Category Archives: Politika

Kresťanstvo a demokracia

Písomné spracovanie prednášky na Jánskej konferencii 2024

Myslím, že môžeme pozorovať, že žijeme v dobe, keď je u mnohých ľudí badateľná neistota a nespokojnosť so stavom rôznych spoločenských záležitostí. Prejavuje sa to potom napr. pri voľbách, keď ľudia volia rôznych silných vodcov, od ktorých očakávajú, že svojou mocou vyriešia problémy, vrátia im staré istoty a pod., alebo volia rovno všelijaké tzv. antisystémové politické strany, ktoré sľubujú, že existujúci systém nejakým spôsobom priamo zrušia a pod.

Vyvstáva teda otázka, ako by mala spoločnosť fungovať, akú by mala mať formu, aby sa v nej ľudia mohli dobre cítiť, aby v nej mohli dobre žiť?

Je potrebné si uvedomiť, že všetky neprírodné výtvory sú výsledkom nášho konania. Usporiadanie nejakej miestnosti je výsledkom konania ľudí, ktorí ju takto upravili. Keď sa pozrieme von z okna na okolité mesto, tak celé toto mesto je v zásade výsledok ľudskej činnosti. Sociálny svet je náš výtvor. Nemôžme sa sťažovať, ak nejaké spoločenské inštitúcie nedostatočne fungujú, pretože táto ich nedostatočnosť je iba výsledkom nedostatočnosti našej, ktorí sme tieto inštitúcie vytvorili. Tu platí napr. aj výrok, že každá spoločnosť má takú vládu, akú si zaslúži, pretože je iba výsledkom jej voľby.

Môžeme si teda položiť otázku, ako dosiahnuť, aby naše konanie bolo také, že spoločnosť budeme utvárať správnym spôsobom?

Keď sa pozrieme na človeka, môžeme vidieť, že konanie človeka vychádza z jeho myslenia a cítenia. Podľa toho, ako človek myslí a cíti, tak koná. Myslenie a cítenie však majú duchovnú podstatu, preto je dôležité, ako duchovný život pôsobí v spoločnosti.

Mystérium na Golgote

Keď sa pozrieme, ako fungoval duchovný život počas vývoja ľudstva, môžeme vidieť jeden kvalitatívny predel, alebo obrat. Týmto predelom je Mystérium na Golgote. Keď si zoberieme situáciu poslednej večere ako ju opisuje Ján, môžeme vidieť, že Kristus tam učeníkov nazýva priateľmi (Jn 15,14). Hovorí, že ich nenazýva sluhami, ale priateľmi (Jn 15,15).

Rozdiel medzi sluhom a priateľom je taký, že sluha je v podriadenom stave, kým priatelia sú si seberovní, i keď môžu mať rôzne schopnosti. Tu je potrebné rozlišovať medzi rovnosťou a rovnakosťou. Samozrejme, že nie sme rovnakí, pretože každý z nás je jedinečný, a rozdiel v schopnostiach medzi Kristom a učeníkmi bol takpovediac nekonečný. Ale vidíme, že podľa Krista rozdiel v schopnostiach nie je v rozpore s rovnosťou vo vzájomnom vzťahu. Kristus chcel, aby učeníci boli jeho priateľmi. Kristus chce byť naším priateľom. Priateľský vzťah je založený na slobode a rovnosti a predpokladá vzájomné pochopenie. Aj Pavol v liste Galanťanom píše, že Kristus nám vydobyl slobodu (Gal 5,1), a že sme povolaní pre slobodu (Gal 5,13).

Kristus tu vlastne mení starý neslobodný stav, keď ľudia boli podriadení bohom a od ľudí sa vyžadovala poslušnosť, na nový slobodný stav, ktorý ale vyžaduje lásku a pochopenie. Kristus nechce, aby sme ho poslúchali, ale potrebuje, aby sme ho chápali a milovali. Dáva učeníkom, čiže aj nám, nové prikázanie, aby sme sa milovali navzájom, ako on miluje nás (Jn 13,34).

Tento nový kozmický impulz slobody, ktorý Kristus z lásky prináša ľudstvu, má teda za následok aj zmenu princípu fungovania duchovného života. V dobe pred Kristom bol duchovný život centralizovaný. Impulzy duchovného sveta sa k ľuďom dostávali cez nejakú centrálnu osobnosť, ktorá plnila úlohu sprostredkovateľa medzi duchovným svetom a ľuďmi. Napr. v starovekom Egypte takúto úlohu plnil faraón, ktorý bol z toho dôvodu považovaný za Boha, pretože cez neho, v ňom pôsobili bohovia. Samozrejme mohol mať aj poradcov, čo bol zbor veľkňazov, ale duchovný život stále vychádzal z centra.

Je to vidieť aj na forme, akú starovekí Egypťania používali na stavbu svojich hrobiek. Podľa toho, ako prežívali duchovný život, takú formu potom dali aj svojim hrobkám. Pyramidálna forma týchto hrobiek ukazuje na spoločenskú formu, ktorá vychádzala z tohto duchovného života. Na špici bola jedna centrálna bytosť, ktorá v sebe prepájala duchovný svet s pozemským a pokyny duchovného sveta aplikovala v pozemskom. Pokyny šli takto zhora nadol a vyžadovala sa poslušnosť.

To sa mení po Mystériu na Golgote. Keď sa pozrieme na to, ako sa na Turíce, na 50-ty deň po zmŕtvychvstaní Krista, odohralo zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, vidíme, že udalosť je znázornená tak, že ohnivé jazyky spočinuli na každom apoštolovi zvlášť. To znamená, že každý apoštol sa naplnil Duchom Svätým individuálne. Ešte počas 40-tich dní po zmŕtvychvstaní apoštoli duchovný obsah dostávali sprostredkovane od svojho Učiteľa. Na Turíce už apoštoli duchovný obsah prijali priamo od Ducha Svätého. Toto individuálne prijatie Ducha Svätého takto znamená počiatok decentralizácie duchovného života. Duchovný obsah už nie je sprostredkúvaný nejakou centrálnou osobou, napr. faraónom, ale zdrojom duchovnosti sa stáva každý jednotlivý individuálny človek, keď si sám vytvára svoj osobný vzťah k duchovnému svetu.

