Category Archives: veda a technika

Čo odhaľuje kvantová teória o homeopatii?

Časopis Das Goetheanum, Súčasné otázky/Prírodné vedy
7 min. čítania

TAMÁS BÜKKI 18. Apríl, 2024 

Homeopatiu ako vedu uviedol v roku 1810 nemecký lekár Samuel Hahnemann. Odvtedy ju počas 213 rokov overovali a aplikovali tisíce lekárov v najrôznejších prípadoch, v dôsledku čoho jej účinnosť popisujú početné prípadové štúdie. Napriek tomu stále čítame podobné vyhlásenia, ako je nasledovné z Európskej vedeckej rady (ESAC): „Nie sú známe žiadne choroby, pri ktorých by existovali spoľahlivé dôkazy o účinnosti homeopatie. „1 

Vo svetle takýchto vyhlásení Maďarská antropozofická spoločnosť a nadácia pre sociálnu obnovu Triangulum, za účasti niekoľkých maďarských fyzikov a matematikov, začali v roku 2022 vedecký projekt, ktorého cieľom je skúmať pamäťovú a dátovú kapacitu vody pomocou nástrojov kvantovej fyziky. Inými slovami, pokúsili sa pozrieť na najdôležitejšie otázky homeopatie z nového uhla pohľadu, a to metódou, ktorú oficiálna veda dnes uznáva. Výsledky výskumu boli zhrnuté v niekoľko sto stranovej práci, ale vzhľadom na pretrvávajúci význam témy, pripravili vedci pre verejnosť kratšie zhrnutie, ktoré vyšlo v AntropoSophii – časopise Maďarskej antropozofickej spoločnosti. Tu sú niektoré z týchto základných poznatkov.

Rudolf Steiner nám zanechal takúto inšpiráciu: „Látky, ktoré sa alopatickým spôsobom podávajú ľudskému organizmu, sa prostredníctvom neho v istom zmysle, ak môžem použiť tento výraz, „homeopatizujú“, čo znamená, že my sami vnútorne prechádzame tým istým procesom, ktorý dosahuje homeopatický lekár pri experimente so svojimi látkami.“2

V spomínanom dokumente EASAC, pod titulom „Vedecká nedôveryhodnosť tvrdení”, sa  píše, že „mnohé homeopatické lieky sa pripravujú z látok, ktoré boli zriedené toľkokrát, že z pôvodnej látky nezostalo nič“. Ďalej sa uvádza, že neexistujú žiadne presvedčivé dôkazy o existencii alebo pôsobení takzvanej „pamäte vody“.

Kvantová teória odhaľuje, že za hmotnými javmi sa skrýva vrstva javov, ktorá je nehmotná a ktorú nemožno zachytiť našimi piatimi zmyslami – merateľný rozsah hmotných javov je ich kvázi projekciou, alebo prejavom v samotnej hmote. Okrem toho výskum kvantovej teórie za posledných 25 rokov ukázal, že kvapalná voda nie je neštruktúrované prostredie izolovaných, alebo len voľne a dočasne spojených molekúl vody. Zistilo sa, že pri izbovej teplote sa niektoré molekuly vody (27 %) organizujú do malých guľôčok, ktoré kolektívne kmitajú.

V roku 1955 dostal Willis Lamb Nobelovu cenu za objav, že vákuum nie je „prázdne“, ale je to energiou nabité, živé, pulzujúce more, ktoré interaguje s nabitými časticami. Elektróny a protóny v molekulách teda nezotrvávajú vo vákuu nečinne, ale v priebehu interakcie s vákuom absorbujú a emitujú energetické kvantá (fotóny). V prípade molekúl vody táto interakcia s energiou vákua vedie k tomu, že molekuly vody sa navzájom vnímajú, priťahujú a nakoniec organizujú do sférických zoskupení, nazývaných „koherentné domény“. Spolu oscilujúce vodné guľôčky sú nielen stabilné, ale majú aj tendenciu spájať sa navzájom a vytvárať reťazce, alebo štruktúry. V týchto vodných sférach môže spolu kmitať takmer 20 000 molekúl vody, správajú sa ako jeden objekt podobný kvantovému.

Tieto útvary sú rovnako stabilné ako jediná molekula vody, ktorá sa ďalej nerozkladá na plynný vodík a kyslík. Keďže vzájomné prepojenie je energeticky efektívnejšie ako zostať oddelený, štruktúra prepojených vodných sfér, ktoré si navzájom vymieňajú energiu, sa stabilizuje – preto sa časom nerozpadajú. Vedci chcú tieto stabilné reťazce vodných sfér využiť napríklad na stavbu kvantových počítačov.3 Zápis do štruktúry vodných sfér a čítanie informácií z nej, sa uskutočňuje pomocou vodou zriedených iónov soli, ktorých elektromagnetické pole dokáže rotovať a kmitať v súlade s magnetickým poľom Zeme.

Zdá sa, že tieto vodné sféry majú jedinečnú vlastnosť –  akoby obklopovali aktívnu molekulu života – obklopujú DNA, enzýmy a proteíny vo všetkých živých bytostiach a spájajú ich do komunikačnej siete.4 Prečo je to dôležité? Podľa súčasnej mikrobiológie sa v ľudskom organizme každý deň vyskytne približne milión genetických chýb. Enzýmy neustále skenujú chromozómy a po zistení chyby iný enzým otvorí dvojvlákno, tretí nahradí poškodenú bázu a ďalší znovu upraví dvojvlákno DNA. Koordinované úsilie enzýmov a iných biomolekúl je teda aktívne v každej tisícine sekundy nášho života, inak by sme neprežili.

Ako sa mohol vyvinúť taký neuveriteľne usporiadaný poriadok mnohých zložitých procesov? V nadväznosti na výskum kvantovej teórie sa zdá, že reťazce a siete malých vodných guľôčok spájajú tieto molekuly a môžu byť zodpovedné za prenos informácií o tom, čo a kedy presne majú urobiť. Môžeme povedať, že voda je zrejme oveľa viac než len rozpúšťadlo, ako sa doteraz predpokladalo.

Napriek tomu nie všetky molekuly majú schopnosť pripojiť sa k tejto informačnej sieti, otlačenej do hmoty, ktorá obsahuje v sebe život, pretože toto spojenie si niekedy vyžaduje dodatočné alebo špecifické množstvo energie. V kvantovej fyzike je známy jav, že molekulu nemožno excitovať ľubovoľným množstvom energie. Podobne do systému vodných guľôčok, ktorý sa skladá z molekúl vody, nemôžeme spontánne začleniť náhodnú hosťujúcu molekulu, pretože tento akt si vyžaduje vstup energie. Čo sa teda deje s takýmito hosťujúcimi molekulami, s týmito látkami vo vode?

Dr. Hahnemann vozil extrémne riedené lieky, ktoré miešal svojim pacientom, na voze ťahanom koňmi. Zistil, že pacienti, ktorí bývali ďalej, sa uzdravili lepšie a rýchlejšie. Po mnohých experimentoch dospel k záveru, že hrkotanie voza má význam – otriasanie nejakým spôsobom potencuje lieky a zvyšuje ich účinnosť. Dnes vieme, že pri trepaní sa v roztoku vytvárajú malé víry a drobné bublinky. Keď sa bublinky zrútia, vyvinú sa v nich extrémne vysoké teploty v rozmedzí 10 000 – 20 000 stupňov Kelvina – jav, ktorý sa nazýva „kavitácia“. Energia kavitácie sa v roztoku rýchlo rozptýli a môže poskytnúť energiu, ktorá pomôže náhodnej molekule, alebo aktívnej látke, pripojiť sa ku kvantovej sieti reťazcov vodnej guličky. Informácia, ktorú nesie určitá aktívna látka, sa teda skutočne môže otlačiť a udržať vo vode. Keď sa táto vtlačená informácia dostane do interakcie s podobnou informačnou štruktúrou v živom organizme, môže sa táto informácia preniesť do samotného organizmu.

