holandska som absolvovala veľa ciest do perzských oblastí a na Blízky východ, napríklad do Libanonu alebo Sýrie. Prvýkrát videli človeka kľačiaceho a modliaceho sa na kraji cesty a vraveli si: „Prečo je na zemi?“ V jednej mešite sa dal niekto zmýliť tým, že v nej všetky hodiny zastali a že sú pravdepodobne pokazené. Nevedel, že hodiny ukazujú aktuálny čas modlitby a že sa pravidelne nastavujú. Divíme sa tiež, že v iránskej domácnosti je vysávač. Alebo človek príde na návštevu: „Ty máš skutočne kuchyňu?“ To všetko vyzerá možno nevinne, ale je to prejav našej pýchy.

Aby sme sa stali jedným ľudstvom, musíme prijať túto pýchu – či? Ako ste ju prijali a pretvorili vy?

Neviem, či sa mi to podarilo. Ešte stále sa dosť často pristihnem pri tom, ako pochybujem. Napríklad, ak si v knižnici pýtam nejakú knihu a predo mnou zrazu stojí človek z čiernej Afriky, myslím si, že ju určite nenájde. Bojujem s tým každý deň.

Mahmud Erol Kilic, profesor sufizmu v tureckej Konji, na jednom podujatí v Goetheanume zdôraznil, že ako moslim žijete s problémom, že v Európe nenájdete kresťanstvo. Človek chce stavať mosty a nenachádza náboženský náprotivok, ale materializmus a konzum.

Už niekoľko desiatok rokov sa pýtam sama seba, ako sa navzájom nájdeme – nie len medzi kresťanstvom a islamom, ale tu je problém najpálčivejší. Pociťujem túžbu po kresťanstve v iných náboženstvách. Raz som bola s jednou veľmi vzdelanou pakistanskou ženou v Chartres. Šli sme do katedrály, kde sa spievalo. Spýtala sa ma: „Kde sa tu môžem pomodliť?“. Bola to riaditeľka Akadémie umení v Lahore. Posadila sa a začala sa modliť. Pre ňu je Chartres dom Boha a tam sa modlí.

Vyšlo v časopise Das Goetheanum

Afganistan medzi mlynskými kolesami

Vojna medzi západnými spojencami a Talibanom v Afganistane trvá už 20 rokov. Tá viedla nielen k humanitárnej katastrofe, ale aj k vojne postojov, konkrétne „Vojne proti terorizmu“. Navzájom sa v nej odrážajú rôzne kultúrne trendy. Demokraciu a osvietenstvo nemožno používať imperialisticky. Vznikajú v procese. Pohľad do minulosti ukazuje rozmanitosť kultúr a z hľadiska humanitných vied nastoľuje otázku, ako sa dá dnes agresia liečiť.

S úžasom sme to pozorovali v médiách: po stiahnutí amerických a spojeneckých vojsk z Afganistanu krajinu rýchlo dobyl Taliban a hlavné mesto Kábul padlo v okamihu do jeho rúk. Západom podporovaná vláda sa rozpadla a afganská armáda, vycvičená a vybavená Západom, sa vzdala bez boja. Dostali sa k nám šokujúce zábery udalostí na kábulskom letisku. Svetová verejnosť je prekvapená triumfálnym a rýchlym prepadom. Ale bolo to naozaj také prekvapujúce? Nech je to akokoľvek, vyvstáva otázka širších súvislostí. Čo sa to tu deje?

Sú to kmene, hlupáci

Pred časom sa mi dostali do rúk tézy amerického historika a spisovateľa Stevena Pressfielda z roku 2009. Podľa neho kľúčom k pochopeniu toho, čo sa deje v Afganistane, nie je islam, ale tribalizmus, kmeňová kultúra. Už Alexander Veľký kvôli tomu zlyhal. Islam v tom čase ešte neexistoval. Steven Pressfield nazval svoju sériu piatich krátkych videí „It’s the tribes, stupid1“. Spravil tak v súvislosti s narážkou na slogan Billa Clintona: „It’s the economy, stupid“. Pressfield tvrdí, že mentalite kmeňových bojovníkov – cti bojovníkov, vláde vojvodcov, podriadenosti žien, striedaniu spojenectiev, chýbajúcemu národnostnému cíteniu – možno účinne čeliť len na základe jedinej stratégie: Velitelia západných armád s malými elitnými jednotkami sami preberajú úlohu vojenských veliteľov, zostávajú v krajine dlhý čas na roztrúsených základniach a vstupujú do výmeny s miestnymi kmeňovými vodcami ako konkurenční partneri. Sú rešpektovaní ako odvážni bojovníci a dokážu získať miestnych obyvateľov pre spojenectvo proti radikálnym skupinám poskytovaním peňazí a zbraní. Takto a len takto možno potlačiť teror, ktorý sa vyváža na Západ. Na druhej strane budovanie národného štátu („nation building“) podľa vzoru západných demokracií je beznádejné. Pressfieldov návrh riešenia je diskutabilný, ale jeho diagnóza mi dáva zmysel.

Kmeň – národ – štát

Kmeňové kultúry so svojimi zložitými zákonmi a pravidlami správania, ktoré nie sú kodifikované písomne, sú si navzájom podobné. Spájajú sa tiež s hlavnými svetovými náboženstvami. Ich princípy, pokiaľ sa neprekoná vyvinutá kmeňová mentalita, sú preceňované. Nepriamy zákon vrážd zo cti, krvnej pomsty a podobne, pretrváva aj napriek tomu, že sväté písma hlavných náboženstiev takéto zvyky neschvaľujú.2 Ich humánny kódex správania, v ktorom možno nájsť aj pozostatky predchádzajúcich vývojových stupňov, je návratom späť. Tak to bolo dlho aj v prípade historického kresťanstva, napríklad na vidieku južnej Európy až do 20. storočia. V postkoloniálnej Afrike sa dialo niečo podobné v kresťanských aj islamských krajinách.

Ak sa na to pozrieme bližšie, zdá sa, že ide o elementárne impulzy sebapotvrdenia, rané štádium formovania ega, zakotvené v zvládnuteľných, príbuzensky prepojených skupinách. Dominujú pocity. Ľudia konajú na základe nereflektovaných, ale kolektívne formovaných pohnútok a motívov. Až vznik všadeprítomného národného cítenia naprieč kmeňmi vytvára základ pre štátnosť v dnešnom zmysle slova. Impulzy duše pocitovej, prerastajú do foriem duše vedomej. Ľudia sa učia zaobchádzať s abstraktnými zákonmi. V súvislosti s tým sa prejavuje prvotná povaha mysle, ktorá vytvára pocit spolupatričnosti – mimo regionálnych a kmeňových väzieb. Na začiatku vzniká viac či menej pevne organizovaný štát, ktorý na seba viaže monopol na použitie sily. Na tejto ceste sa vyskytujú prechodné formy, často vojenské režimy ako v Egypte. Celý proces je v podstate z veľkej časti ukončený len v západnej Európe a zámorských anglosaských krajinách.

V islamských krajinách sa všetko ešte len pripravuje. Preto v mnohých krajinách pretrvávajú hybridné formy, v ktorých sa mieša staré a nové, veľmi rozšírená je korupcia. Nevzniká občianska spoločnosť, ktorá by mohla vyjadriť svoj názor. Na niektorých miestach sa štátnosť takmer úplne zrútila. Libanon a Sýria sú „zlyhávajúce štáty“. Problémy Palestíny a neúspešný boj za slobodu v tejto krajine nie sú spôsobené len neochotou Izraela umožniť vytvorenie životaschopného štátu, ale aj konštitučnými podmienkami samotnej palestínskej spoločnosti.

Pri bližšom pohľade sa zdá, že ide o elementárne impulzy sebapresadzovania.