Samozrejme, že táto individualizácia duchovného života a z toho vyplývajúca decentralizácia duchovného života, ktorá sa začala na Turíce, je určitý proces. Aby sa to, čo na Turíce dosiahli apoštoli, mohlo rozšíriť do celého ľudstva, boli potrebné ešte ďalšie udalosti. Bolo potrebné, aby v priebehu nasledujúcich storočí kozmická inteligencia bola prevedená do nervovo-zmyslovej organizácie človeka[1], aby bol človek schopný samostatne myslieť. Muselo sa skončiť obdobie Kali-Jugy[2], aby sa človeku otvorila možnosť vytvoriť si nanovo, t.j. teraz slobodne vzťah k duchovnému svetu. Musela prísť michaelská doba, aby sa kozmická inteligencia, ktorej správcom v duchovnom svete je archanjel Michael[3], mohla z človeka, kde prežila svoju smrť ako abstraktné myslenie, vrátiť späť do duchovného sveta ako živé myslenie ľudí.

Dnes teda žijeme v dobe, keď zdrojom duchovnosti je už každý jednotlivý človek a duchovný život je tak decentralizovaný.

Ak má duchovný život správnym spôsobom pôsobiť v spoločnosti, musí sa jeho forma odzrkadľovať aj na forme spoločnosti. To znamená, že ak je napr. duchovný život centralizovaný, tak aj spoločenská forma musí byť zodpovedajúco tomu centralizovaná. A tak to aj historicky bolo, napr. v starovekom Egypte faraón nebol iba Boh, ale bol aj panovník, to znamená neplnil iba duchovnú úlohu, ale aj svetskú, spoločenskú. V takejto centralizovanej spoločenskej forme je suverénom panovník, pretože z neho pochádza duchovnosť, a spoločnosť potom tvorí hierarchickú unitárnu jednotu.

Keď sa ale zdrojom duchovnosti stáva jednotlivec, tak aj spoločenským suverénom sa musí stávať jednotlivec. Pri centralizovanom duchovnom živote má mocenskú legitimitu panovník, pretože on je zdrojom duchovnosti v spoločnosti, je mocou poverený od Boha a zodpovedá sa preto Bohu. Pri decentralizovanom duchovnom živote majú mocenskú legitimitu jednotliví ľudia, pretože oni sú zdrojom duchovnosti v spoločnosti a každý jednotlivý človek sa potom individuálne zodpovedá duchovnému svetu za svoje skutky. Títo ľudia si potom môžu spomedzi seba zvoliť určitých ľudí a poveriť ich spravovaním spoločných záležitostí. Títo zvolení ľudia sa v politických záležitostiach už zodpovedajú členom príslušného politického spoločenstva za svoje skutky, na ktoré od nich dostali politický mandát.

Aby si každý jednotlivec mohol utvárať svoj individuálny vzťah k duchovnému svetu, spoločenská forma musí byť taká, že vytvára jednotlivcovi slobodný priestor, kde si tento vzťah môže utvárať. Tento vzťah je tvorený iba medzi jednotlivým človekom a duchovným svetom, je to individuálny vzťah. Ak by nejaké spoločenské inštitúcie chceli do tohto individuálneho, osobného vzťahu zasahovať, nutne by ho museli kriviť a narúšať.

Oblasť vzájomných medziľudských vzťahov je právna oblasť, ako súhrn spoločnosťou ustanovených noriem a predpisov vzájomného správania sa. Základnou právnou organizáciou spoločnosti je štát. Môžeme si teraz položiť otázku, akú formu by mala mať táto základná právna organizácia, štát, aby spoločnosť fungovala správne a svojim pôsobením nekrivila a nenarúšala individuálny vzťah svojich jednotlivých členov k duchovnému svetu?

Myslím, že môžeme vidieť, že v situácii, keď zdrojom duchovnosti je jednotlivec, tak aby spoločnosť fungovala správne, teda aby si každý mohol utvárať svoj slobodný individuálny vzťah k duchovnému svetu, štát musí svojimi právnymi nástrojmi zabezpečovať priestor pre slobodný duchovný život. Štát musí byť v tomto zmysle liberálny, aby v štáte mohol existovať slobodný duchovný život

Duchovné impulzy samy o sebe by však boli samoúčelné, a z toho dôvodu nezmyslené, keby ich jednotlivý človek aj nemohol realizovať v praktickom živote. To znamená, že právna forma štátu musí byť aj taká, že individuálne duchovné impulzy, ktoré každý človek môže získať v takomto individuálnom slobodnom vzťahu k duchovnému svetu, musí každému jednému človeku umožňovať aj realizovať. Musí ich umožňovať realizovať ako v osobnom živote, tak aj spoločenskom živote. Musí umožňovať každému jednotlivému človeku aj participáciu na spravovaní spoločných záležitostí. To znamená, že v tomto zmysle štát musí byť aj demokratický.

Tieto pravidlá musia platiť pre každého rovnako. V uvedenom zmysle štát musí byť aj právny.

Liberálno-demokratický právny štát, ktorého ambíciou je vytvárať právny rámec na zabezpečenie slobodného duchovného života a ochranu dôstojnosti každého jedného človeka, pretože vychádza zo základného kresťanského impulzu slobody, ktorému sa snaží svojimi nástrojmi vytvárať slobodný priestor na jeho realizáciu vo svete, je v tomto zmysle kresťanský štát.

Akákoľvek štátna forma, ktorá odmieta slobodný duchovný život a chce nejakým spôsobom zasahovať do tohto individuálneho slobodného vzťahu každého jedného človeka k duchovnému svetu, chce tento vzťah nejakým spôsobom určovať napr. podľa nejakej štátnej náboženskej doktríny, napr. kresťanskej, islamskej a pod., nutne do toho vzťahu musí vnášať skreslenie. Môžeme vidieť v jednotlivých teokratických a autokratických štátoch, ako sa tam potom vytvárajú rôzne karikatúry pravých duchovných impulzov a duchovného života, ako sa tam pravé náboženské impulzy prekrúcajú a zneužívajú na realizáciu cieľov, ktoré sú v skutočnosti opakom cieľov vychádzajúcich z pravých náboženských impulzov, napr. pod heslom kresťanstva sa odmieta individualizmus, ktorý je výsledkom individuálneho vývoja po Golgote a označuje sa za zdroj spoločenského úpadku. V skutočnosti zdrojom spoločenského úpadku nie je slobodná individualita, ale absencia vzťahu k duchovnému svetu, k čomu dochádza aj vtedy, keď spoločenská forma bráni individualite vytvárať si svoj osobný individuálny vzťah k duchovnému svetu. Teokratické a autokratické režimy takto kritizujú to, čo v skutočnosti svojim fungovaním sami vytvárajú. Skutočnú cnosť nie je možné vynútiť, ale môže sa rozvinúť iba v slobodnom prostredí, pretože človek nie je cnostný vtedy, keď je nejakým zákonom donútený správať sa ako cnostný, ale keď koná cnostne bez toho, aby bol k tomu nútený.