Existuje však, okrem vyššie uvedeného, aj iný dôkaz, že zriedené roztoky, bez zvyšných stôp jedinej molekuly účinnej látky, sú stále schopné ovplyvňovať fyziologické procesy? Pri preskúmaní publikácií z posledných rokov sme našli podstatné dôkazy. V jednej botanickej štúdii napríklad vedci skúmali vplyv extrémne silne zriedeného dusičnanu strieborného na klíčenie ozimnej pšenice.5 Je známe, že za normálnych okolností dusičnan strieborný vo vysokých dávkach inhibuje klíčenie. Výskumníci pripravovali homeopatické roztoky v pomere 1:10, aby získali roztoky s účinnosťou D24, D25 a D26 – to sú roztoky, po ktorých už v roztoku nie sú prítomné žiadne molekuly pôvodnej účinnej látky. Zistili, že v porovnaní s čistou vodou, tieto extrémne riedené „lieky“ výrazne podporili klíčenie. To je v súlade s fenoménom “hormesis”, čiže stimuláciou malou dávkou toxickej látky, ktorý je vo fyziológii známy a akceptovaný od roku 1888. Okrem toho dokázali, že ak bol potencovaný liek uzavretý v hermeticky uzavretej kapsule, to znamená, že homeopatický liek neprišiel do kontaktu s vodou obklopujúcou pšeničné zrná, liek mal stále schopnosť zvýšiť klíčivosť. Z hľadiska konvenčného myslenia sú výsledky týchto experimentov nepochopiteľné. V rámci kvantovej teórie sa sklenená kapsula obsahujúca liek sama stala súčasťou celku a spojila sa so sieťou vodných guličiek.

Ak zhrnieme výsledky nášho celoročného výskumu, zistili sme, že voda je zrejme schopná prenášať a uchovávať informácie, ako aj prenášať špecifický vzorec kmitania účinnej látky do živého organizmu, aj keď v preparáte nezostala ani jedna molekula pôvodnej látky. Výskum zároveň nastolil množstvo otázok, ktoré si zaslúžia hlbšie skúmanie v budúcnosti. Rozdiely medzi vnímanou realitou fyzikálnych a životných javov môže pozorujúci a mysliaci človek preklenúť! Počas tohto procesu sme mali mimoriadnu skúsenosť, že čím viac sa venujeme rytmu a každému malému pohybu života, tým viac sa v nás prebúdza oddanosť voči všetkému existujúcemu v nás, a vo svete.

Viac Nadácia TRIANGULUM pre sociálnu obnovu.

1.Z vyhlásenia Poradného výboru európskych akadémií pre vedu (EASAC) o homeopatii. Pozri tiež: Magyar Tudományos Akadémia közleménye, Homeopátia: hasznos vagy ártalmas? Új állásfoglalás európai tudósoktól, (Maďarská akadémia vied: Homeopatia: prospešná alebo škodlivá? Nové stanovisko európskych vedcov, 2017)

2. Rudolf Steiner: Antropozofia a súčasná veda, GA73a. Odpovede na otázky, Dornach, 30. marca 1920.

3.Luigi M. Caligiuri: Quantum (hyper)computation through universal quantum gates in water coherent domains [Kvantový (hyper)výpočet prostredníctvom univerzálnych kvantových brán vo vodných koherentných doménach], Journal of Physics: Conference Series, vol 2162, 013003, 2022.

4.Emilio Del Giudice a Alberto Tedeschi: Water and Autocatalysis in Living Matter (Voda a autokatalýza v živej hmote), Electromagnetic Biology and Medicine, zv. 28, s. 46-52, 2009.

5.W. Pongratz és P.C. Endler: Reappraisal of a Classical Botanical Experiment in Ultra High Dilution Research (Prehodnotenie klasického botanického experimentu vo výskume ultravysokého riedenia). Energetic Coupling in a Wheat Model: published in the book (Energetické spojenie v modeli pšenice: publikované v knihe): Ultra High Dilution Physiology and Physics, vyd: P.C. Endler a J. Schulte, Springer-Science+Business Media, B.V., 1994.

Pamäť kozmu – pamäť vody

Marc Henry: Pamäť kozmu – pamäť vody

Ako je možné pochopiť účinok homeopatického lieku? Rozhovor o samoorganizácii hmoty a vnútornej výstavbe vody.

V roku 2019 vydal francúzsky zdravotný úrad (HAS) záporné stanovisko k ďalšiemu preplácaniu homeopatie prostredníctvom zdravotného poistenia. Úrad sa domnieval, že neexistujú dostatočné dôkazy preukazujúce účinnosť týchto liekov. Napriek veľkej popularite homeopatie a značnému počtu lekárov, ktorí ju praktizujú, len veľmi málo ľudí sa k tejto otázke vyjadrilo verejne.
Marc Henry, profesor na univerzite v Štrasburgu, je jedným z mála vedcov, ktorí sa zasadzujú o homeopatiu. Marc Henry je chemik a zaoberá sa hlavne chémiou komplexných systémov, oblasťou interdisciplinárneho výskumu na rozhraní biológie, chémie, fyziky, matematiky a teológie. Ide o to, ako sa hmota samo-organizuje s cieľom vytvárať tvary a štruktúry. Spolupracuje najmä s kontroverzným laureátom Nobelovej ceny Lucom Montagnierom a navrhuje vysvetľujúci model fungovania homeopatie. Táto práca patrí do oblasti výskumu pamäte vody, o ktorom sa vedie kontroverzná diskusia.
Stretli sme sa s Marcom Henrym, aby sme sa o jeho koncepcii a práci dozvedeli viac. Nie je antropozof, ale počas rozhovoru sa ukázalo, že je s antropozofiou oboznámený. Tento rozhovor nezverejňujeme preto, aby sme ponúkli konečné vyhlásenie alebo „oficiálne“ stanovisko k tejto kontroverznej téme. Naším cieľom je diskutovať o konkrétnom stanovisku výskumného pracovníka. Každý si môže vytvoriť vlastný názor tým, že sa zaoberá rôznymi prístupmi a stanoviskami.

Louis Defèche: Vykonávate výskum samo-organizácie. Čo to znamená?