Počas rozhovoru s jedným známym z južného Libanonu som sa presvedčil o tom, do akej miery sú ľudia v tomto regióne, ktorý je oveľa modernejší ako Hindúkuš, stále nositeľmi tohto „myslenia“. Ako nemecký občan volí SPD, ale pre Libanon považuje militantný, po zuby ozbrojený šiitský islamistický Hizballáh, za legitímnu reprezentáciu svojej etnickej skupiny. Raz sa ma spýtal, čo si myslím o izraelskom premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi. Netajil som sa tým, že nemám sympatie k Netanjahuovej politike. Samozrejme, odsúdil jeho osobu ako takú. Opovrhoval politickým žonglérom, akým bol Netanjahu, ale vzdával úctu jeho predchodcovi, bojovníkovi a vojakovi Arielovi Šaronovi – ktorý v Libanone tvrdo zasahoval, čo môj respondent zažil na vlastnej koži ako dieťa!

Myseľ a duch

Podobne, ako väčšina komentátorov, sa zamýšľam nad problémom zlyhania moderného právneho štátu na Blízkom východe. Okamžite mi napadne slovné spojenie: „Osvietenstvo“ –  „myslenie“ Západu. Sloboda slova, sloboda tlače, individuálny životný štýl, rodová rovnosť, demokracia, rovnosť pred zákonom, oddelenie náboženstva od štátu sú dnes na Západe vnímané ako prirodzené. Na Blízkom a Strednom východe sa výsledky európskeho osvietenstva realizujú len ťažko. Bráni tomu islam? Akékoľvek konečné rozhodnutie v tomto smere sa mi zdá predčasné. V období rozkvetu arabskej kultúrnej dominancie v stredoveku vzniklo akési rané osvietenstvo, v ktorom si intelektuálne sily osvojili filozofické dedičstvo antického Grécka. Dokonca aj pôvodný Korán a právne ustanovenia šaría, ktoré vytvorili Mohamedovi nástupcovia, sú zárodkom rozvíjajúcej sa kultúry porozumenia. Islam ako vierovyznanie formoval aj silu mysle, ktorá ponúka určitý druh spolupatričnosti väčším zoskupeniam – mimo kmeňov a klanov. A zárodky duše vedomej? Nehovorí sa v Koráne, súra 50: „Boh je tebe bližší ako tvoja krčná tepna“? „Tebe“, to znamená: tebe ako jednotlivcovi, nie Mullovi, nie kalifovi a dokonca ani kolektívu.

V období rozkvetu arabskej kultúrnej dominancie v stredoveku vzniklo rané osvietenstvo, v ktorom si intelektuálne sily osvojili filozofické dedičstvo antického Grécka.

Islamské kultúry ešte úplne neprekonali svoje kmeňové väzby. Nevytvárali ani národné štáty, ale kalifáty, ktoré voľne držali pohromade rôznorodé etnické skupiny, ako to bolo v prípade Osmanskej ríše. Po jeho páde sa najprv v Turecku a potom po skončení kolonializmu objavili autoritárske režimy so sekulárnym profilom a ambíciami národného štátu podľa západného modelu. V poslednej tretine 20. storočia ich potom vytlačili fundamentalistické náboženské skupiny a v niektorých regiónoch ich dokonca odstránili. Umiernené konzervatívne islamské strany podľa kresťanskodemokratického modelu zostávajú výnimkou. V Turecku sa Erdoganova AKP priklonila k autoritárstvu a strana Ennahda v Tunisku má zrejme ťažkosti. „Arabská jar“ zaznamenala po roku 2010 vážne komplikácie. Ťažké pôrody a potraty.

Neukončená osveta – z Marsu na Merkúr

Čím je politický islam taký príťažlivý? Odpoveď sa zdá byť jasná: ateistické režimy v takýchto krajinách – nie demokracie, ale skôr kleptokracie – priniesli začiatky národného cítenia, ktoré zostáva stále na pochybách. Sociálne a dokonca aj ekonomické podmienky sú zväčša zlé. V tejto nestabilnej politicko-spoločenskej situácii mobilizuje skutočne sily poriadku, odvolávajúc sa na islam. Základy pre vlastnú cestu k právnemu štátu a ľudským právam nie sú v súčasnosti dostatočne jasné.3 Arabský sekularizmus sa s ohľadom na politickú reguláciu ukazuje ako slepá ulička. Islam ponúka lepšiu súdržnosť a pravidlá akreditované tradíciou. Náboženstvo ako konštitutívny prvok? Áno, aj v našej krajine to bola náboženská tradícia, ktorá vopred pripravila pôdu pre rozvoj moderny. Hodnoty osvieteneckého ľudstva, ktoré vzišli z kresťanstva, bolo treba najprv vymaniť z autoritatívneho klerikálneho paternalizmu, zbaviť ich teologického spôsobu vyjadrovania sa a odovzdať ich slobodnému občanovi.

Vzniká ďalšia otázka: Prečo doterajší Západný model osvietenstva a právneho štátu v týchto krajinách ako model zlyhal? Predovšetkým preto, že vyrástol na inej náboženskej a kultúrnej pôde a musí si nájsť vlastnú pôdu. Taktiež kvôli napätiu medzi sekularizovaným Západom a kmeňovými islamskými spoločnosťami. A napokon, najdôležitejší dôvod je nepochybne tento: samotný Západ je očividne v kríze, ktorá mu spôsobuje veľké problémy. Jeho vnútorné rozpory a nezrelé riešenia podkopávajú dôveryhodnosť jeho sociálneho modelu.

Naša politická a sociálna situácia je tiež hybridná. Aj ona prenáša staré prvky do nového. Ide o štruktúry a účinky duše rozumovej alebo duše pocitovej, ktoré sa síce striedajú s prvkami duše vedomej, ale čoraz viac bez účasti Ja, bez použitia slobodnej vôle, bez možnosti zásahu individuálnej iniciatívy: v mechanisticko-byrokratickom štátnom aparáte, v počítačmi riadenom toku peňazí, v manicky vybičovanej ideológii pokroku, v nadvláde vedeckých metód, v moci anonymných korporácií a v mnohom inom. To všetko je nabité agresívnymi energiami. Sú to sily Marsu, sebapresadzujúce impulzy, ktoré naďalej pôsobia v mysli a duši, ale ktoré sa začali deštruktívne obracať proti človeku. To sťažuje jednotlivcom, ale aj kolektívu prístup k liečbe . Medzi rétorikou hodnôt a ľudských práv osvietenského Západu a skutočným vplyvom konania Západu je viditeľný rozdiel.

Samotný Západ sa nachádza v kríze, ktorú ťažko zvláda. Jeho vnútorné rozpory a nezrelé zaobchádzanie s touto situáciou podkopávajú dôveryhodnosť jeho sociálneho modelu.

Na zváženie by bolo nasledujúce: Osvietenstvo v pravom zmysle slova nie je len prevaha rozumu, ale aj podpora dať ho do služieb individuálnym ľudským bytostiam: vedieť využívať vlastný úsudok a rozvahu pri rozhodnutiach.4 To je charakteristický znak Západnej individuality. Je to epochálny dopad duše vedomej, ale nie je dokončený. Mentálne a sociálne si väčšina Západom ovplyvnených ľudí osvojila liberálne, osvietenecké postoje ako dominantné „myslenie“ až po druhej svetovej vojne. Nakoľko je to však udržateľné, sa ešte len ukáže. Znepokojivo iracionálne reakcie v súvislosti so súčasnou pandémiou alebo šokujúce zábery dobytia Kapitolu pri príležitosti nástupu nového prezidenta USA vyvolávajú vážne otázky.

Nie som fanúšikom prehnaných sebaobviňovaní zo strany Západu. V prvom rade sa však musíme pokúsiť vyrovnať sa s vlastnými, niekedy vážnymi nedostatkami a napraviť ich. Znamená to prekonanie síl Marsu smerom k merkurovskému prvku výmeny a spojenia, ba dokonca uzdravovania vo veľkom i v malom, v globálnom dianí aj v každodennom živote. To sú rastúce vlastnosti vedomej duše.5 Už existujú, ale len postupne sa rozvíjajú. Nemôžu ešte úplne nahradiť egoistické tendencie k sebapresadzovaniu. Skupiny a jednotlivci sa môžu a musia chrániť aj sami. Ale „obranyschopná demokracia“ by mala byť skutočne obranyschopná či už v konfrontácii s deštruktívnymi demagógmi zvnútra, alebo s agresormi zvonka. Diletantizmus, nesprávna kalkulácia a neefektívnosť nielen poskytujú ďalšiu výhodu jej nepriateľom, ale – ako sme videli v nedávnych udalostiach – ešte viac podkopávajú jej vlastnú dôveryhodnosť. Skutočná demokracia sa musí naučiť používať Mars v energickej kombinácii s Merkúrom.