Keď Kristus poslal učeníkov šíriť evanjelium, poslal ich evanjelium hlásať (Mt 10,7; Mk 6,12; Lk 9,2). Pôsobenie slovom má tú vlastnosť, že prijímateľovi slova ponecháva slobodu v tom, či počuté slovo prijme.

Samozrejme, že na zabezpečenie slobodného duchovného života sú potrebné aj príslušné opatrenia nie len v právnom živote, ale aj v hospodárskom živote. Je potrebné si uvedomiť, že človek si v praktickom živote podľa svojej individuality vyberá oblasť svojho pôsobenia. Nerobí všetko, ale sa špecializuje. Ľudské potreby sú však celistvé. Špecializovaný človek je takto odkázaný na ostatných špecialistov, aby svojimi jednotlivými špecializovanými činnosťami spoločne pre neho zabezpečili uspokojenie jeho celistvých potrieb. Napríklad, aby učiteľ mohol vykonávať svoje učiteľské povolanie, musia ostatní pre neho dopestovať potraviny, ušiť oblečenie, postaviť školu, pre školu napr. nepretržite vyrábať elektrickú energiu, kde na to používajú zariadenia pochádzajúce z celého sveta, atď.

Inými slovami, rozdiel medzi individuálnymi schopnosťami a celistvými potrebami vedie k potrebe bratstva v hospodárskom živote. Je potrebné si uvedomiť, že cieľom a zmyslom podnikania je vytvárať užitočné tovary a služby pre ľudí, aby jednotliví ľudia mali aj ekonomické podmienky na to, aby mohli skutočne realizovať svoje duchovné impulzy. Aby sa príslušný podnik mohol rozvíjať, potrebuje tvoriť zisk. Zisk je nákladom na rozvíjanie činnosti, ktorá uspokojuje potreby druhých ľudí, zákazníkov podniku, aby oni pri svojej sebarealizácii mohli uskutočňovať svoje duchovné impulzy, ktoré zahŕňajú aj uspokojovanie potrieb zase ďalších ľudí. Hospodársky život má takto prirodzený sklon vytvárať pletivo medziľudských vzťahov, ktoré sa postupne rozvíja po celom svete, čo je vlastne dnešná globalizácia.

Mystérium na Golgote vedie ku globalizácii. Globalizácia nás podnecuje, aby sme utvárali celosvetové bratské spoločenstvo. Vytvorenie celosvetového bratského spoločenstva je potrebné, aby sa Kristus mohol ľudstvu zjaviť „vo veľkom kozmickom Ja, ktoré je rovné veľkej skupinovej duši ľudstva“.[4]

Je dôležité, aby sme si uvedomovali podstatu hospodárskych procesov, ktoré nakoniec vždy vedú ku globalizácii. Ak hospodárske procesy vykonávame inštinktívne, tak hospodárska činnosť môže viest k rôznym formám vykorisťovania, moderného zotročovania ľudí a pod. Keď si však zakaždým uvedomíme, za čo všetko v našom každodennom živote vďačíme druhým ľuďom, a to z celého sveta, môžeme vedome utvárať toto celosvetové bratské spoločenstvo.

Skupinové duše

Skutočnosť Mystéria na Golgote priniesla zmenu aj do pôsobenia tzv. skupinových duší, čo sú hlavne duchovné bytosti tretej hierarchie. Pred Mystériom na Golgote tieto skupinové duše pôsobili cez krv. V takýchto skupinách sa úsudok vytváral inštinktívne, ľudia v takejto skupine preto mysleli a cítili rovnako[5], neexistovala sloboda a individualita[6]. Takéto skupiny sa utvárali ako dôsledok minulosti, človek sa do nejakej skupiny narodil podľa toho, aké sily v ňom pôsobili pred narodením[7]. Toto pôsobenie duchovného sveta cez krv sa prejavovalo tak, že napr. v starovekom Egypte sa faraóni mohli sobášiť iba v rámci rodiny, aby sa zachovala čistota krvi a bohovia v nej mohli správne pôsobiť. Postupne sa to menilo, napr. starovekí Židia sa museli sobášiť v rámci národa a kto to porušil, bol zo židovského národa vylúčený.

Kristus však nad pokrvný princíp nadradil duchovný. Keď sa napr. Krista pýtali na jeho rodinu, odpovedal, že jeho rodinou sú tí, ktorí sú s ním (Mt 12,45-46; Mk 3,31-35; Lk 8,19-21). Keď sa Židia odvolávali na svoj pokrvný pôvod od Abraháma, Kristus im povedal: „Skôr než bol Abrahám, Ja som (Jn 8,58).“ Kristus tu hovorí, že pred pokrvným princípom je princíp duchovný. Inak povedané, základná identita nie je pokrvná, národná, skupinová, ale individuálna. Človek môže povedať Ja som iba sebe samému individuálne. Tento individuálny princíp Ja som je to, čo má byť našou pravou identitou, pretože to je naša pravá podstata.

Skupinové duše, ktoré neprijali Kristov impulz, a to znamená, že neveria, že človek dokáže byť slobodný, chcú pôsobiť stále starým, neslobodným, donucujúcim, pokrvným spôsobom. Dnes inšpirujú rôzne archaické predstavy o tvorbe spoločenstva na dnes už prekonanom, a preto dekadentnom pokrvnom princípe. V miešaní rás, národov, v kultúrnej rozmanitosti vidia hrozbu, pretože miešanie krvi ich pôsobenie zoslabuje. Pokrvný princíp je exkluzívny, vylučujúci. Pokrvný princíp zo skupiny vylučuje každého, kto nemá správnu krv, kto nemá správny pôvod.

Skupinové duše, ktoré prijali Kristov impulz, pretože prijali Kristov impulz, tak tieto nové skupinové duše veria, že človek dokáže byť slobodný. Rešpektujú slobodu a individualitu ľudí a preto nepôsobia donucujúco. Čakajú na slobodnú iniciatívu jednotlivých ľudí združiť sa pri práci na realizácii cieľov, ktoré každý individuálne poznal ako spoločné. Takéto nové skupiny, ktoré vznikajú zo slobodnej individuality, sú takto utvárané z budúcnosti. Pôsobenie týchto nových skupinových duší je založené na vzťahu k ľuďom. Vzťah je však niečo, čo má duchovný charakter, na rozdiel napr. od krvi. Pôsobenie týchto nových skupinových duší je duchovné a vzťah k takejto skupinovej duši si dokáže vytvoriť každý, kto sa dokáže dostatočne duchovne pozdvihnúť. Uvedené nové skupiny sú preto inkluzívne. Umožňujú stať sa členom skupiny každému, kto sa stotožní s cieľmi skupiny, bez ohľadu na jeho rasový, národný, triedny alebo rodinný pôvod. Takto si človek zároveň môže vytvoriť vzťahy aj k viacerým skupinovým dušiam, t.j. môže byť príslušníkom aj viacerých skupín, podobne ako človek môže mať rôzne vzťahy s viacerými ľuďmi.