Marc Henry: Najskôr si musíte uvedomiť, že systém sa nikdy neoddeľuje od svojho okolia. Prechádza vždy tokom energie, t. j. merateľnou energiou, vyjadrenou v jouloch. Napríklad vír je typickou formou samo-organizácie. Vzniká, keď hrozí, že tok energie zničí štruktúru systému. Aby sa tomu zabránilo, všetky časti tohto systému spolupracujú podľa univerzálnej formy, ktorá sa nazýva „vír“. Vír je vytvorený tak, aby túto energiu rozptýlil takým spôsobom, že časti systému zostanú nedotknuté. Nie je prekvapujúce, že Rudolf Steiner miloval vírivé štruktúry, pretože sú ukážkovým príkladom samo-organizácie.
Podľa väčšiny vedcov formy a štruktúry hmoty vznikali náhodne počas veľmi dlhého časového obdobia. Ja ale patrím k menšine, ktorá má iný názor. V roku 1930 sa vznikom kvantovej fyziky uskutočnila vedecká revolúcia. Fyzika 19. storočia oddeľovala predmet od objektu. Kvantová fyzika nás naopak učí, že nie sme mimo systému. Hovorí nám: „Ja som systém.“ Keďže neexistuje jasný rozdiel medzi systémom a pozorovateľom, je potrebné vyvinúť matematický formalizmus, ktorý túto skutočnosť zohľadní. Zakladatelia kvantovej fyziky dospeli k rovnakému záveru. Existuje ale niečo, čo sa nedá merať: vedomie. Ak by sme nerobili merania, vesmír by vôbec neexistoval. Veci existujú iba preto, že interagujeme s vesmírom meraním – alebo jednoducho tým, že existujeme. Ak by sme nepozorovali, všetky možnosti by zostali otvorené. Potom by neexistoval determinizmus. Hneď ako začneme pozorovať, svet sa formuje. Tento uhol pohľadu nám umožňuje vysvetliť vznik komplexných systémov iným spôsobom. Podľa tejto myšlienky je vedomie pôvodom všetkého. (1)

Myslíte si, že kvantová fyzika priniesla objavy, ktoré ešte neboli začlenené do vedy?

V skutočnosti by človek mal používať iba kvantovú fyziku, tak v chémii, ako aj v biológii a fyzike, pretože je to skutočná veda o látke. Ale sme v absurdnej situácii. Študenti sa najprv učia „vlnovo-časticovému dualizmu“ kvantovej fyziky, ale potom sa vrátia k „guľovo-časticovému“ modelu 19. storočia. Kvantová fyzika zničila Newtonove a Maxwellove rovnice a objavila novú nedeterministickú vedu. Predovšetkým preukázala, že primárne je vedomie hmoty, ale dnes sa to všeobecne odmieta. Materialistický svetonázor vníma hmotu ako na nás nezávislú realitu, ktorú organizujú sily chaosu. Charakteristickou črtou vedomia je, že sa môže definovať tým, že sa odkazuje na seba samé. Tento odkaz na seba samého je problémom v matematike. Čo je vedomie? Ľudstvo sa týmto problémom zaoberá už od začiatku svojej existencie.

Ako vznikol váš záujem o fenomén vody?

Na začiatku svojej akademickej kariéry som mal to šťastie, že som dokončil dizertačnú prácu pod vedením Jacquesa Livagea. Upriamil moju pozornosť na stav hmoty, ktorý v tom čase nebol dobre známy: gél, t.j. tekutina, ktorá netečie, pretože je zmiešaná s pevnou látkou. Toto je tiež známe ako „koloidný stav“. Gély majú fantastickú vlastnosť. S niekoľkými miligramami hmoty môžete štrukturovať veľa litrov vody. Voda prestane tiecť a stáva sa tuhá ako ľad, ale na molekulárnej úrovni zostáva tekutinou. Keď som to zistil, okamžite som sa pripojil k biológii, pretože takto funguje bunka – 99% vody a niekoľko organických vlákien. Otvoril sa mi tým veľmi zaujímavý výskumný priestor.
Voda sa spája so všetkými látkami. Dokonca aj v prípade látky, ktorá sa považuje za vodu odpudzujúcu, sa dá hovoriť o milostnom príbehu. Tieto dve látky sa navzájom milujú, ale oddeľujú sa. Prečo sa milujú? Pretože ich priťahujú energie. Všetky látky priťahujú vodu. Táto príťažlivosť však občas vytvára odpor. Tu máme základný princíp života. Niečo je samým sebou i opakom – antagonizmom. Tento jav má štrukturujúci účinok – takto vznikajú formy. V zásade vždy, keď vidíte tvar, vidíte príťažlivosť, ktorá spôsobuje odpor. Odpor je dôležitý, pretože ak by bola iba príťažlivosť, vzniklo by veľké množstvo neforemnej hmoty. Ak bude účinný iba odpor, systém vygeneruje plyn – vyžiari a stratí všetku formu. Ak je však príťažlivosť asi taká silná ako odpor, potom vzniknú formy, pretože systém nemôže uniknúť týmto antagonistickým silám. Bunka potom nadobudne tvar bunky a kremeň tvar kremeňa. Nepotrebujete boha, žiadne náboženstvo ani nadprirodzenú bytosť. Sily lásky a nenávisti sa stretávajú a vytvárajú formy.
V kvantovej fyzike hmota nie je definovaná hmotnosťou, pretože podľa Einsteinovej teórie hmota zodpovedá určitej energii. Na druhej strane možno hmotu definovať spôsobom, ktorý by sa Steinerovi určite páčil, a to pojmom „spinu – rotácie“. Elementárne častice majú svoj vlastný moment hybnosti, ktorý je možné kvantifikovať. Rozlišujeme medzi celočíselným spinom (pri svetle) a polovičným číselným spinom (pri hmote). Zodpovedajúce elementárne častice sa nazývajú bozón (celé číslo) a fermión (polovičné číslo).
Ja som systém. Je tu niečo, čo sa nedá merať – vedomie. Charakteristickou črtou vedomia je, že sa môže definovať iba odkazom na seba samé.
Nakoniec, keď použijete zákony kvantovej fyziky, existuje iba jedna štruktúra, ktorá skutočne má realitu, a tou je prázdny priestor! Prázdny priestor je jediný, ktorého existenciu nemožno poprieť. A k dispozícii máme operátory, to znamená matematické funkcie, ktoré popisujú, ako sa hmota ničí a vytvára; operátor vzniku, operátor ničenia a operátor počtu častíc. S týmito tromi operátormi popisujeme základy skutočného sveta. Pripájam sa tu k hinduistickému konceptu Trimurti, ktorý označuje troch bohov: Brahmu (princíp stvoriteľa), Šivu (deštruktívny princíp) a Višnu (princíp zachovania). Túto trojicu nachádzame aj v kvantovej fyzike.

Pripomína to rozprávky európskej tradície, napríklad tri sudičky, ktoré tkajú osud.

Áno, ale tieto znalosti som nezískal študovaním budhistických, hinduistických alebo iných textov, ale z toho, čo vedci objavili pri hľadaní stále menších elementárnych častíc.
V určitom okamihu narazili na atóm a zistili, že takto existovať nemôže. Tak založili kvantovú fyziku, aby zdôvodnili existenciu atómov. Tento výskumný prístup je skutočne univerzálny. Integruje vedomie do oblasti vedy a nakoniec nás vedie k realite, ktorá je pôvodom všetkého: prázdny priestor.
Musíte sa naučiť milovať prázdny priestor. Je to veľmi ťažké. Ste v tejto miestnosti, odstránite skrinku, stôl, stoličky a ocitnete sa v prázdnej miestnosti. A potom odstránite štyri steny, stromy – a tu počujete hudbu. Netolerujete žiadnu hmotu a keď je všetko prázdne, dostanete sa do stavu čistého vedomia.
Z hľadiska kvantovej fyziky je materializmus absurdita, pretože hmota sa môže kedykoľvek vytvoriť alebo zničiť. „Vytvoriť“ znamená vytvoriť časticu z prázdneho priestoru. A „zničiť“ znamená, že častice úplne zmiznú. Táto veda je založená na pevných základoch, pretože urýchľovač častíc v CERN v Ženeve nám ukazuje, že niečo také je možné.