Nie je to ľahká úloha. Sily sebapotvrdenia, ako i sily duše pocitovej, rozumovej či vedomej, sa totiž rozvíjajú inštinktívne. Na druhej strane nové kvality rozvíjajúcej sa duše vedomej musia byť vedome trénované a kultivované. O tom, či sa to podarí alebo nie, rozhodnú pravdepodobne nasledujúce roky.

Poznámky pod čiarou

  1. https://www.youtube.com/watch?v=ioCcO3_k6v0.
  2. Formulácia „oko za oko, zub za zub“ (Ex 21, 24), ktorá sa často označuje za „starozákonnú“ etiku odplaty, je podľa rabínskeho výkladu metaforou pre uloženie náhrady za spôsobenú telesnú alebo materiálnu škodu. Doslovná aplikácia v skutočnosti nie je zdokumentovaná.
  3. V islame je tiež prítomný rovnostársky prístup. Prvých kalifov zvolili Mohamedovi spoločníci. Dokonca aj teokratický režim, ako napr. v Iráne, sa môže spojiť s egalitárskymi prvkami a vytvoriť „islamskú republiku“.
  4. Immanuel Kant: Čo je osvietenstvo?
  5. Prechod z Marsu na Merkúr opisuje Rudolf Steiner vo svojich raných prednáškach ako dôležitý princíp evolúcie: „Treba si len celkom jasne uvedomiť, že ezotericky má byť Zem nahradená dvoma planétami Mars a Merkúr. Prvá polovica vývoja Zeme […] je totiž v ezoterickom vzťahu s Marsom, druhá polovica […] s Merkúrom.“ (GA 89, s. 73) „Prostredníctvom marťanských síl zažíva duša pocitová (astrálne telo) osvieženie. Stáva sa tým, čo sa v mojej teozofii nazýva duša rozumová. Prostredníctvom síl získaných z Merkúra sa táto duša rozumová znovu osvieži tak, že sa nezastaví na svojom vlastnom stupni vývoja, ale otvorí sa duši vedomej.“ (GA 89, S. 74)

János Darvas – 9. septembra 2021, časopis Das Goetheanum

Afganistan_Janos_Darvas.pdf

Každý človek myslí. Perspektívy vnútornej demokracie.

Rozhovor s Geraldom Häfnerom.

Pri mnohých politických otázkach sa uvádza ako argument veda, napríklad pri ekológii alebo homeopatii. Pritom však vieme, že i veda sa vyvíja a žije z diskusie. V politike sa vedeckému poznaniu niekedy načúva, niekedy sa inštrumentalizuje, inokedy ignoruje. Aký má byť vzťah medzi oboma? Pýtal sa Louis Defèche.

Nakoľko môže veda zasahovať na poli pôsobnosti štátu, právneho života a politiky? Je ešte demokratické, ak vedecké hľadiská dostávajú prednosť pred slobodou občanov, najmä keď obmedzujú ich slobodu?

Ako sa v tomto kontexte vôbec chápe demokracia – a v rámci demokracie úloha politiky? Ja by som povedal, že demokracia je primeraná organizačná forma v oblasti medzi slobodou a bratstvom. Sloboda je jej východiskom – a jej cieľom! Svoju úlohu nachádza v ochrane a rozširovaní slobody a dôstojnosti človeka. Pritom človeka nechápe ako člena nejakej masy, triedy alebo rasy (potom vždy hrozí koniec slobody ako i demokracie), ale človeka ako nezameniteľné indivíduum.

Znamená to uznať, že každý má prístup k tomu vyššiemu, k zmyslu, k poznaniu – a že nejaký človek alebo skupina nikdy nemôžu rozhodovať za druhých, čo je správne. Ak si tento základný predpoklad neuvedomujeme, nastáva v demokracii fatálny problém a stáva sa totalitnou. Dnes silnie tendencia hovoriť, že v našom štáte má každý byť blažený „podľa môjho“ alebo „podľa nášho“ vyznania. V tomto išiel „starý Fritz“ (Friedrich Veľký) ešte ďalej, keď povedal, že v jeho štáte má každý byť blažený „podľa jeho vyznania“.

Momentálne určite narastá intolerancia. Zároveň silnie tendencia – často z úprimných, dobre mienených dôvodov – predpisovať druhým, čo si majú myslieť a ako majú žiť. V demokracii musí ísť práve o to, aby rástla sloboda jednotlivca. Ide o to uznať, že k tejto slobode patrí, že si sám zvolím, akého lekára navštevujem a akým spôsobom sa chcem uzdraviť alebo ako vychovávam svoje deti a komu ich zverím do výchovy. To všetko patrí do centrálnej oblasti slobody a rozhodne nie do štátno-právnej sféry. Obmedzenie tejto slobody je možné iba vtedy, keď je to potrebné na ochranu slobody druhých, napríklad pred násilím a útlakom. Ak však nenecháme ľudí slobodne voliť, ak prostredníctvom štátu rozsiahlo dotujeme nejakú konkrétnu formu pedagogiky a iné nechávame finančne vykrvácať, alebo ak presadzujeme nejaké konkrétne chápanie medicíny a zdravotným poisťovniam dokonca zakážeme uhrádzať iné liečebné formy, ničím slobodu, a tým i ľudský vývin.

Táto oblasť sa vedeckými pojmami skôr zahmlieva než objasňuje, pretože to navodzuje dojem, že existuje presne jedna správna odpoveď, a tú nám dáva „veda“. Pritom aj na poli vedy existuje metodická pluralita. Takmer nikdy neexistuje iba jeden jediný „správny“ zorný uhol, ale viacero hľadísk a prístupov k veci. Musím ľuďom priznať, že majú iné stanoviská, prichádzajú k iným výsledkom a rozhodnutiam než ja. Kto svoj uhol pohľadu prehlási za jediný správny a chce ho presadiť ako zákon, počína si v jadre nedemokraticky, i keď pritom formálne použije demokratické mechanizmy.

Ale každý nie je vedec. Každý nemôže povedať, že vie, čo je správne a čo nie. To je predovšetkým práca našich vedcov.

Vo vede existujú prísne kritériá. Napriek tomu v demokracii nejde o vedu, ani dokonca o to, či je niečo správne alebo nesprávne. Ide tu o dohodu na primeraných pravidlách spolužitia slobodných indivíduí. Tu musím uznať, že môj sused má iné presvedčenie než ja. Regulovať predsa musím len vtedy, keď sa vnímanie týchto slobôd vzájomne vylučuje, keď to jednotlivcovi alebo celku neprijateľným spôsobom prekáža alebo škodí. Ale pokiaľ sa niekto riadi školskou medicínou, aby prekonal svoju chorobu, kým ja si ľahnem do postele a dám si zábal, nemá nikto z nás nárok, aby to druhému zakazoval. Aké je tu odôvodnenie štátneho zásahu?

Zdôvodnením je ochrana indivídua. Hovorí sa, že ak pripustíme takéto nevedecké metódy, ak občania budú platiť za liečbu, ktorá je v najhoršom prípade neúčinná, môžu zomrieť, a pred týmto ich musíme chrániť. To sú argumenty proti homeopatii.

Čo tu znamená nevedecké? A čo znamená neúčinné? To je pre mňa príliš všeobecné a sporné. Ak na to chceme zmysluplne odpovedať, musíme sa bližšie pozrieť na chápanie vedy, ktoré sa v priebehu dlhšej doby istým spôsobom vyvinulo tak, že je úplne orientované na model klasických prírodných vied, kde sa uznáva za preukázané iba to, čo sa dá spočítať, zmerať, odvážiť, klasifikovať a reprodukovať. To je ale obrovský vedecký redukcionizmus. Pri schvaľovaní liekov je štandardom dvojitý slepý proces: Neviem, čo používam, a tiež neviem, kto to používa a kto to dostáva. Dvojnásobne materiálny, dvojnásobne abstraktný – dvojnásobne slepý. Človek ako faktor má byť úplne vylúčený. Pritom ide predsa práve o neho!