Uvedené platí aj o tzv. národných duchoch. Duchovia, ktorí neprijali Kristov impulz, pôsobia dnes ako padlí duchovia a inšpirujú rôzne dekadentné ideológie ako rasizmus, nacizmus, fašizmus a pod., kde sa spoločenská príslušnosť vytvára na princípe spoločnej krvi, spoločného pôvodu, napr. spoločného slovanského pôvodu a pod.

Aby si človek mohol vytvoriť vzťah k novému skupinovému duchu, to znamená k tomu, ktorý prijal Kristov impulz, musí s ním byť zlučiteľný, musí si získať podobný charakter. Znamená to, že musí tiež prijať Kristov impulz. Nie je možné vytvoriť si kladný vzťah k niekomu, kto má nezlučiteľný charakter. K takému niekomu je možné mať iba indiferentný vzťah.

Aby sa teda človek dnes mohol stať členom skupiny nejakého národného ducha, čiže aby sa mohol stať členom nejakého národa v tomto novom zmysle, musí prijať Kristov impulz, čiže musí sa stať v tomto zmysle kresťanom. Dnes si človek bez prijatia kresťanstva nemôže vytvoriť vzťah k pravému národnému duchu. Nemôže sa stať príslušníkom nejakého národa v tomto modernom, to znamená kresťanskom zmysle. Tento nový, kresťanský charakter národnej príslušnosti, pretože je to duchovný charakter, zároveň znamená, že človek v tomto kresťanskom zmysle môže byť súčasne aj príslušníkom viacerých národov, na rozdiel od starého pokrvného princípu, kde človek mohol byť príslušníkom iba jedného národa.

Môžeme vidieť, že napr. ideológie, ktoré sa snažia vytvárať skupiny na pokrvnom princípe, odmietajú kresťanstvo a svoju inšpiráciu sa snažia čerpať z pohanských dôb, napr. zo staroslovanstva a pod.

Ak niekde zlyháva multikulturalizmus, príčinou je nedostatočná duchovná úroveň ľudí, keď zostávajú zakorenení v kultúrnej identite založenej na pokrvnosti, na telesnom pôvode a pod. To potom prirodzene vytvára konflikt rozdielnych kultúrnych identít vo fyzickej rovine. Duchovná identita dokáže integrovať ľudí pochádzajúcich z rôznych kultúrnych pomerov. Je to materialistická predstava, že pochádzame z miesta, kde sme sa narodili. Samozrejme, že miesto nášho narodenia sa podieľa na utváraní našej konštitúcie, a z toho dôvodu môžeme mať k nemu zvláštny vzťah, avšak naším skutočným domovom je duchovný svet, odkiaľ všetci prichádzame, aby sme na Zemi splnili naše životné úlohy, ktoré sme si stanovili v duchovnom svete pred narodením.

Kristov impulz sa týka celého ľudstva, je univerzálny, je všeobecne ľudský, týka sa všetkých ľudí. Ak niekto tento impulz naozaj prijme, musí všetkých ľudí na celom svete začať považovať za svojich blížnych. Individuálna identita, ktorú priniesol Kristus, umožňuje vytvárať si vzťah ku všetkým ľuďom, a tým je vlastne táto individuálna identita kozmopolitná. Pri takejto kozmopolitnej identite, keď sa človek ako individualita považuje za súčasť celého sveta, potom môže považovať aj všetkých ostatných ľudí za svojich blížnych, za svojich bratov a sestry v duchovnom zmysle.

To znamená, že aby si dnes človek mohol vytvoriť vzťah k pravému národnému duchu, čiže stať sa príslušníkom národa v tomto modernom, kresťanskom zmysle, musí sa stať najprv kozmopolitom. Správnu národnú príslušnosť v kresťanskej dobe môže mať iba kozmopolita, ktorý potom svoju činnosť v príslušnom národe dokáže zasadzovať do celosvetového kontextu.

V pravom kresťanskom zmysle sa kozmopolitizmus a národná príslušnosť nevylučujú, ale národná príslušnosť je podmienená kozmopolitizmom.

Utváranie spoločnosti

Keď bol duchovný život centralizovaný a skupinové duše pôsobili cez krv, ľudia boli príslušníkmi skupiny bez vlastného rozhodnutia. Svoju príslušnosť prežívali nutne ako príslušnosť k zodpovedajúcemu panovníkovi, z ktorého pochádzala duchovnosť skupiny, ktorú ľudia prežívali ako členovia danej skupiny. Vtedy pojem národa v dnešnom zmysle neexistoval, ale mohli by sme povedať, že akási národná príslušnosť bola vtedy totožná so štátnou príslušnosťou. V ich charaktere nebol rozdiel, pretože to bola jedna a tá istá vec. Lojalita bola iba k panovníkovi.

Keď je ale duchovný život decentralizovaný, tak ľudia vytvárajú skupiny na základe slobodného rozhodnutia. V dôsledku toho potom vzniká otázka, ako si teraz v týchto slobodných skupinách vytvárať vzťahy, keď ich tvorbu už neurčuje duchovný svet napr. prostredníctvom nejakého centrálneho panovníka? Takto vzniká právo. Právna oblasť je oblasť našich vzájomných vzťahov. Po decentralizovaní duchovného života vzniká v spoločnosti nová oblasť, právna oblasť, ktorá má vlastný charakter a vyčleňuje sa z pôvodne jednotného uniformného celku.

Naproti tomu vzťah k duchovnému svetu, k skupinovým dušiam, k národným dušiam a pod., ktoré pôsobia duchovne, má stále duchovný charakter, i keď iný než pôvodne, pretože teraz je tento vzťah slobodný.

Uvedené dve oblasti, duchovnú a právnu, je potrebné rozlišovať. Národná príslušnosť má duchovný charakter, je to inštitúcia duchovného života. Štátna príslušnosť má právny charakter, je to inštitúcia právneho života.