A aké je tu spojenie so samo-organizáciou, vodou a živou bunkou?

Druhý princíp kvantovej fyziky nás učí, že informácie nemožno zničiť.(2) Každá živá bunka dostáva informácie a prijíma rozhodnutia. Som hladný, smädný. Chcem jesť toto zviera alebo rastlinu? Tieto rozhodnutia prijímajú živé bytosti vo vzťahu k informáciám, ktoré dostávajú zo svojho prostredia. Živá bytosť sa živí informáciami. Môže s nimi narábať, ale nie ich zničiť. Môže robiť dve veci. Po prvé, môže vytvoriť materiálovú štruktúru na ukladanie informácií, ktoré považuje za dôležité. Poznáme túto fantastickú štruktúru – nazývame ju „mozog“.
Mozog slúži na ukladanie dôležitých informácií. Potom sú tu ale všetky tie informácie, ktoré považujete za nepodstatné a ktoré musíte niekde „zlikvidovať“. A to je práve úloha prázdneho priestoru. Dostáva informáciu, ktorá nikoho nezaujíma, všetko je v prázdnej miestnosti. To sa dá vypočítať pomocou prírodných konštánt, Planckovej konštanty, rýchlosti svetla a Boltzmannovej konštanty. Dá sa predstaviť, že prázdny priestor pozostáva z malých buniek, ktorých veľkosť sa dá vypočítať. Prázdny priestor má kapacitu až 10^244 bitov na uloženie všetkých informácií, ktoré existujú a budú vždy existovať. Vďaka tomu je Veľký tresk pochopiteľný – vytvára sa stále viac priestoru a času, pretože získavame stále viac informácií. Takže aj prázdny priestor musí narásť, aby všetky tieto informácie prevzal. Vidíme, ako sa táto časová os objavuje pri Veľkom tresku, ktorá by sa inak nedala vysvetliť.

Znamená to, že existuje kozmická pamäť?

Tento prázdny priestor je pamäťou vesmíru. Tu existuje spojenie s hinduistickým poňatím Akašickej kroniky. Texty, obsahujúce koncept Akašickej kroniky, boli napísané pred 4000 rokmi. Preto sú ľudia vo východných kultúrach aj dnes ešte veľmi opatrní, pretože všetko bolo zdokumentované, a tým pádom prístupné. Ak ste urobili niečo, za čo sa musíte hanbiť, nesiete to so sebou nielen na celý svoj život, ale na celú večnosť.

Pokiaľ sa nám túto záťaž nepodarí premeniť!

Áno, smrťou sa vraciame do prázdneho priestoru a znova máme prístup ku všetkým týmto informáciám. Nemáme ho počas našich životov, ale máme ho po smrti ako nositelia čistého vedomia. Tieto informácie potom môžeme reorganizovať vo vzťahu k našim minulým životom. Toto sa nazýva karma, koleso znovuzrodenia. Táto informácia existuje, je to pamäť vesmíru.

Ľudská pamäť je tiež záhadná.

Áno. Sedí vo veľmi malej časti mozgu, v hipokampe. Existujú experimenty, o ktorých by ste radšej nehovorili, pretože – karmicky povedané – sú veľmi drahé, napríklad ak zničíte určité oblasti mozgu zvieraťa, aby ste videli, čo sa tam deje. To sa dialo aj u ľudí, napríklad za nacistov. Ak zničíte hipokampus, pamäť sa tým veľmi poškodí. Ale to zničí len pamäť spojenú s vašim vedomím ja. Tu prichádza do úvahy moja teória: Fyzické spomienky nie sú uložené v mozgu, ale v bunkových membránach. V týchto membránach je voda a táto voda je nositeľom našich skúseností, od narodenia po smrť.

Ako ste dospeli k záveru, že informácie uchováva voda?

Kvantová fyzika rozlišuje medzi hmotou a svetlom. Nikto nemôže poprieť existenciu týchto dvoch javov. Spájajú sa navzájom. Všeobecne sa predpokladá, že svetlo prechádza hmotou, ale v skutočnosti sa tieto dve miešajú. Ako? Cez prázdny priestor, ktorý predstavuje spojivo. To je ten, čo vytvára svetlo, fotóny, a čo tiež ničí svetlo tým, že fotóny znova absorbuje. Toto vzájomné pôsobenie, interakciu poznáme veľmi dobre. Výmena fotónov je základom mobilnej komunikácie, ukladania údajov v počítači, fungovania tabletu … všetko je založené na výmene fotónov. Vo vnútri molekuly vody je prázdny priestor. Tam molekula vody hľadá fotóny, ktoré ju aktivujú. Akonáhle sa tak stane, existuje kvantová neistota a v tomto okamihu je možné získať energiu z prázdneho priestoru.
Je to ako u Popolušky: chudobné dievča nemá šaty, žiadny voz, ale chce ísť na bál. Zázračná babička potom hovorí: „Tu máš šaty, koč s koňmi a tiež sluhov“ – a všetko sa objavuje odnikiaľ, ale iba na určitý čas. Popoluška teda ide na bál, no keď hodiny odbijú dvanásť, všetko sa zmení na také, ako predtým. To je presne to, čo sa deje medzi vodou a prázdnym priestorom. Je to veľkorysý bankár, ale o polnoci mu musíte dať všetko späť. Našťastie existuje mechanizmus, ktorý prázdny priestor nepredpokladal. Čaká a keď dvanásť hodín odbije, obráti sa na molekulu vody. Musí vziať späť to, čo jej požičal, inak by porušil I. termodynamický princíp. Vzal teda späť svoje fotóny – koč sa opäť stal tekvicou, sluhovia myškami. Prázdny priestor však nepredpokladal vedľa prvej molekuly druhú molekulu vody. Prvá molekula vody posúva fotóny na druhú. Keď prázdny priestor požaduje späť to, čo jej molekula dlhuje, fotóny už prešli k inej molekule a počítadlo možno vynulovať. Druhá molekula má opäť určité množstvo času, rovnako ako prvá. Všetko sa to deje veľmi rýchlo, ale je to ako ragby, kde jeden hráč vždy odovzdáva loptu inému a cez túto posuvnú hru sa sčítava časové rozpätie. Nakoniec má fotón, pochádzajúci z prázdneho priestoru, veľmi dlhú životnosť. Fotón však musí byť nepretržite prenášaný, inak ho prázdny priestor znova „prehltne“. Toto sa nazýva oblasť koherencie, spojitosti. Je to ako rad molekúl vody, ktoré sa navzájom stimulujú hraním ragby. To všetko je neviditeľné, pretože sa to odohráva v molekulárnej oblasti. Kvantová fyzika nám poskytuje potrebné vzorce.

To všetko sa teda zakladá na rovniciach?

Je to založené na teórii, ktorá je vo vede bežná. Experimentmi sa nedá dokázať nič. Vykonávate experimenty, aby ste získali údaje a potom vyviniete modely a preukážete, že tieto modely dokážu experimenty vysvetliť. Momentálne vytvárame model, ktorý nám objasní, ako pamäť môže existovať.

Nemusí byť tento model experimentálne overený?

Áno, ale v tejto oblasti určite nie je nedostatok experimentálnych dôkazov. Existuje napríklad statický alebo dynamický Casimirov efekt, Lambov posun a mnoho ďalších. Model je dokonca taký zmysluplný, že vysvetľuje, ako funguje homeopatia.