Vo veľmi mnohých oblastiach vedy, i v samotnej fyzike sa už dlho uznáva, že pozorovateľ musí byť zahrnutý do pozorovaného deja, ak chce prísť k platnému výsledku. Práve tí, ktorí v poslednom storočí prišli so zásadnými prelomovými objavmi – vo fyzike napríklad Max Planck, ktorý skúmal tie najmenšie častice – upozorňujú na to, že základom musí byť nejaká sila, ktorá nie je vysvetliteľná z hmoty. Planck ju nazýva inteligentný Duch alebo Boh. Hovorí úplne jasne, že ako fyzici musíme uznať, že tu prichádzame k našej hranici. Nemôžeme to odmerať, ale iba zažiť na inej úrovni. Tak je to i v medicíne. Pretože, čo je to choroba? Môžeme ju poňať ako poruchu v nejakom stroji vyššieho druhu, ktorý vyžaduje opravu – alebo ako individuálnu, omnoho hlbšiu biografickú udalosť. Existujú prístupy alopatického druhu, kde sa napríklad horúčka chápe ako zápalový proces – ktorý pomocou podávania určitých liekov môžem potlačiť alebo ukončiť. Takéto pôsobenie dokážem skúmať v slepých a dvojitých slepých pokusoch, vždy vznikne to isté. Ale existujú aj iné prístupy. Napríklad medicína, ktorá sa pýta na zmysel horúčky pre pacienta a zodpovedajúco tomu koná inak, pretože nechce zápal nechať zmiznúť zvonka, ale chce pomôcť človeku, aby zápal prekonal z vnútra, zo seba. Snaží sa pozerať na celkom osobné prejavy choroby vo vývoji biografie konkrétneho človeka, a tak prichádza k úplne iným liečebným postupom. Takáto medicína viac nemôže byť abstraktná, ale musí byť vždy individuálna. Preto sa ani nedá abstraktne testovať. Preto tvrdenie, že iba dvojitý slepý test je medicínsky a vedecky obhájiteľný, znamená neprijateľnú redukciu a ohraničenie chápania medicíny a vedy.

Mimochodom ak si niekto myslí, že chorobe je možné porozumieť iba jedným z týchto pohľadov, tak chorobu chápe mylne. Dobrý lekár do svojich úvah zahrnie vždy oba tieto pohľady. A zároveň dobrý pacient musí vedieť, kto mu v aktuálnej situácii môže najlepšie pomôcť. Niekedy to nie je len jeden lekár, ale dvaja. Vo všeobecnosti antropozofickým lekárom nechýba rešpekt k ohromným poznatkom a úspechom tzv. školskej medicíny – povolenie vykonávať antropozofickú lekársku prax predsa predpokladá dosiahnutie úplného vzdelania a aprobáciu vo všeobecnej medicíne. Spoja to najlepšie z oboch prístupov všade tam, kde to je možné. Uvedené sa dá ale iba vtedy, ak sú oba prístupy otvorené a možné.

Neprezentujú sa ekologické hnutie alebo antropozofická medicína lepšie, ak svoje výsledky dokladajú konvenčnými vedeckými štúdiami?

V žiadnom prípade nechcem hovoriť proti modernej prírodnej vede, ale chcem len poukázať na to, že môžeme rozšíriť naše poznávacie prístupy – a tým i metódy nášho konania – a pritom musíme ostať otvorení. Toto platí aj pre náš vzťah k prírode. Nie je v tom žiadne odmietanie výsledkov vedeckého výskumu. Naopak! Je potrebné ich overiť, vziať vážne a vychádzať z nich pri našom konaní. V medicíne mi nevadí vedeckosť – ale požiadavka znemožniť ostatné prístupy.

Ekologické hnutie nie je primárne hnutím za vedeckosť, i keby sa to dnes tak mohlo zdať. Vzniklo skôr z pocitu celkovej súvislosti a našej zodpovednosti za celok. Postupne to prichádza aj do vedy. Vždy to tak však nebolo. Škody vo svete v dôsledku používania dioxínov, furánov, pesticídov, herbicídov, mikroplasty, rádioaktívne žiarenie atď. sú výsledkom aplikovanej redukcionalistickej vedy, ktorá sa nestará o dôsledky na celok. O to sa začali starať až ľudia, ktorí pocítili, aké to je, keď po použití určitých pesticídov, herbicídov atď. už sa viac nevrátia vtáky alebo sa oteplí klíma. To sa dá vidieť na vlastné oči. Môžeme vidieť, ako sa zmenšujú ľadovce, zväčšuje sa množstvo požiarov, topí sa morský ľad, častejšie sú extrémne výkyvy počasia. Tieto pozorovateľné zmeny sa odrážajú aj v empirických, vedeckých výskumoch. Medzičasom už existuje nesmierne množstvo údajov a metód, ktoré dokážu modelovať stále komplexnejšie procesy. Je to všetko jednoznačné – a nedá sa to spochybniť. Nie je to však skutočnosť, ale pokus pomocou týchto metód pozorovania, počítania, merania, váženia, výpočtov, simulovania a modelovania sa tejto skutočnosti priblížiť. Interpretovať musíme my sami a i vyvodzovať, prípadne zanášať dôsledky. To už viac nie sú otázky vedy, ale ľudského úsudku, nášho rozumu a vôle konať. Sú to aj otázky politiky, demokracie, ekonomického usporiadania. Považujem za veľkú skratku tvrdenie, že sa musíme riadiť iba vedou. Veda prispieva k našim znalostiam, k nášmu poznaniu, ale rozhodovať a konať musíme my sami.

Spor je predsa v tom – mimo zopár bláznov, ktorí spochybňujú aj dobre podložené fakty –, čo je potrebné urobiť. Toto je aj v medicíne rozhodujúci bod: Čo lieči, čo pomôže v budúcnosti? Na tomto mieste by som aj v otázke ekológie zobral vážne vedecké odporúčania, ale chcel by som ísť ešte omnoho ďalej. Myslím, že planétu nebudeme môcť zachrániť, ak iba obmedzíme produkciu emisií, ale musíme od základu zmeniť náš vzťah k Zemi. Je to potom viac duševná, duchovná, spirituálna a sociálna otázka. Aký je môj vzťah k Zemi, klíme, rastlinám a zvieratám, k môjmu okolitému prostrediu a budúcim generáciám? Dokážem prežívať, čo sa deje v životnom prostredí počas ročného kolobehu, či nejaká rastlina trpí, čo potrebujú zvieratá a ako sú s nami spojené? Dokážem prežívať, že dávanie a prijímanie je v neustálom kolobehu – a že zo Zeme nesmiem len brať, ale niečo musím aj darovať? Čo je mojím a naším príspevkom, na ktorý Zem túžobne čaká, ktorý potrebuje? Ako si získam schopnosti, aby som vedel takto prispieť?

To je viac než len výpočty a extrapolácie emisií. Určite je potrebný aj čisto prírodovedný výskum, aby sme poznali súvislosti. Na pochopenie a ozajstné uzdravenie našej Zeme to však nestačí. Dôrazne by som preto odporúčal, aby sme nezostali iba pri čisto prírodovednom výskume.

Možno máš skúsenosti s otázkou korupcie v oblasti vedeckého výskumu, čo už evidujeme v minulosti. Existuje názor, že ekonomika môže tiež vstupovať do oblasti vedeckého výskumu.