Je veľkou chybou a má to nakoniec vždy tragické dôsledky, keď sa tieto dve oblasti spájajú, napr. do pojmu národný štát. Právna oblasť má totiž taký charakter, že všetko v nej musí byť jednotné, jednoznačné a ustálené. Zákony musia platiť jednotne pre každého, ich formulácia musí byť jednoznačná, hranice zodpovednosti, hranice pozemkov musia byť určené jasne a jednoznačne a pod. Zákony zároveň musia byť čo najviac trvalé a nemenné, pretože pri neustálej zmene zákonov sa použitie práva stáva nemožným, vzniká právny chaos.

Naproti tomu duchovná oblasť má taký charakter, že všetko v nej je rozmanité a vzájomne sa prelína. Pôsobia v nej rôznym spôsobom rôzne bytosti a ich pôsobenie sa mieša. Duchovný život sa zároveň musí neustále rozvíjať, a teda meniť, ak má ostať živý.

Keď sa niekto snaží aplikovať napr. právny princíp s jeho uniformitou na duchovný život v pojme národného štátu, nutne to musí viesť ku konfliktu. Keď sa rozmanitosť, vlastná pre kultúru, chce nahrádzať uniformitou, vlastnou pre právo, potom to logicky vedie k potláčaniu štátne nekonformných kultúrnych prvkov, ktoré vybočujú z normy. Vo fyzickej rovine to vedie napr. k násilnému vysídľovaniu, etnickým čistkám, alebo rovno vyvražďovaniu ľudí, ktorí nezodpovedajú uniformnému národnému ideálu.

Pre zachovanie národnej kultúry nie je potrebná národná zvrchovanosť, ale individuálna zvrchovanosť. Len individuálne zvrchovaní ľudia si môžu vytvoriť svoj osobný individuálny vzťah k národnému duchu a z podnetov tohto vzťahu potom národne kultúrne pôsobiť.

Zrušenie národných štátov neznamená zrušenie národných kultúr. Kultúra nezaniká, keď sa štátne hranice menia na administratívne, ale zaniká, keď sa u ľudí stráca vzťah k duchovnému svetu.

Liberálno-demokratický právny štát ochraňuje dôstojnosť človeka a vytvára právny rámec pre jeho slobodný duchovný život. Ukazuje tým, že je založený na kresťanských princípoch, je to kresťanský štát. Takéto kresťanské štáty by v dnešnej dobe mali byť všetky štáty na svete.

 

Martin Bobko

 

Poznámky:

[1] GA 237, 28.7.1924

[2] GA 118, 25.1.1910, GA 133, 20.5.1912

[3] GA 240, 21.8.1924

[4] GA 130, 21.9.1911, GA 155, 30.5.1912

[5] GA 199, 15.8.2020

[6] GA 102, 1.6.1908

[7] GA 203, 22.1.1921

Moskovská farárka Spoločenstva kresťanov k vojne na UA

Čo nás oddeľuje a čo môže vo vojne spájať.
Otázky pre farárku Spoločenstva kresťanov, Annuschku Geyer, Moskva

Ulrich Meier: Čo znamená vojna pre postoj k životu v moskovskom zbore a v ostatných zboroch Spoločenstva kresťanov v Rusku?
Annuschka Geyer: Pre nás prišla vojna ako rana. Takéto niečo nemohol nikto očakávať. Človek veľa počul, ale neveril, lebo Rusi a Ukrajinci sú z nášho ruského cítenia viac ako bratia. My Rusi nikdy nerozmýšľame politicky, ale veľmi duševne. Politika vždy príde neskôr, to, čo nám leží na srdci, je pre nás najdôležitejšie. Aj 23. februára bol v Rusku sviatok, ani by nám nenapadlo, že môže byť vojna. 24-teho ráno, ako mi neskôr veľa ľudí povedalo, sme sa zobudili do bolesti a vnútorného šoku. V prvých dňoch vojny sme jednoducho nemohli uveriť tomu, čo sa deje. Bolo ticho, človek žil akoby automaticky. Mnohí mi hovorili, že takmer nedýchajú. Po týždni sa vrátil pocit života a človek sa snažil pochopiť, čo sa deje.
A potom sa spoločnosť vydala rôznymi smermi. Niektorí to nevydržali a bolo pre nich jednoduchšie si Ukrajinu znepriateliť. Alebo skôr nie Ukrajinu, ale Západ. Na Ukrajincov som nikdy nepočula zlé slovo, z času na čas sa hovorí, že sú tam nejakí nacionalisti, ale ako predtým, ruský ľud pevne stojí pri bratskom ľude Ukrajincov, ale propagandistická mašinéria beží a veľa ľudí sa dalo presvedčiť. Ale aj títo ľudia, ktorí „stoja plne za Putinom“, sú smutní, keď sa hovorí o vojne. Potom hovoria, že by vlastne žiadna vojna nemala byť. Iní o tom nechcú hovoriť, namiesto toho potichu plačú doma sami pre seba.
Ale je aj veľa ľudí, ktorí o tom hovoria a vojnu nepodporujú. Pre nich je nemožné, aby sme my zaútočili na Ukrajinu. Je to naozaj veľa ľudí, oveľa viac, ako si myslím, že sa hovorí na Západe. Líši sa to od komunity ku komunite. Na hranici s Ukrajinou, v obciach Voronež a Rostov, je veľa ťažkostí: ľudia ochorejú, vrátane duševných chorôb. Deti sa správajú veľmi agresívne, majú strach. Vo východnom Rusku, pred Uralom, v obci Samara sú ľudia hluční, politicky angažovaní, chcú zabiť Putina a podobne.
Celkovo však možno povedať: Rusko plače. Na severe, na juhu, na západe, na východe, plačeme.

UM: Máte nejaký príklad, ako vojna ovplyvňuje rodinné vzťahy medzi príbuznými žijúcimi v Rusku a na Ukrajine ?
AG: Áno, mám niekoľko rodín. Musím povedať, že takmer všetci Rusi majú niekoho na Ukrajine a naopak. Poznám rodinu, ktorá povedala: Už sa spolu nemôžeme rozprávať. Keď to hovoria, opäť plačú. Ja sama mám tiež príbuzných na Ukrajine. Vzťah zostal. Celkovo rozhovory vyzerajú takto: Ukrajinci na nás volajú: „Urobte niečo!“ a my tam stojíme bezmocní. Je to veľmi ťažké vydržať. Niektorí odpadnú a povedia: „Dám si mesačnú prestávku od vzťahov s Ukrajincami,“ v nádeji, že sa čoskoro opäť nájdeme. My Rusi by sme radi počuli, čo tu môžeme spraviť. Ale nikto, ani Ukrajinec, nám nevie konkrétne poradiť.