Nie je teda priestor, v ktorom sa fotón preháňa, základom štruktúry?

Nehovoril by som o štruktúre, ale skôr o hudbe. Prečo? Pretože tu máme časový rozmer. Priestorovo videné, všetko sa zdá byť dosť zložité a chaotické. Tu sa jedná o frekvencie a máme k dispozícii rovnice, ktoré nám dávajú rády pre vlnové dĺžky fotónov, ktoré sa vymieňajú, a tiež pre rozšírenie priestoru, v ktorom sú fotóny uzavreté. Tieto rovnice sú založené na výpočtoch, ktoré je možné skontrolovať. Sú verejne dostupné.

Bude to všetko zverejnené vo vedeckých časopisoch?

Áno, v časopisoch s otvoreným prístupom. Ktokoľvek si môže tento článok stiahnuť a výpočty skontrolovať. Teraz vieme, že táto oblasť koherencie, súdržnosti, existuje. Vieme, že obsahuje 10 miliónov molekúl vody a tieto molekuly tvoria malý štvorec s dĺžkou strany 100 × 100 nanometrov a hrúbkou jedného nanometra. Sme tu v oblasti nanotechnológií. Jeden nanometer sa rovná 10-9 metra (jedna miliardtina metra). Ak ju vezmeme ako štvorec, je to 10-18 m2 a v tvare kocky 10-27 metra kubického. Takto dosiahneme fantastické úložné kapacity (bity). Predstavte si šachovnicu, na ktorej polia namiesto čiernou a bielou farbou označíte nulami a jednotkami. Vo filme je obraz vytvorený pomocou obrazových bodov – pixelov. V živote je to rovnako. Všetko, čo máte pred sebou, sú obrazové prvky, napríklad homeopatický liek je konfigurácia pixelov.
Mnohí obhajujú určitý druh materializmu, ktorý je skôr náboženstvom ako vedeckým prístupom. Existuje tu určitá fascinácia hmotou. Celá západná kultúra je zakotvená v materializme.

Vidíte nejaké spojenie medzi vaším chápaním živého a konceptom morfogenetických polí Ruperta Sheldrake?

Samozrejme, pretože na jednej strane majú svoju fyzickú štruktúru z mäsa a krvi, ale na druhej strane je každý atóm tejto štruktúry obklopený prázdnym priestorom. Všetka hmota je presiaknutá prázdnym priestorom. Ak predpokladáme, že prázdny priestor nie je prázdny, že máme trvalé spojenie s týmto informačným poľom a štruktúrou, ktorá tieto informácie ukladá, potom je zrejmé spojenie s Sheldrakovou predstavou morfogenetických polí. On na vysvetlenie svojej teórie nepoužil kvantovú fyziku alebo pamäť vody, ale to nie je také dôležité.

Je tu nejaký vzťah ku Steinerovému konceptu éteričnosti?

Pojednám o tom vo svojich ďalších článkoch. Steiner hovorí o fyzickom tele, ktoré samo o sebe nemá žiadnu formu. Ak chcete dať hmote formu, musíte predpokladať to, čo on nazýva éterným telom. A toto éterné telo vytvára štruktúru. Je to podobné ako Sheldrakove morfogenetické polia. Tieto polia nás obklopujú, pretože sme vložení do prázdneho priestoru. Hmota, ktorá sama osebe nemá žiadnu formu, sa živí týmto éterným poľom, aby vytvorila svoje formy. Momentálne objavujeme toto informačné pole, ktoré Steiner nazýval éterným. Steinerove myšlienky zapadajú do novo objavujúcej sa vedy, ktorá stavia vodu do centra tohto problému.

Netýka sa toto všetko aj filozofie?

Ak predpokladám existenciu prázdneho priestoru, okamžite vyvstane otázka, ako s ním komunikujem. Možno použiť vodu, ale funguje to iba na nevedomej úrovni. Ako však môže človek vedome hovoriť so „svojím“ prázdnym priestorom? Najprv musíte mať jasno v tom, že prázdny priestor je realitou. Ten je však neviditeľný, takže nemá zmysel hľadať ho pomocou vonkajších zmyslov. Naopak, musíte zavrieť oči, uši, nos, ústa, aby ste sa dostali dovnútra. Potom stretnete prázdny priestor s plným vedomím. Meditácia je spôsob, ako obísť mechanizmus vodných membrán, ktoré tvoria to, čo sa nazýva nevedomie. Predpokladám, že Steiner bol schopný ísť touto cestou dovnútra, rovnako ako všetci zasvätenci, ktorí vedia, že poznanie musíte hľadať vo vnútri a nie vo vonkajšom svete.

Mnoho ľudí sa dnes zapája do politiky, no len málokto považuje za potrebné obnoviť naše chápanie hmoty a života.

Mnohí obhajujú určitý druh materializmu, ktorý je skôr náboženstvom ako vedeckým prístupom. Existuje tu istá fascinácia hmotou. Celá západná kultúra je ukotvená v materializme. Sme presvedčení, že môžeme byť šťastní iba vtedy, ak zhromažďujeme bohatstvo, máme plné bankové kontá a stále viac spotrebovávame. Ale to je chyba. V 19. storočí veda zmenila spoločnosť. Teraz je čas tento proces zvrátiť. Dnes musí spoločnosť zmeniť vedu. Kyvadlo sa musí vychýliť opačným smerom. Od čias Galilea žijeme v materialistickom svete, je to už viac ako 400 rokov. Teraz sa musíme vrátiť k nemateriálnosti, k neviditeľnému. Toto vychýlenie kyvadla príde a môže nás snáď priviesť späť k názorom, ktoré boli kultivované vo veľkých filozofických školách staroveku a ktoré hovorili, že hmota neexistuje, že všetko je duch. Vďaka tomuto kyvadlovému pohybu sa veda vyvíja ďalej.

Niektorí sa nie bezdôvodne obávajú návratu starých náboženských názorov a povier. Predpokladám, že neobhajujete návrat do stredoveku.

Stredovek nedisponoval našimi vedeckými poznatkami. Dnes znovu nadväzujeme istý druh spiritualizmu, ale s obrovským množstvom materiálnych dát v batohu, čo vedie k úplne inému druhu duchovnosti. Musíte na to hľadieť ako na špirálu. Vedomie sa vyvíja a nikdy sa nevrátime do stredoveku.

Existuje New-age hnutie, ktoré má tendencie k poverám. Naproti tomu antropozofia je založená na skúsenostiach a má fenomenologický prístup.

To ukazuje, že Steiner bol niekto, kto vyvinul vysokú úroveň vedomia. Svedčia o tom jeho myšlienky. Vždy existovali ľudia z mäsa a krvi, ktorých vedomie bolo 500 alebo 600 rokov pred ich dobou. Je to veľmi nepríjemné, pretože žijú v určitom časovom období, ale svojou „hlavou“ sú 600 rokov vpredu. Takže sa stretávajú s mnohými nedorozumeniami a to môže byť dosť dramatické. Myslím, že Steiner bol zasvätenec, rovnako ako Goethe a ďalší.

Dnes vidíme, že čoraz viac ľudí vyvíja vedomie pre životné prostredie a životnú sféru.

Sme na začiatku veľkej revolúcie a rovnako ako pri všetkých revolúciách aj čas chaosu bude zlomený. Keď Šiva zasahuje do prírody, vzniká chaos. V určitom okamihu sa však znova objaví tvorca Brahma. Pretože Brahma používa chaos vytvorený Šivom na stvorenie niečoho nového. Ak sa chcete prispôsobiť tomuto novému svetu, musíte ten starý nechať trochu pozadu. To je to, o čo teraz ide.