Korupcia vo vlastnom význame slova je skôr zriedkavá – aspoň podľa toho, čo je mne známe. Napriek tomu je táto otázka dôležitá a oplatí sa jej venovať. Keďže ide o miliardový trh, materiálne záujmy tu vôbec nehrajú malú rolu. Tí, ktorí tento miliardový trh obsluhujú, ktorí sú činní nadnárodne, veľkí výrobcovia liečiv, platia si drahých lobistov. Ich zástupcovia chodia do parlamentov, posielajú ľudí na ministerstvá, dávajú stanoviská, píšu dokonca zákony pre vlády. Lekárov, vedcov, začínajúcich vedcov, novinárov, úradníkov a politikov pozývajú na drahé kolokviá alebo konferencie do najatraktívnejších destinácií na svete. Financujú – verejne alebo skryto – mienkotvorné štúdie alebo kampane, podporujú alebo honorujú publikácie, ktoré idú žiadaným smerom. Oproti politike predstavujú ohromnú moc. Ak si správne pamätám, vo Švajčiarsku chémia a farmácia tvora 22 percent hrubého domáceho produktu. Ak tí povedia „vaša politika sa nám nepáči, premiestnime výrobu“, štát veľmi rýchlo padá na kolená.

K tomu sa ešte cielene a strategicky ovplyvňuje verejná mienka. Napríklad pri tabaku je to veľmi dôkladne preskúmané. Sám som to zažil. Keď som sa dozvedel, že každý rok celosvetovo zomrie približne 600 000 ľudí na dôsledky pasívneho fajčenia, v roku 1988 som skoncipoval zákon na ochranu nedobrovoľných pasívnych fajčiarov – „Zákon na ochranu nefajčiarov“ – a predložil do nemeckého spolkového parlamentu. Mimochodom, odohrávalo sa to úplne v oblasti medzi slobodou a bratstvom, o ktorej sme predtým hovorili. Tento zákon, ktorý nezakazuje fajčenie, ale ľudí, ktorí vedome nechcú fajčiť (rovnako i chorých, starých, deti), chce chrániť pred tým, aby proti svojej vôli museli pasívne fajčiť. Dnes platí v Nemecku a vo väčšine „civilizovaných“ krajín (okrem iného právo na nefajčiarske pracovné miesto, zákaz fajčenia v reštauráciách a verejných budovách atď.). Vtedy to bolo iné. Stál som takmer sám proti presile tabakového priemyslu. Bol som napádaný, hanobený, zosmiešňovaný – aj v médiách. Sotva existuje priemyselné odvetvie, ktoré je tak dobre organizované ako tabakové a farmaceutické. Dochádza tu k masívnemu ovplyvňovaniu politiky a žurnalistiky. Napriek tomu sme zvíťazili! Bola to sila zmysluplnej myšlienky a nezadržateľná zmena verejného postoja mnohých.

Vráťme sa späť k medicíne a homeopatii. Tu zohráva rolu ešte niečo iné, a to peniaze. Kde sa zarábajú najväčšie sumy peňazí? Kde sa najviac vypláca výskum? Vezmime výskum liekov. Výskum s prírodnými, napríklad rastlinnými látkami v konečnom dôsledku neprináša žiadne peniaze. Arnika, cesnak alebo ľubovník sa nedajú patentovať, tie už existujú. Čo môžem použiť ja, môžu použiť aj druhí. Ak však v laboratóriu pracujem s umelo vytvorenými substanciami, môže si moja firma tieto látky (alebo ich kombináciu) nechať patentovať – a potom dlhý čas z ich použitia ekonomicky profitovať. Už len to je dôvod, prečo podiel investícií do výskumu v oblasti homeopatík a prírodných liečiv je menej než promile toho, čo je investované do výskumu alopatických prostriedkov. Absurdné pritom je, že aj štát nasleduje túto ekonomickú tendenciu. Uvediem ako príklad Nemecko. Výskumné prostriedky Nemeckej výskumnej spoločnosti, spolkovej vlády a EU na prírodné liečebné postupy spolu tvoria menej než percento sumy, ktorú verený sektor vydáva na alopatický výskum. Tu neexistuje žiadna vyrovnanosť, ale extrémne nevyvážené pomery. Idealisti, ktorí sa usilujú o iné spôsoby než tie, z ktorých sa dá ekonomicky ťažiť, nie sú v potrebnej miere podporovaní. Pred insidermi už dlho stojí otázka, či sa ešte vôbec dá v oblasti homeopatických a antropozofických liečiv robiť nejaký výskum v dostatočnom rozsahu.

Zároveň je vo vzťahu k diskusii o homeopatii a prírodných liečivách potrebné povedať, že ak rozmýšľame v objemoch, je to menej než promile trhu – teda pre politiku žiadny vážny faktor. Medzi voličmi je to však inak. Dve tretiny až 70 percent hovorí, že chcú takéto prostriedky. Dáva mi to nádej, že politika sa nebude riadiť volaním po faktickom vytlačení alternatív z trhu, ako sa to už deje vo Francúzsku, Taliansku alebo Švédsku, aby si tak ľudia mohli voliť iba z produktov farmaceutického priemyslu.

Aký záujem má štát, aby vydal takýto zákaz, keď všetci zúčastnení, lekári, zdravotné poisťovne a pacienti chcú tieto prostriedky?

Zdravie je obrovský trh aj do budúcnosti. I keď je objem trhu homeopatík a antropozofickej medicíny pomerne malý, platí, že každý pacient, ktorý svoje nachladnutie lieči Infludom a horúčku zábalmi a nie antibiotikami, je pre farmaceutické koncerny stratený ako zákazník. Tieto koncerny by chceli mať perspektívne celý trh bezpečne pre seba. To však nevysvetľuje všetko. Je to skutočne aj ideologický boj. Ide aj o to, presadiť proti materialistickému chápaniu vedy, proti materialistickému postoju iný smer myslenia, a to nie len v tejto oblasti. Do tretice, sme svedkami radikálnej premeny verejného života a politiky. Na rozdiel od minulosti, dnes sa verejný život stále viac rozpadá na skupiny, ktoré sa pokúšajú presadzovať partikulárne záujmy. Tieto boje sú stále hrubšie, agresívnejšie a kampaňovitejšie – proti všetkému, čo je geograficky, myšlienkovo alebo inak cudzie. Tým sa ničí politika. Dúfajme, že sa nezničí úplne. Ochranou je masívna verejná osveta a kampaň za rozmanitosť, nie len v zdravotníctve, ale i pedagogike, náboženstve atď.

Predsa to nemôže byť tak, že by sme stále viac a viac žili v krajine, kde sú štátom schvaľované len niektoré životné presvedčenia a životné plány a iné nie. Dôsledkom zrušenia uhrádzania liekov je, že zdravie ľudí sa stane závislým od ich príjmu. Poznám jedného antropozofického lekára, pokiaľ to viac nebude uhrádzané, budem ho môcť navštíviť, až keď budem mať dostatočný príjem, aby som si to mohol dovoliť. Máme tu potom spoločnosť, v ktorej sloboda závisí od peňazí, ale to nemôže byť cieľom politiky.

Vo Francúzsku sa už uhrádzanie ruší. Ako sa to odôvodňuje? Ako je to s právom jednotlivca na sebaurčenie?

Nemôžeme poľaviť v ostražitosti. Štát sa čoraz viac dostáva pod vládu určitých názorov. Loby, ktorá bojuje za jednostranné materialistické chápanie vedy a alternatívnym názorom chce zabrániť, je pozoruhodne mocná. Robí mi starosti, že k niečomu podobnému začína dochádzať už i v strane Zelených. Nápadné je, že to začalo až vtedy, keď Zelených prestali považovať za stranu idealistov bez skutočnej perspektívy získať moc a začala sa črtať možnosť, že by mohli vstúpiť do vlády alebo mať aj budúceho predsedu vlády. Náhle sa aj u Zelených vo veľmi profesionálnych kampaniach artikulovali záujmy, ktoré predtým určovali politiku iných strán. Ako keby kruhom, o ktorých tu hovoríme, bolo jasné, že ak chcú svoj obchodný model používať aj v budúcnosti, musia teraz získať vplyv na Zelených. Znenazdajky sa objavili žiadosti na uznesenia ako tá, podľa ktorej sa Zelení musia vysloviť za vedu, a teda proti homeopatii atď. – mediálne extrémne dobre zorganizované. Zdá sa, že je veľký záujem odradiť Zelených od uznania rôznych spôsobov života a svetonázorov, pedagogických a medicínskych smerov a zúžiť ich na mainstream, ktorý je ešte stále určujúci pre ostatné strany a spoločnosť.