UM: Akú úlohu zohráva náboženský život pre ľudí v čase vojny?
AG: Samozrejme, ako v každom čase krízy, ľudia hľadajú útechu. Preto teraz prichádza do kostola veľa ľudí, viac ako zvyčajne. Vynárajú sa otázky: Čo sme urobili, že je teraz vojna, prečo sa nám to deje, kto vlastne sme?
Keď sa tieto otázky pýta všetok ľud, cítite to vo vzduchu. Každý je neistý, každý hľadá nádej v tejto neistote. A, samozrejme, pre Rusov je v takýchto chvíľach veľmi dôležitá modlitba. Okamžite vznikli rôzne modlitebné skupiny, ľudia sa zišli a napríklad čítali evanjelium – mesiac bez prestávky. Alebo sa spolu modlíte v určitý čas v rôznych mestách. Alebo sa modlíš sám doma, oveľa viac ako zvyčajne, alebo prídeš do kostola – takže existujú rôzne variácie toho, čo môžeš robiť. A to ľudia robia.

UM: Aké sú vaše požiadavky na ľudí v Nemecku, ktorí sa chcú zamyslieť nad situáciou v Rusku a na Ukrajine?
AG: Máme pocit, že sa opäť zaťahuje železná opona. Už počuť škrípanie. Teraz prichádzame na konferenciu LOGOS do Dortmundu s veľkou skupinou Rusov a atmosféra je taká, že sa prichádzame rozlúčiť. Samozrejme, bolo by pekné, keby sme sa mýlili. Ale taká je momentálne nálada.
Z toho vyplýva prvá prosba: Prosím, nezabúdajte na nás – sme kresťanské spoločenstvo a pestujeme rovnaký náboženský život – vy na Západe, my na Východe. A aj keď je medzi tým veľa zla, nakoniec svojou prácou v tomto zle narobíme diery a táto železná opona bude opäť preč. Pokračujme v spolupráci! Myslite na nás. A tak sa nám tento čas podarí prekonať.
Druhá žiadosť je žiadosť o spoluprácu na záležitosti, ktorá nás teraz rozdeľuje – na vojne. Toto je naša spoločná bolesť – bolesť kresťanských ľudí. Čo sme urobili zle? My v Rusku, kde vojna začala, kde teraz s ňou musíme žiť desiatky rokov a musíme sa s ňou vyrovnať. Vy na Západe: Ako sa to stalo, že sme sa tak vzdialili? Prečo ten rozhovor medzi nami tak dlho nejde dobre? Radi by sme videli úprimnú spoluprácu na tejto udalosti, ktorá nás teraz rozdeľuje!

Annuschka Geyerová
narodená 1974, kňažka, Moskva
časopis Die Christengemeinschaft 11-2022

prekl. EŠ

Paul Kingsnorth I.: Moment očkování

Ve dnech odhalení.

Toto je první část dvoudílné eseje britského filosofa a ekologa Paul Kignsnortha o viru a stroji; její druhý díl by měl následovat příští týden. Autor v ní rozvíjí myšlenku, že příčinou současné krize, která naší civilizaci „žene proti zdi“, je naše posedlost kontrolou a ovládáním. V této eseji ukazuje, že v rámci současné pandemie se tato posedlost rozvinula do nebezpečných rozměrů, které představují hranici, kterou sám autor odmítá překročit.

Žádná nemoc nikoho neopravňuje k tomu, aby lidi zavíral či diskriminoval a aby nad nimi vykonával kontrolu.

Zdá se, že modernistická metoda plošné „války s nepřítelem“ na komplexitu současného světa nestačí. Možná nás epidemie covidu konfrontuje s tím, že svět už tímto způsobem víc kontrolovat nemůžeme, což by nás mohlo přivést k novému způsobu života, víc vyladěnému na složitost a diverzitu našeho světa; a také k větší trpělivosti, schopnosti se vzájemně domlouvat, pokoře a kreativitě. (Překlad eseje Jiří Zemánek)

Možná je to tím, že jsem Angličan, nebo je to možná mým věkem, nebo je to jen slepý předsudek, ale když se probudím a slyším zprávu, že rakouská vláda internovala celou třetinu populace svého národa jako „nebezpečí pro veřejné zdraví“, přeběhne mi mráz po zádech.

Rakousko, pomyslím si pro sebe. Ó bože.

Dívám se na zpravodajské fotografie ozbrojených, maskovaných, černě oděných policistů, kteří zastavují v ulicích lidi a požadují po nich jejich digitální doklady, a čtu příběhy dalších, kteří byli zatčeni jen pro to, že opustili svůj vlastní dům víc než jednou za den, jak to bylo povoleno, a slyším rakouské politiky, jak monotónním hlasem říkají, že ti, kteří odmítnou přistoupit na injekci, mají být vypovězeni a obviněni, dokud se nepodvolí.

Pak se dívám na rozhovory s „obyčejnými lidmi“, kteří říkají, že si o to „neočkovaní“ koledovali. Někteří z nich prohlašují, že tito nepřátelé lidu by měli být všichni uvězněni. Přinejlepším jsou tito „antivaxxeři“ paranoidní a dezinformovaní. Přinejhorším jsou zlomyslní a měli by být potrestáni.

O několik dní později mě probouzejí další zprávy o Rakousku: od příštího roku bude všem lidem v zemi vnucena státem kovidová vakcína, která převáží jejich právo na to, co určití lidé, kteří v poslední době velmi utichli, nazvali „tělesnou autonomií“.

Pak se podívám přes hranice do Německa. A vidím, že také v Německu politici uvažují internetovat ty, kdo s očkováním váhají, a nedávno se také dohodli, že k očkování přinutí každého občana. Do konce zimy, říká roztomile upřímný německý ministr zdravotnictví, budou Němci ´očkováni, vyléčeni nebo budou mrtví.´ Zjevně žádná čtvrtá možnost neexistuje.

V Německu mají napilno. Nedávno v ulicích postavili ploty, aby na vánočních trzích od sebe oddělili ty špatné nenaočkované od dobrých naočkovaných. Venku! Možná také dají těm dobrým lidem kameny, aby je mohli  vrhat přes ony ploty na neočkované. Když vidím karikatury, jako je ta v úvodu této eseje, která se nedávno objevila v mainstrémových německých novinách, myslím, že taková situace nemusí být až tak vzdálená. Karikaturista na ní ukazuje muže na pohovce, který si koupil střílecí hru, v níž se může bavit zabíjením neočkovaných lidí. Bude, ptá karikaturista, „velký zásah pod vánoční stromek?“1

Hahaha, pomyslím si. Německo. Ploty. Internace. Nucené injekce. Ozbrojená policie. Naskenujte svůj kód. Zabijte neočkované.