Tento článok vyšiel tiež na https://www.aether.news/memoire-du-monde-et-memoire-de-leau/

(1) Pozri napr. dve posledné publikácie od Marc Henry: M. Henry u. J.-P. Gerbaulet, A scientific rationale for consciousness. ‹Substantia› 3(2), 2019, S. 37–54. https://doi.org/10.13128/Substantia-634; J.-P. Gerbaulet u. M. Henry, The ‹Consciousness-Brain› relationship. ‹Substantia› 3(1), 2019, S. 113–118. https://doi.org/10.13128/Substantia-161
(2) Pozri napr. výskum Johna Archibalda Wheelera.

Marc Henry je vedecký pracovník a profesor na univerzite v Štrasburgu, kde vyučuje chémiu, vedu o materiáloch a kvantovú fyziku. Jeho vedecký výskum o vode, molekulárnej chémii oxidu titaničitého a aplikácia kvantovej teórie na chemickú reaktivitu molekúl, viedli k viac ako stovke článkov publikovaných vo vedeckých časopisoch. Je tiež autorom knihy ‹L’eau et la physique quantique› (voda a kvantová fyzika), Dangles, 2016.

Preklad: Erich Šašinka

Rádioaktivita a atómová energia

Napriek tomu, že od katastrofy v Japonsku ubehol nejaký čas, to najťažšie je ešte stále len pred nami: Poučiť sa z toho, čo sa stalo v Fukušime, Černobyle, Jaslovských Bohuniciach či v malom v mnohých ďalších jadrových elektrárňach. Prinášame úryvky z článkov týkajúcich sa „rádioaktívnej“ problematiky – časopis Das Goetheanum a Wikipedia.

 

Wolfgang Helda: Naučiť sa báť (úvodník)

Das Goetheanum č. 11/12 z 18. marec 2011

Plazivá, ohromná, nezadržateľná – tak sa javí na leteckých snímkach vlna tsunami, keď pohlcuje severovýchod  Japonska. Ale teraz hrozí, že táto katastrofa bude prekonaná ničivou silou, ktorá je ešte  plazivejšia, ohromnejšia a nezadržateľnejšia. Keď sa udiala katastrofa v Černobyle, vtedy povedal  filozof Hans Jonas, že v nukleárnej ére človek pre rešpekt potrebuje strach: „Tam, kde to  nedokáže rozum a múdrosť, tam sa to môže podariť strachu.“

Senecov výrok „Errare humanum est…“    (mýliť sa je ľudské…)  neospravedlňuje to, čo je ľudské, ale vysvetľuje to. Nedokonalosť je to, čo keď je objavené, vedie k duchovnej činnosti a môže prebudiť lásku k iným.

„Ľudská“ technika je taká, ktorá sa dopúšťa tých chýb, ktoré ľudstvo pripustí. Pre jadrovú elektráreň platí: „nulová tolerancia chýb“ – tak znie reklamný slogan atómového hospodárstva. Je to technika, ktorá neznesie žiadne chyby a preto je neľudská. Reaktorový zásobník, bezpečnostný obal, všetky tie hermetické plášte, ktoré teraz praskajú, jasne naznačujú, ako ďaleko od ľudí sa táto technika musí držať, pretože je nám ľuďom taká cudzia.

Senecov výrok pokračuje ďalej: „… sed in errare perseverare diabolicum.“ (… ale zotrvávať v omyle je diabolské.)

 

 

Rádioaktivita

Pod pojmom rádioaktivita ( z latinčiny radius, lúč, francúzsky: radioactivité – pomenovanie vytvorila v 1898 Marie Curie), sa rozumie spontánna premena nestabilných izotopov chemických prvkov, pri ktorej sa uvoľňuje veľká energia. Väčšinou sa pritom uskutočňuje transmutácia na iný chemický prvok. V zriedkavých prípadoch sa výbojom neutrónov mení len hmotnostné číslo, čím sa vytvorí iný izotop toho istého chemického prvku. Vysoká energia žiarenia pritom vzniká premenou hmoty na čistú energiu podľa známej Einsteinovej rovnice E = mc2. S rádioaktivitou je teda spojené rozplynutie, resp. metamorfóza hmoty na inú formu prejavu – žiarenie.

Na rozdiel od prevládajúceho prírodovedeckého ponímania sa podľa názoru Rudolfa Steinera vyskytol fenomén rádioaktívneho rozpadu vo vývoji zeme až pomerne neskoro:

„Sedem formotvorných stavov tvorí spolu jeden okruh. Zem teraz prekonáva svoj štvrtý okruh, a ten je nerastný (minerálny). Úlohou človeka je počas tejto doby nerastnú ríšu spracovať. Prácou na nerastnej ríši je už aj to, keď človek opracuje pazúrik a vyrobí z neho klin, s ktorým opracúva iné veci. Človek spracúva nerastnú ríšu, keď prenáša skaly a stavia z nich pyramídy, keď vyrába z kovov nástroje, keď v elektrickej sieti prepravuje elektrický prúd okolo Zeme. Tak využíva človek celú nerastnú ríšu pre svoje potreby. Úplne prerába zem na umelecké dielo. Keď maliar kombinuje farby podľa svojho manasického vedomia, tiež prerába nerastnú ríšu. Teraz sme v strede tejto činnosti a  nasledujúce generácie  Zem úplne prepracujú, takže nakoniec nebude na Zemi už ani jeden atóm, ktorý by nebol človekom spracovaný. Predtým sa tieto atómy stále viac spevňovali, ale teraz sa stále viac od seba oddeľujú. Kedysi rádioaktivita vôbec neexistovala, preto ju predtým nebolo možné objaviť. Existuje len niekoľko tisícročí, lebo teraz sa atómy stále viacej trieštia.“ (GA 93a, str. 76)

Pri jednej návšteve Dr. Steinera na statku Tannbach pri Gutau v nižnom Mühlvierteli, ktorý patril grófovi Polzerovi, vyhľadali dokázateľne rádioaktívny prameň a ochutnali z neho. V nadväzujúcom  rozhovore povedal Rudolf Steiner,  že rádioaktivita je v Zemi až od mystéria na Golgote (Polzer-Hoditz, 8. júna 1918)

Finálnymi produktmi troch zo štyroch prírodných sekvencií  rádioaktívneho rozpadu sú stabilné izotopy olova  206Pb, 207Pb a  208Pb. Majú najťažšie stabilné atómové jadrá, čo sa vysvetľuje tým, že majú magické protónové číslo 82, čo zodpovedá úplne zaplnenému jadrovému obalu.