Argumentom je vedeckosť. Preto sa pýtam, aké je miesto vedy v spoločnosti? Má byť každý občan vedcom?

Dobrá otázka. Formuloval by som to inak: Každý občan by mal byť samostatne rozmýšľajúci. K tomu patrí, že by mal vedieť používať a triediť vedecké metódy a poznatky, aby rozumel ich predpokladom, podmienkam a ohraničeniam. Predovšetkým by mal mať zdravý ľudský rozum a vlastnú schopnosť úsudku a nemal by sa len pridávať k väčšine. Stále dôležitejšie (a rozšírenejšie) bude – vedu nepopierajúce, ale prekračujúce – tušenie, či dokonca poznanie toho, čo je možné spoznať mimo ohraničených vedeckých metód pomocou duševného a duchovného cvičenia.

K vedeckosti patrí aj schopnosť vedieť nanovo spochybniť to, čo je zdanlivo isté. Vedeckým názorom každého občana by teda malo byť stále sa nanovo pýtať a rozmýšľať na rôznych úrovniach. Znamená to mať jasno v tom, že skutočnosť je omnoho širšia než len to, čo je materiálne a dá sa spočítať a odmerať. Pokladám to za predpoklad, aby sme v 21. storočí vedeli byť zodpovednými občanmi a súčasníkmi.

*Na ilustráciu*

Neklamné tak klamlivé. Za Brexit hlasovalo 52 percent Britov, to je nespochybniteľné číslo. Je objektívne? Pretože z 18 až 24 ročných to bolo iba 24 percent a z 25 až 49 ročných to bolo iba 39 percent, ktorí hlasovali za vystúpenie (prieskum YouGov 2016). Tí, ktorých sa Brexit pracovne dotýka, hlasovali proti nemu. Akú hodnotu, aké právo ma teda tých 52 percent? Ako pri ľadovci na svetlo vyčnieva iba časť hodnoty. Čísla sú predpojatým pohľadom objektívnosti, ktorá zamlčuje, čo zo života vynecháva, aby prišla k „nespochybniteľnému“ výsledku. Čísla sú tieňom života, ale nie životom samým. Stanú sa pravdivými, keď sa človek riadi zákonmi života a všetky veci okolo zahrnie do výpočtu. WH

 

Gerald Häfner

Narodený v r. 1956. Nemecký politik (Bündnis 90/Die Grünen), člen Nemeckého spolkového parlamentu (1987-2002) a Európskeho parlamentu (2009-2014). Publicista a waldorfský učiteľ. Spoluzakladateľ Mehr Demokratie, Democracy International. Od r. 2015 vedúci Sekcie sociálnych vied v Goetheane.

Vyšlo v Das Goetheanum, č. 7, 14. februára 2020
Preložil: Martin Bobko

Svetlo v zatmení Európy

Peter Selg

 Aká je identita Európy? Má Európa ešte nejakú úlohu vo svete? Má stredná Európa ešte nejakú úlohu v Európe? Zdá sa, že zápas o Európu sa odohráva medzi ekonomickými silami globalizácie a politickými silami nacionalizmu. Naproti tomu Peter Selg upriamuje pohľad na kultúrno-duchovný rozmer tohto zápasu.

Existuje jeden výrok Rudolfa Steinera, ktorý začína vetou: „Dívam sa do temnoty …“ Musíme si priznať, že toto zodpovedá aktuálnemu životnému pocitu mnohých ľudí, či si to priznajú alebo nie. Aké sú ešte vyhliadky ďalšieho pozitívneho vývoja a ozdravenia vzhľadom na svetovú situáciu a nápor deštruktívnych síl v mnohých oblastiach? Určujúci životný pocit, okrem rozptýlenia a úniku, vyjadril už pred dvadsiatimi rokmi presne historik Eric Hobsbawm, a to by som tu chcel odcitovať: „Žijeme vo svete, ktorého sa zmocnil a vytrhol z koreňov gigantický ekonomický a vedecko-technický proces kapitalistického vývoja, ktorý dominoval posledným dvesto či tristo rokom. Vieme, alebo prinajmenšom rozumne predpokladáme, že to takto nemôže ísť donekonečna. Budúcnosť nemôže byť pokračovaním minulosti. Existujú nie len vonkajšie, ale i vnútorné príznaky toho, že sme dospeli do bodu historickej krízy. Sily, ktoré vedecko-technické hospodárstvo uvoľnilo, sú medzičasom dostatočne silné na to, aby zničili životné prostredie, teda materiálny základ všetkého ľudského života. Samotné štruktúry ľudskej spoločnosti sú na počiatku zničenia v dôsledku erózie toho, čo sme zdedili z minulosti, dokonca vrátane vlastných sociálnych základov kapitalistického hospodárstva. Náš svet riskuje explóziu a súčasne implóziu. Musí sa zmeniť. Nevieme, kam kráčame.“ „Dívam sa do temnoty …“

Vo svojom poslednom liste Helmutovi von Moltke[1] však Rudolf Steiner napísal: „Vo vesmíre by nikdy nevzniklo svetlo, keby sa nechalo zmiasť temnotou, z ktorej sa muselo zrodiť. Svetlo ľudskej duše má osud svetového svetla a musí prekonať moc temnoty.“

Ako môže duševné svetlo prekonať moc temnoty, tým sa Rudolf Steiner zaoberal v ďalšom pokračovaní výroku, ktorý začína pohľadom do temnoty a pokračuje:

„V nej vzniká svetlo,
Živé svetlo.
Kto je týmto svetlom v temnote?
Som to ja sám v mojej skutočnosti.
Táto skutočnosť Ja
nevstupuje do môjho pozemského bytia.
Som len toho obrazom.
Nájdem ho však opäť,
Ak, v dobrej vôli pre ducha,
prejdem bránou smrti.“

Rudolf Steiner hovoril o tejto mantre ako o meditácii na získanie Ja, toho vyššieho Ja, ktoré zvyčajne nepreniká do denného vedomia v pozemskom živote. Človek ho opäť nájde po svojej smrti, ako i v mimoriadnych životných situáciách alebo úspešnom absolvovaní cesty duchovného školenia. Môže nám v dnešnej civilizačnej a svetovej situácii mimo osobnej útechy pomôcť a odstrániť beznádej? Ak áno, ako? Ako prekonáme moc temnoty?

Nemecký návrat domov

Nezabudnuteľným svetlom v temnote pre mnohých ľudí v Nemecku bolo minuloročné vystúpenie Navida Kermaniho[2], ktorý si v novembri 2015 v kostole sv. Pavla vo Frankfurte prevzal Mierovú cenu Nemeckého knižného obchodu a pri tej príležitosti mal pôsobivý prejav o aktuálnej svetovej situácii, ničivej sile Islamského štátu a vnútornom postoji k tomuto všetkému. Nebolo to jeho prvé veľké vystúpenie. Chcem len pripomenúť, že Kermani, ktorého rodičia v r. 1955 po zvrhnutí Mosaddeka opustili Irán a prišli do Nemecka študovať, medziiným mal dňa 23. mája 2014 prejav v Nemeckom parlamente k 65. výročiu ústavy a hoci sa na rôznych miestach vyslovoval kriticky k politike vládnucich strán a ich predchodcom, urobil na celý parlament silný dojem. Členovia parlamentu pochopili, viac menej všetci, že tu hovoril niekto, kto má humanistické chápanie Nemecka, a toto chápanie istým spôsobom priniesol späť do Nemeckého parlamentu, do toho Reichstagu, v ktorom pred osemdesiatimi deviatimi rokmi zomrel Helmut von Moltke. Už predtým Kermani v príhovoroch a článkoch pripomínal, že Gotthold Efraim Lessing ako jeden z prvých nemeckých básnikov a mysliteľov používal pojem kozmopolitizmus v zmysle svetoobčianstva a že osvietenstvo sa v Nemecku nikdy nechápalo ako národný, ale európsky projekt. Goethe hovoril o epoche svetovej literatúry, ktorá má teraz prísť a na ktorej by sa mal každý podieľať. Podľa Goetheho pre nepredpojato mysliaceho človeka, ktorý sa dokáže pozdvihnúť ponad svoju dobu, je vlasť nikde a všade. „Môžem smelo tvrdiť, že sme kozmopoliti európskej kultúry“, hovorí aj August Wilhelm Schlegel v r. 1825.