Hahaha! Toto všechno sleduji z Irska, ze země, která má nejvyšší míru proočkovanosti v západní Evropě, víc než 94 % dospělé populace. Je zvláštní, že zároveň s nejvyšší proočkovaností máme v západní Evropě nejvyšší míru infekce kovidem. Vláda nebyla schopna tuto skutečnost vysvětlit, ale je to trend, který se v poslední době projevuje také na některých dalších vysoce proočkovaných místech jako je Gibraltar, Izrael nebo Západní Flandry. Vysoká úroveň očkování, zdá se, nekoresponduje s nízkými úrovněmi onemocnění; často je tomu zcela naopak.

Také v jiných částech světa se dějí podivné věci. Například v Africe. Africká populace je největší, nejrychleji rostoucí a materiálně nejchudší populací ze všech kontinentů. Jen málo vlád si může v Africe dovolit dodávat svým lidem drahé firemní vakcíny, na které jsme my na Západě riskantně vsadili osud svých národů. V Africe je naočkováno pouze 6 % zdejší populace a národní zdravotnické systémy na mnoha místech prakticky neexistují. Přesto zdravotnická organizace  WHO označuje tento kontinent za „jednu z oblastí světa, která je nejméně postižena virem“. Ve skutečnosti se ukazuje, že bohatší a „rozvinuté“ části světa trpí pandemií nejhůř.

Zdá se, že nikdo není schopen nic z toho vysvětlit, nicméně to oficiální směr cesty nijak nezměnilo. V Irsku každopádně zůstává scénář stejný. Šest měsíců jsme žili s očkovacím apartheidem, s vyloučením „neočkovaných“ z velké části společnosti, ale nezafungovalo to. Míra infekce se s příchodem zimy prudce zvyšuje – jak to můžete očekávat u respiračního viru. Nedávno nám všem řekli, abychom pracovali z domova, a další lockdown je na pořadu dne.

V hospodách a v nočních klubech byl nedávno vyhlášen půlnoční zákaz vstupu. Je to zvláštní, protože do nich měli po měsíce dovoleno vstupovat pouze očkovaní lidé a opakovaně jsme byli ujišťováni, že očkovaní jsou v bezpečí jsou-li si nablízku.

V otevřené a poctivé společnosti by toto všechno bylo předmětem masivní veřejné diskuse. Byli bychom svědky, jak vědci všech názorů otevřeně diskutují v televizi, v rozhlase i v tisku; na sociálních médiích by byly vysílány názory všeho druhu; novináři by náležitě zkoumali zprávy o úspěšnosti vakcín i o jejich nebezpečích; byl by podnikán seriózní průzkum alternativní léčby; veřejné debaty o rovnováze mezi občanskými svobodami a veřejným zdravím a o tom, co to vůbec „veřejné zdraví“ je. Toho jsme se však nedočkali a ani se toho nedočkáme, protože diskuse, stejně jako nesouhlas, vyšly z módy.

Sdělovací prostředky zde v Irsku nepoložily kritickou otázku nikomu z čelních představitelů po dobu nejméně osmnácti měsíců. Algoritmy společnosti Google pilně pohřbívají nepohodlná data, zatímco kanály sociálních médií, odkud většina lidí přijímá svůj pohled na svět, odstraňují nebo potlačují kritické názory, i když pocházejí od předních virologů nebo redaktorů časopisu British Medical Journal.  Den za dnem, jsem se probouzel a říkal jsem si: co se to děje?

Internace. Povinné léky. Segregace celých částí společnosti. Hromadné vyhazovy. Vynucený bubnový mediální konsensus. Systematická cenzura disentu. Záměrné vytváření atmosféry strachu a podezírání státem i tiskem. Čím by se to dalo ospravedlnit? Možná kombinací strašlivé pandemie, která zabila nebo zmrzačila velké procento nakažených, a existencí bezpečného a spolehlivého léku, který by prokazatelně zabraňoval jejímu šíření. To je samozřejmě to, co se říká, že prý zažíváme.

Toto je ten Narativ.

Ale už teď je jasné, že tento Narativ není pravdivý. Covid-19 je nepříjemná nemoc, která by měla být brána vážně, zejména těmi, kteří jsou vůči ní zvlášť zranitelní. Ale není ani zdaleka tolik nebezpečná – pokud by nějaká taková nemoc vůbec mohla být -, aby to mohlo ospravedlnit vytvoření globálního policejního státu. Pokud jde o vakcíny – no, přiznejme si, že se očkování stalo tématem, o němž prakticky není možné diskutovat s nějakým klidem nebo srozumitelností, alespoň ne na veřejnosti. Tak jako téměř u všech ostatních velkých témat dnes na Západě jsou názory rozděleny podle kmenových linií a filtrovány přes páchnoucí bažinu antisociálních médií, aby se vynořily na světlo monstrózní a mokvající.

Často lidé v hádce to, o čem si myslí, že se hádají, není ve skutečnosti předmětem jejich neshody; tato neshoda je hlubší a často nevyslovená, pokud je vůbec pochopena. Tak je tomu i zde. Rozpory, které se ve společnosti otevřely ohledně covidových vakcín, se ve skutečnosti covidových vakcín vůbec netýkají. Jde o to, co očkování v tomto okamžiku symbolizuje. Co to znamená být „očkovaný“ nebo „neočkovaný“, bezpečný nebo nebezpečný, slušný nebo neslušný, rozumný nebo nezodpovědný, povolný nebo nezávislý: jsou to otázky, co znamená být dobrým členem společnosti, a co vůbec společnost je, to jsou otázky, které vybuchují pod povrchem kultury jako hlubinné nálože.

To ovšem neznamená, že na neshodách, které se odehrávají na povrchu, nezáleží. Záleží. Existuje spousta dobrých důvodů k obavám, co se týče těchto léků a jejich vynucovaného používání. Máme zde novou technologii, která nikdy předtím nebyla použita v takovém měřítku nebo k takovému účelu – k vytvoření série vakcín, které byly podány milionům lidí ještě před dokončením jejich klinických zkoušek. Je to bezprecedentní situace – stejně jako je bezprecedentní očkování proti respiračnímu viru uprostřed pandemie, před nímž někteří lidé se seriózními zkušenostmi varují, že může tuto situaci spíš zhoršit, než ji ukončit.