Podľa Steinera má olovo ako typický saturnský kov mimotellurický (mimozemský) charakter. O jeho úlohe ako finálneho produktu rádioaktívneho rozpadu Steiner hovorí:

„Ale musím vám povedať, že tu nachádzame pôsobenie, ktoré je mimotellurické (mimozemské) a ktoré musíme stotožniť s olovom. Spomínate si, ako sme označili olovo, cín a železo za sily, ktoré majú do činenia s horným človekom. Dnes ešte nie je veľký záujem, niečo také uznať. Ešte nebude príliš veľký záujem ísť od človeka smerom von a vidieť v pôsobení olova niečo zvláštne, čo opäť súvisí s tým, že človek si prostredníctvom srdca necháva pripravovať vodík, ktorý je potom médiom pre prípravu mysliaceho ústrojenstva. Nevedomé pokračovanie ľudského vývoja bráni – nemyslím teraz akousi agitáciou, ale nevedomé pokračovanie ľudského vývoja bráni ľudstvu, aby akceptovalo tieto skutočnosti. Lebo to, že olovo akosi zohráva úlohu v mimoľudskej prírode, aj keď to pozorujeme len podľa jeho funkcií, to už nemôže dnešný človek poprieť, pretože medzi produktmi transformácie rádia, ktoré veda zistila, vedľa odštiepenia hélia našla teraz skutočne olovo. Práve tak, ako tu bolo nájdené olovo, aj keď sa to dnes ešte nie celkom zhoduje podľa jeho takzvanej atómovej váhy, ale už sa tomu hovorí olovo, tak bude nájdený aj cín, tak bude z toho, čo je mimoľudské, ale zároveň z mimoľudskej prírody ako jediné zasahujúce do ľudskej prírody, nájdené železo. Domnievam sa, že je nutné, aby sa človek dnes nenechal ovládať len takými vecami, ako je röntgenová veda, ktorá nám podivuhodne ukazuje prstom na to, čo je mimo človeka, aby sme šli nielen za kovmi, ktoré sú hojne zastúpené v Zemi, ale za metalickými silami, ktoré pôsobia  z mimotellurickej oblasti. To je to, čo musí byť dnes už povedané. Lebo práve pri výskyte dnešných novodobých onemocnení, sa musí úplne brať ohľad na tieto veci.“ (GA 312, str. 234)

„Vezmite si prípad, že starí zasvätenci predpokladali  olovo všade v pozemskom éternom živote. Lebo vyžarovaniu olova pripisovali to, čo pôsobí v ľudskej postave z najvzdialenejších kútov, čo pôsobí zhora dole. V olove, ktoré je na Zemi mnohonásobne rozšírené,  videli niečo, čo súvisí s vnútorným vytváraním podoby človeka, tiež najmä s ľudským sebauvedomením. Dnešný materialistický filozof teraz povie:

Ale veď olovo nezohráva v ľudskom organizme žiadnu úlohu. Na to by mu starý zasvätenec bol povedal:  Prirodzene sme nemysleli to olovo, ktoré sa vyskytuje v hrubej forme, ako si myslíš, ale to úplne jemné olovo, ktoré sa vyskytuje len v silovom pôsobení. A také olovo je veľmi rozšírené. – Tak by bol odpovedal starý zasvätenec.

Čo hovorí moderný prírodný bádateľ? Hovorí: Existujú nerasty, ktoré majú vyžarovanie. K týmto vyžarovaniam  patria takzvané rádioaktívne vyžarovania. Poznáme žiarenie uránu, všakže, vieme, keď určité lúče – nazývame ich Alfa lúče – vyžarujú, potom je tu najskôr to, čo je vyžarované. To, čo môže ešte ďalej vyžarovať, sa určitým spôsobom zmení, dokonca dostane, ako sa v chémii hovorí, inú atómovú hmotnosť, stručne aj vo vnútri toho, čo tu existuje ako vyžarujúca matéria, sa dejú premeny. Dokonca už dnes niektorí hovoria o akomsi spôsobe znovuoživenia alchymistickej premeny hmoty. Ale tí, ktorí tieto veci skúmali, hovoria:  Počas tohto žiarenia vzniká niečo, čo sa chová ako produkt, ktorý už nie je rádioaktívny, takzvané rádium G, a to má vlastnosti olova. Teda čisto z modernej prírodnej vedy môžete zistiť: Existujú rádioaktívne látky, vo vnútri týchto všetkých rádioaktívnych žiarení je niečo, čo sa podľa svojho účinku dá chápať ako tvorenie. Všade v podloží je obsiahnuté olovo.

Vidíte, moderné skúmanie prírody sa povážlivým spôsobom približuje starej iniciačnej vede.  A práve tak, ako už dnes narazilo – chcel by som povedať nosom, prinajmenšom nosom fyzikálnych nástrojov –  na olovo, narazí aj na iné kovy. A potom už postupne príde na to, čo sa tým myslelo, keď sa povedalo, že v tom, čo má saturnský pôvod, sa všade nachádza olovo. Vidíte, len púhym duchovnovedným pohľadom sa dá rozpoznať aj  význam toho, čo dnes  samo vystupuje prírodovedecky a  človek nevie, ako s tým naložiť v obsiahlej podstate poznávania.“ (GA 213, str. 93f)

Steiner pokladal za významné, že tri druhy rádioaktívneho žiarenia sa veľmi charakteristicky odlišujú svojou rýchlosťou:

„A týmto spôsobom sa prišlo na to, že existujú látky, ako napríklad uránové zlúčeniny, ktoré vôbec nepotrebujú, aby boli najskôr ožiarené, ale ktoré za určitých okolností samotné  vyžarujú lúče, ktoré teda majú skrytú vlastnosť takéto lúče vyžarovať. Medzi týmito látkami boli predovšetkým tie, ktoré obsahujú rádium. Určité látky tu majú nanajvýš pozoruhodnú vlastnosť. Vyžarujú, povedzme, určité siločiary, s ktorými môžeme narábať pozoruhodným spôsobom. Keď máme takéto žiarenie rádioaktívneho telesa – teleso je v olovenej vaničke a máme tu to žiarenie , tak toto žiarenie môžeme skúmať pomocou magnetu. Potom zistíme, že z tohto žiarenia sa niečo oddeľuje, čo môžeme pomocou magnetu odkloniť, čo potom nadobúda tento tvar. Niečo zostáva neohybné a šíri sa ďalej v tomto smere, zase niečo iné je odklonené v opačnom smere, to znamená vo vnútri je niečo trojité. Nakoniec človek ani nemá dosť názvov, aby to označil. Preto sa pomenovalo to, čo sa odkláňa napravo β-žiarenie, to čo pokračuje v rovnej línii γ-žiarenie a to odklonené v opačnom smere α-žiarenie. Keď človek chce vykonať určité výpočty, potom pomocou toho, že sa nechá pôsobiť magnet z boku na to, čo tu vyžaruje, sa dá študovať odklon a tým aj rýchlosť. A tu sa zistilo to najzaujímavejšie, že β-lúče sa pohybujú rýchlosťou približne 9/10 z rýchlosti svetla, α-lúče približne 1/10 z rýchlosti svetla. Máme tu teda do určitej miery silové explózie, ktoré sme oddelili, analyzovali, a ktoré nám ukázali, že majú nápadné rozdiely v rýchlosti.