Navid Kermani, habilitovaný islamista a špecialista na sufizmus, ale i expert na aktuálnu situáciu v severnej Afrike a blízkom východe, ktorú pozná z vlastného pozorovania na mnohých cestách, nepripomenul iba citáty z doby osvietenstva, ale hovoril aj o spoluzodpovednosti Nemecka za európsky vývoj a európsky postoj vo svete, uprostred protikladných pólov a kríz. V Berlíne citoval z prejavu Willyho Brandta pri preberaní Nobelovej ceny: „Prostredníctvom Európy sa Nemecko vracia k sebe samému a k tvorivým silám svojich dejín.“

Pri Kemaniho prejave v parlamente môžeme mať takmer dojem, že tu prehovoril významný spolupracovník na tomto návrate, a to napriek alebo práve vďaka jeho pôvodu v Iráne a oriente. Toto môže v tejto situácii nastoľovať otázku, či duchovné Nemecko, o ktorom v r. 1916 Rudolf Steiner hovoril, dnes, po smrteľnom prechode národným socializmom („prejsť bránou smrti“), nie je nachádzané alebo reprezentované najskôr tými, ktorí sú v Nemecku hosťami, majú druhú vlasť a s národným socializmom nemajú nič spoločné? Kermani v parlamente uviedol, že nemecký jazyk si v dobe fašistického falšovania uchoval vo svojich podstatných rysoch čistou vďaka exulantom a židom a spýtal sa, „či v budúcnosti potomkovia východoeurópskych a blízkovýchodných prisťahovalcov nevrátia nemeckej literatúre niečo z jej ukotvenosti vo svete, vnímania vonkajšieho sveta alebo i jej metafyzického základu, čím bola charakteristická do druhej svetovej vojny.“ Navid Kermani hovoril nepriamo o sebe, ale v žiadnom prípade iba o sebe.

Čakanie na stredoeurópsku duchovnosť

Prečo to v súvislosti s týmto prejavom zmieňujem, keď predsa všetci vieme, že citátmi od Lessinga, Goetheho, Schlegela a iných sa katastrofám 21. storočia nezabráni? Je dôležité uvedomiť si, o čo sa Rudolf Steiner v rokoch 1914 až 1916 usiloval. Po začatí prvej svetovej vojny sa v Dornachu usiloval medzinárodnému spoločenstvu vytvorenému za účelom výstavby Goetheana ozrejmiť, že mu ide o to, „aby sme v nás samých vytvorili zárodok ľudí s bratským zmýšľaním naprieč všetkými národmi.“ Najmä v Berlíne potom vo verejných a interných prednáškach hovoril o duchovno-humanistickej úlohe Nemecka v Európe a vo svete. V žiadnom prípade pod pojmami stredná Európa alebo európska únia nemal na mysli ekonomicko-politický cieľ nejakej kontinentálnej colnej únie pod nemeckou nadvládou, ale naopak zdôrazňoval možnosť v zmysle osvietenstva a nemeckého idealizmu, avšak v podobe antropozofie, z Nemecka nadnárodne obhajovať ideály humanity a individualizmu na základe nového, trojčlenného spoločenského usporiadania. Na konci septembra 1914 v Stuttgarte Rudolf Steiner označil Ja Európy spočívajúce v nemeckom duchu za objektívnu okultnú skutočnosť a následne stále opäť hovoril o hlbokej túžbe po spiritualite v srdci Európy. Steiner vtedy hovoril, že slovo národnosť by sa zo stredoeurópskej kultúry malo vytratiť a nahradiť slovným spojením úsilie o individualitu. V strede októbra 1914, desať týždňov po začatí prvej svetovej vojny, v Dornachu zdôraznil, že „v strednej Európe úplne všetko smeruje k tomu, aby sa človek vymanil z národného princípu, oslobodil sa a uplatnil sa ako človek sám o sebe.“ Pokročilé úsilie o individualitu v tej najvyššej miere pozoroval u rôznych stredo a východoeurópskych národov, medziiným u Poliakov, Čechov, Slovákov, Rusínov, Maďarov, a v žiadnom prípade nie len u Nemcov. Podľa Markusa Osterriedera upozorňoval na nadnárodnú stredoeurópsku identitu.

Tomu, o čo sa Rudolf Steiner usiloval v rokoch 1914 až 1916 nebol dopriaty úspech rovnako ako i neskoršej iniciatíve za trojčlennosť. Sily, ktoré sa v prvých vojnových rokoch v Nemecku snažil osloviť, nereagovali vôbec alebo len veľmi slabo vzhľadom na nacionalisticko-militaristicko-industriálnu (a nakoniec aj imperialistickú) dynamiku, ktorá bola stále mocnejšia a vplyvnejšia. „V našej dobe vládne intenzívny odpor, antipatia, ba viac ako to, v rôznych dušiach vládne intenzívna nenávisť a nepriateľstvo proti takémuto svetonázoru, ktorý má svoj zdroj v Goetheho spôsobe myslenia a názoroch. Prijatie takéhoto svetonázoru si vyžaduje veľmi veľa z toho, čo má naša doba najmenej rada“, povedal Rudolf Steiner 21. októbra 1916 v Dornachu. Táto nenávisť neprichádzala len zvonka, z Anglicka alebo Francúzska, ale pôsobila vnútri samotného Nemecka a postupne sa zosilňovala. Uvedomenie si duševno-duchovných cieľov nemeckého idealizmu a ich ďalšie nasledovanie prostredníctvom modernej duchovnej vedy zlyhalo rovnako ako sociálny impulz trojčlennosti a svetové dejiny šli svojou cestou vo vojne, v medzivojnovom období, v epoche totalitarizmu, druhej svetovej vojny, holokaustu, eutanázie, následnej studenej vojny a ďalej.

Impulz sociálnej trojčlennosti videl Rudolf Steiner ako prirodzene stredoeurópsky, ako najpodstatnejší príspevok strednej Európy k ukončeniu vojny a vytvoreniu nového, medzinárodného poriadku, a tým aj k prekonaniu nebezpečného napätia medzi východom a západom. Keď sa to ukázalo ako celospoločensky nemožné, Rudolf Steiner sa nevzdal a zdôrazňoval, že i hospodársky a politicky oslabený stred Európy má ešte dôležitú svetovú dejinnú misiu a je povolaný k tomu, „aby duchovné úlohy vo vzťahu k celému ľudstvu Zeme viedol v ústrety riešeniu.“ Podľa Rudolfa Steinera by si Európa mala uvedomiť duchovný základ ľudského života, a na to je v prvom rade potrebné rozvinúť slobodný duchovný život. Ešte v júli 1923, ďalšom osudovom roku nemeckých a európskych dejín, sedem rokov po roku 1916, Rudolf Steiner zastával názor, že Európa má pre svet urobiť ešte nesmierne veľa, avšak nie predovšetkým ako hospodárska veľmoc. O dva mesiace neskôr, v septembri 1923 zdôraznil, že prinajmenšom mnohé z toho, čo dnes v duchovnom živote strednej Európy vyzerá akoby pochované, čaká na určitú budúcnosť. Následne povedal, čo sa odvtedy opakovane citovalo a i Markus Osterrieder to ešte raz pripomenul v dôležitej kapitole (Volanie po zmiznutom strede) svojej knihy (Svet na prelome): „V najširších okruhoch sveta v pomerne blízkej budúcnosti ľudia s túžbou uchopia to, čo dnes starší stredoeurópsky duchovný názor veľakrát popiera. Ľudia vo svete budú chcieť s túžbou uchopiť stredoeurópsku duchovnosť. Na tomto mieste sa dostávam k tomu, moji milí priatelia, čo chcem práve tu ešte niekoľkými slovami načrtnúť. Pozrite sa, všeličo zlé sa mohlo spôsobiť tým, že sa dnes v duchovnej oblasti niečo prehliada, mnohé sa prehliada. K jednému by však napriek tomu nemalo dôjsť, pretože to by bolo to najhroznejšie, a to, že keď svet v pomerne blízkej budúcnosti bude volať o svoju záchranu po vzkriesení stredoeurópskej duchovnosti, tak v strednej Európe nebudú existovať ľudia, ktorí by v dôležitom duchovnom okamihu vedeli tomuto volaniu porozumieť. Ak sa bude musieť povedať, že svet mimo strednej Európy čaká na určitú duchovnosť, potom by bolo veľmi zlé, keby ľudia museli zažiť, že ľudia v strednej Európe na túto duchovnosť nečakajú. Toto by pre svet bola úplne najväčšia strata. Bola by to jedna z najväčších katastrof, akú by Zem mohla zažiť, keď raz k strednej Európe bude prichádzať volanie, navonok to môže vyzerať tak alebo inak, ale bude to volanie: Túto duchovnosť potrebujeme, a v Európe by sa okolo tohto volania prešlo bez povšimnutia, pretože sami ľudia v Európe si nebudú môcť vážiť tento stredoeurópsky duchovný život. Zamyslime sa dnes nad tou okolnosťou, že misiou práve ľudí v strednej Európe by mohlo byť v úplne najbližšej dobe z podstaty stredoeurópskej duchovnosti porozumieť, čo bude chcieť svet od strednej Európy prijať. Bolo by hrozné, keby potom v strednej Európe nebol nikto, kto by mal pochopenie pre dávanie.“