Na tomto mieste vám pripomínam, že sme sa čisto duchovne na začiatku týchto pozorovaní pokúsili pochopiť vzorec: v = s/t a povedali sme, že realitou v priestore je rýchlosť, že je to rýchlosť, čo tu človeka oprávňuje hovoriť o skutočnosti. Tu vidíte, ako to, čo tu vybuchne, je charakteristické hlavne tým, že má do činenia s rôznymi na seba silno pôsobiacimi rýchlosťami. Len si pomyslite, čo to znamená, že v tom istom silovom valci, ktorý tu vyžaruje, je vo vnútri niečo, čo sa chce 9 krát rýchlejšie pohybovať ako to druhé, že sa teda uplatňuje vystreľujúca sila, ktorá chce zaostávať oproti tej druhej, ktorá chce ísť 9 krát rýchlejšie. Teraz prosím prihliadnuť trochu na to, na čo majú právo len antropozofovia, aby to ešte dnes nebolo pokladané za  bláznovstvo. Spomeňte si prosím na to, ako často sme hovorili o tom, že v najväčšom svetovom dianí sú podstatné rozdiely v rýchlosti. Čím sa prejavujú v našej prítomnosti najdôležitejšie úkazy? Tým, že normálne, luciferské a ahrimanské pôsobenie sa deje  navzájom rôznymi rýchlosťami, že existujú rýchlostné rozdiely v duchovných prúdeniach, ktorým  je podrobená svetová štruktúra. Cesta, ktorá sa v poslednej dobe fyzike otvorila, ju núti, aby predbežne úplne nevedomky  prijala rýchlostné rozdiely v úplne podobnom zmysle, ako ich musí uplatňovať duchovná veda pre najobsiahlejšie príznaky sveta.

Ale tým ešte nie je vyčerpané všetko to, čo z tohto rádiového telesa vyžaruje, ale vyžaruje ešte niečo iné, čoho účinky je možné opäť dokázať, a čo sa týmito účinkami prejavuje ako niečo, čo vyžaruje ako vyžarovanie rádiovej matérie, čo sa ale postupne už neprejavuje ako rádium, ale napríklad ako hélium, čo je úplne iné teleso. Toto rádium nevyžaruje len to, čo je v ňom, ale samotné sa odovzdáva a stáva sa pritom niečím iným. Už to nemá veľa do činenia so stálosťou hmoty, ale s metamorfózou hmoty.“ (GA 320, str. 157ff)

Zdroj: Anthro Wiki

 

Literatúra

  1. Ludwig Graf Polzer-Hoditz: Erinnerungen an den großen Lehrer Dr. Rudolf Steiner. Lebensrückschau eines Oesterreichers, Prag 1937
  2. Rudolf Steiner: Grundelemente der Esoterik, GA 93a (1987), ISBN 3-7274-0935-5 Text
  3. Rudolf Steiner: Menschenfragen und Weltenantworten, GA 213 (1987), ISBN 3-7274-2130-4 Text
  4. Rudolf Steiner: Geisteswissenschaft und Medizin, GA 312 (1999), ISBN 3-7274-3120-2 Text
  5. Rudolf Steiner: Geisteswissenschaftliche Impulse zur Entwickelung der Physik, I, GA 320 (2000), ISBN 3-7274-3200-4 Text

 

 

 

Börries Hornemann: Náboženský kult a štiepenie jadra

Das Goetheanum č. 19, 14. máj 2011

Zhromaždenie konané pri príležitosti 25. výročia katastrofy v Černobyle.

Cesta vedie rovno až kým ju neuzavrie strážená závora. Tu sa začína zóna smrti. Až k Černobyľskému reaktoru je to ešte desať kilometrov. Náš autobus odbočuje. Vjazd do zóny je drahý, turizmus za účelom návštevy pozostatkov katastrofy je lukratívnym obchodom. Skupina 100 ľudí z Ukrajiny, Ruska, Nemecka a Rakúska sa zišla na štyri dni v Kyjeve na zhromaždení nazvanom „Pripjat“ pri príležitosti 25. výročia katastrofy reaktora, ktoré zorganizovala Obec kresťanov a Waldorfská škola. „Pripjat“ sa volá mesto duchov vedľa reaktora, z ktorého bolo evakuovaných všetkých 50 000 obyvateľov.

Na okraji zakázaného pásma zastavil autobus pred schátraným kultúrnym domom. Účastníci zhromaždenia sa zoradili na lúke pred ním. Ženy stoja v kruhu s briezkami okolo kríža, ktorý tvoria muži s malými jarabinami. Tak zasadia kúsok nádeje. Nad hlavami sa vynára bocian a krúži – ako živý kríž. Tu, hneď vedľa zakázaného pásma, sa Geigerov počítač vychyľuje len mierne, a podobne málo pohyblivý sa zdá aj život ľudí: trochu poľnohospodárstva a veľa alkoholu. Od čias Černobyľu sa málo zmenilo. Sotva existuje nejaká perspektíva: Ľudia majú len o trochu viac než svoj život, miera ochorenia na rakovinu je vysoká, či to predsa len pochádza z reaktora? Oficiálne údaje alebo štátna pomoc neexistuje.

Atómová energia je pozoruhodný fenomén: Všade nás obklopuje – v našej elektrine preteká tiež atómový prúd. Pritom je v jadrovej sile niečo stiesnene magické. Už môj vypínač svetla súvisí s elektrickou sieťou, prúd nás spája s celým svetom. Prispieva k tomu aj 443 jadrových elektrární. A stále neexistuje žiadne bezpečné miesto pre skladovanie vyhoreného paliva, nikde.

Neviditeľná sila rozštiepených atómov pôsobí smrteľne už v najmenšom množstve. Fyzik a vedúci Prírodovedeckej sekcie pri Goetheane Johannes Kühl ju nazval „protiživotnou silou“. Plazivo sa zahniezdi v človeku. Okrem povrchnej stiesnenosti necítim tu, na hranici zóny smrti, tiež nič.

Ako si môže človek uvedomiť atómovú energiu? Každodenným vnímaním obradu posvätenia človeka, vďaka líčeniu kazateľa a fyzika Hans-Bernd Neumanna sa vzťahy medzi atómovou energiou a dianím na oltári stávajú zrozumiteľné. Na oltári sa neviditeľne deje to, čo vyžaruje do životných síl. Zlatý kalich, symbol a skutočnosť Slnka na Zemi, prísny rytmus obradu, zasvätení kňazi, zvláštne rúcho, vážnosť diania. Aj jadrové elektrárne majú svoju svätyňu, z ktorej vychádza žiarenie. Pracovníci nosia ochranný odev, v plnej vážnosti vykonávajú prísne riadené práce. To, čo pri oltári spája ako nadzmyslová premena, to v atóme štiepi podprahovo. Tu aj tam sa uvoľňuje žiarenie. Aj dejiny vzniku jadrových elektrární a Obce kresťanov vykazujú paralely. Keď sa zišli ľudia okolo Friedricha Rittelmeyera v Štutgarte, zišiel sa Nils Bohr so svojimi kolegami v Göttingene, aby pokročili v štiepení jadra, aby iným spôsobom „priniesli na Zem svetlo Slnka“. To, čo sa pri náboženskom kulte vykonáva ako akt zasahujúci do životných procesov, sa prejavuje ako protiživotná sila v atómovej energii.

Aj navonok je Obec kresťanov spojená s Černobyľom: Dvaja poslední žijúci z nočnej zmeny z 25. na 26. apríla 1986 prišli v roku 1990 na veľké zhromaždenie mládeže do Moskvy a pripojili sa k Obci kresťanov. Lekár záchrannej služby Valentin Belokon, ktorý sa ako prvý dostavil na miesto nehody, sa už roky stretáva s Obcou kresťanov.

Atómové sily sa nedajú skrotiť – to ukazuje Černobyľ a Fukušima. Môžu prispieť oltárne sily v Obci kresťanov k liečeniu rán spôsobených žiarením? Johannes Kühl hovoril o „životu zodpovedajúcom živote“, z ktorého môžu vyrastať liečivé sily v človeku. Liečivé sily – dúfajme, ktoré by ako životné sily pomohli, aby sa toto miesto znovu zaskvelo.

Preložil: Viliam Pavella