Svetlo v temnote

Na tomto mieste by som sa chcel ešte raz krátko vrátiť k Navidovi Kermanimu. Jeho prejavy v kostole sv. Pavla vo Frankfurte a v Nemeckom parlamente, ale i viedenskom Burgtheatri a iných miestach majú podľa môjho názoru prinajmenšom niečo spoločné s vývojom načrtnutým Rudolfom Steinerom. Je pozoruhodné, že sa Kermanimu podarilo Nemecku a Európe týmto spôsobom pripomenúť ich duchovno-humanitné úlohy, a i pochopenie pre dávanie v aktuálnej dobovej situácii. Samozrejme Rudolf Steiner mienil svojim zdôrazňovaním duchovnej podstaty ľudského života ako pravého európskeho postoja ešte niečo viac a iné, než čoho sa dotkol a požadoval v parlamente Navid Kermani so zreteľom na ústavu a azylové právo. Napriek tomu patria obe tieto oblasti k sebe, a okrem toho by sa podľa môjho názoru z antropozofického pohľadu nemalo podceňovať, aká duchovná antropológia a praktizovaný slobodný duchovný život konkrétne žije v takom znalcovi Koránu, sufizmu, spisovateľovi a humanistovi ako Kermani. To, že mohol hovoriť v r. 2014 v Nemeckom parlamente a v r. 2015 vo frankfurtskom kostole sv. Pavla a ako hovoril je pre mnohých ľudí svetlom, ktoré svieti v temnote. Kto vie, či jeho slová v Nemeckom parlamente v máji 2014, medziiným jeho sťažnosť na nedostatočnú pripravenosť prijímať vojnových utečencov zo Sýrie, nemali nejaký skrytý dôsledok. Úžas Európy a sveta nad kurzom Angely Merkelovej a pozitívnym uvítaním utečencov v Nemecku, postojom, ktorý bol v tejto forme v Európe takmer ojedinelý, bol v r. 2015 veľký. Pochopenie pre dávanie nie len v ekonomickom ohľade sa dočasne zdalo ako možné. Potom sa aj v Nemecku dvihli protichodné sily a v narastajúcej miere začali určovať situáciu, s podpaľačskými útokmi na ubytovne utečencov a zborom hlasov vyjadrujúcim sa k zabezpečeniu hraníc atď., v nebezpečnom, ba hrozivom rozsahu a politickom posune doprava, ktorý pretrváva až dodnes. Možno sa však na túto situáciu dá odpovedať novým spôsobom. Cez Vianoce knihy Navida Kermaniho zapĺňali tie najlepšie miesta vo výkladoch veľkých nemeckých kníhkupectiev. „Svetlo ľudskej duše má osud svetového svetla. Aj duševné svetlo musí prekonať moc temnoty“, napísal Rudolf Steiner Helmutovi von Moltke.

 

Vyšlo v Das Goetheanum 24/2016
preložil Martin Bobko

 

[1] Helmut von Moltke (23. mája 1848 – 18. júna 1916) bol v Nemecku na začiatku prvej svetovej vojny veliteľom generálneho štábu.

[2] Navid Kermani je nemecko-iránsky spisovateľ, publicista a habilitovaný orientalista. V r. 2015 dostal cenu Nemeckého knižného obchodu.

Peter Selg, Prof. Dr. Med, vedie Inštitút Ity Wegmanovej v Arlesheime vo Švajčiarsku, ktorý sa zaoberá základným medicínskym výskumom na antropozofickom základe. Je členom predstavenstva Antropozofickej spoločnosti vo Švajčiarsku.

Tento článok je výňatok z prednášky Petra Selga, ktorú mal 28.01.2016 v Goetheane s názvom Rok 1916 v pracovnom životopise Rudolfa Steinera a výzvy súčasnosti. Prednáška vyšla v knižnej podobe vo vydavateľstve Inštitútu Ity Wegmanovej.

Rudolf Steiner: Hlavné body sociálnej otázky, Predslov a úvod k 41. až 80. tisícemu vydaniu

Keď sa koncom mája roku 1917 obrátil gróf Otto von Lerchenfeld na Rudolfa Steinera s otázkou, ako dostať spoločenský vývoj zo slepej uličky, prišiel Rudolf Steiner s myšlienku trojčlennosti sociálneho organizmu. Krátko na to Rudolf Steiner vydal dve memorandá, v ktorých chcel túto myšlienku priblížiť zodpovedným politikom. Konečne v roku 1919 sa s touto myšlienkou obrátil na širokú verejnosť vydaním knihy Hlavné body sociálnej otázky, Die Kernpunkte der sozialen Frage, v českom preklade http://www.martinus.sk/?uItem=212505. Z tejto knihy tu teraz podkladáme predslov.

Rudolf Steiner: Hlavné body sociálnej otázky, Predslov a úvod k 41. až 80. tisícemu vydaniu

Rudolf Steiner: Meradlo pokroku

Akým smerom sa má človek rozvíjať? Čo je potrebné na utváranie slobodného spoločenstva? Ako priviesť do súladu individualitu a spoločnosť? Rudolf Steiner počas svojej verejnej činnosti nezostával iba pri pozorovaní a skúmaní, ale zaoberal sa aj otázkami praktickej realizácie duchovnovedných myšlienok. Walter Kugler a Ulrich Rösch vybrali články a prednášky Rudolfa Steinera, ktoré sumarizujú a ukazujú rozvíjanie jeho názoru na usporiadanie spoločnosti a spoločensko-ekonomické vzťahy.

Rudolf Steiner: Meradlo pokroku

 

 

 

Sociálne a antisociálne pudy v človeku, Rudolf Steiner

Hľadanie nových sociálnych modelov, nových spôsobov organizovania spoločnosti a spolužitia je dnes nesporne spoločenskou témou č.1. Rudolf Steiner poukazuje na aspekty našej prirodzenosti, ktoré nie je možné pri takomto hľadaní opomínať:

Toto si sucho a energicky priznať, že človek je súčasne sociálnou aj antisociálnou bytosťou, to je základným predpokladom sociálneho poznania človeka. Môžeme dobre povedať: snažím sa o to, stať sa sociálnou bytosťou – a človek sa o to aj musí snažiť, lebo bez toho, aby bol sociálnou bytosťou, by vôbec nedokázal s ľuďmi správne spolunažívať. Ale zároveň je v ľudskej prirodzenosti neprestajne proti sociálnosti bojovať, neprestajne byť antisociálnou bytosťou.

Sociálne a antisociálne pudy v človeku, Rudolf Steiner GA186