Společnosti, které tyto věci vyrábějí, dosahují stejně bezprecedentních hodinových zisků, a jejich dlouhá historie nepoctivosti a zastíracích manévrů – plus skutečnost, že jsou právně imunní vůči jakékoli odpovědnosti za problémy, které vyplývají z těchto vakcín – nedovoluje brát jejich záruky bezpečnosti vážně. A když jsme svědky aktivní státní/mediální kampaně proti včasné léčbě nemoci – což je přesný opak toho, co se každý lékař učí na lékařské fakultě – spolu s odmítáním hlásit jakékoliv narůstající důkazy o krátkodobých vedlejších účincích očkování těmito vakcínami, mělo by být zřejmé, že se děje něco, co nelze vysvětlit příběhem, který si vyprávíme.

Ze všech těchto a dalších důvodů, jsem se nenechal očkovat proti covidu a ani to nemám v plánu. Předpokládám, že čtenáři této eseje by se mnou dokázali polemizovat o mém rozhodnutí, kdyby chtěli, a domnívám se, že bych se dokázal bránit. Mohli bychom po sobě navzájem házet recenzovanými studiemi, kterým ve skutečnosti nerozumíme, a všechny by se minuly cílem, protože vakcína není to hlavní. Jde o to, co vakcína symbolizuje – a k čemu se používá.

Jsem spisovatel. Vím, jak vytvářet příběhy. Vím, co je dělá úspěšnými nebo nezdařenými, a mám čich na to, když příběh nedrží pohromadě. Příběh covidu je přesně takovýto příběh. Nepasuje dohromady, dokonce ani podle svých vlastních podmínek. Něco je v něm chybné. Vnější příběh neodráží to, co se nachází pod ním. A to, co leží pod ním je to, co mě nyní zajímá.

Žijeme v apokalyptické době, v původním smyslu řeckého slova apokalypsis, tj. odhalení. To, co se děje na povrchu, odhaluje to, co vždy leželo pod ním, ale co je v normálních časech našemu pohledu skryto. Veškerá činost se nyní odehrává v podsvětí. Pod argumenty o tom, zda si vzít či si nevzít vakcínu, která může, nebo nemusí bezpečně účinkovat klouže cosi staršího, hlubšího, pomalejšího: něco, co je spojeno se vším časem na světě. Nějaký velký duch, jehož funkcí je využít tyto roztříštěné časy, aby nám všem odhalil to, co potřebujeme uvidět: věci, které jsou nám od počátku moderního světa skryté.

Covid je odhalení. Leželo v obnažených trhlinách sociální struktury, které tu byly vždy, ale v oněch lepších časech mohly být přehlíženy. Odhalil nám shodu dědictví historických médií a moci Silicon Valley řídit a kontrolovat veřejnou konverzaci. Potvrdil nám prohnanou prolhanost politických vůdců a jejich konečnou poslušnost vůči korporátní moci. Ukázal nám, že „Věda“ pracuje pro zkompromitovanou ideologii, kterou se sama stává.

Ale nejvíc ze všeho nám odhalil autoritářské sklony, které jsou ukryty v tolika lidech a které se vždy objevují v hrozných úzkostlivých časech. Jen za poslední měsíc jsem sledoval, jak mediální komentátoři vyzývají k cenzuře svých politických oponentů, jak profesoři filozofie ospravedlňují masovou internaci a jak lobbistické skupiny za lidská práva mlčí o „očkovacích pasech“. Sledoval jsem, jak se velká část politické levice otevřeně mění v autoritářské hnutí, jímž pravděpodobně vždy byla, a nespočet ,liberálů‘, kteří vedou kampaň proti svobodě.

S tím, jak byla jedna svoboda za druhou lidem odebírána, jsem pozoroval intelektuála za intelektuálem, jak to všechno ospravedlňují. Připomnělo mi to, co jsem vždycky věděl: chytrost  nemá žádný vztah k moudrosti.

Během posledních dvou let jsem se dozvěděl o lidské povaze víc než za předchozích sedmačtyřicet let. Taky jsem se dozvěděl pár věcí o sobě samém a ani jednu z nich nemám nijak zvlášť rád. Všiml jsem si svého trvalého pokušení stát se zaujatým: soudit a odsuzovat ty, kdo stojí na druhé straně otázky – ty ovce, ty zlomyslné nepřátele Pravdy. Všiml jsem si své tendence vyhledávat pouze zdroje informací, které potvrzují mé přesvědčení. Odhalení není nikdy příjemné. Avšak ze všeho nejvíc mi covidová apokalypsa odhalila, že když se lidé bojí, dají se snadno ovládat.

Kontrola: to je příběh této doby. Po celém světě jsme svědky bezprecedentního nároku na kontrolu prosazovanou silami státu v alianci se silami korporátního kapitálu nad vaším i mým životem. To všechno směřuje k odhalenému symbolu naší doby: QR kódu s podporou chytrých telefonů, který se s děsivou rychlostí a téměř potichu stal novým pasem k plnému lidskému životu. Jako vždy naše nástroje zautočily proti nám. Další odhalení: nikdy to nebyly naše nástroje. My jsme byli jejich.

Mezi obrovskou spoustou sporných faktů, které se točí kolem tohoto viru jako mumlání špačků, zatemňujích oblohu a zamlžujících mysl, jeden vyniká. Je to jediný fakt, který vytváří díru ve tvaru katedrály ve strategii, kterou v současnosti provádějí vlády a která nabízí pohled do krypty.

Je to fakt, že tyto vakcíny, bez ohledu na jejich účinnost v jiných oblastech, nebrání přenosu viru.

Tento jediný fakt – který je již dlouho znám, ale o němž se téměř nemluví – rozbíjí argumenty pro očkovací pasy, segregaci, lockdowny „neočkovaných“ a podobná opatření. I když věříte (nebo to předstíráte), že je tento virus dostatečně nebezpečný pro ospravedlnění radikálně nových forem autoritářství, které se ve spojitosti s ním vynořily – což já se rozhodně nedomnívám –, tyto formy opatření stejně selžou, pokud virus budou moci šířit jak očkovaní, tak neočkovaní; což jak víme mohou.

Jaké tedy může být ospravedlnění pro systém technologické kontroly a monitorování, který se v posledním roce kolem nás objevil s podivnou rychlostí a hladkostí? A co by mohlo vysvětlit ten podivně podobný jazyk, jímž vlády světa vysvětlují a ospravedlňují tento systém, který tolik lidí přijalo podobným způsobem s podobnými technologiemi v podobných časových rámcích? To, že „neočkovaní“ jsou pro společnost nebezpeční a že „očkovaní“ musí být před nimi chráněni, je výmluva. Ale jak to můžeme pozorovat zde v Irsku, ta výmluva je neopodstatněná.

Pokud bychom fungovali, jak sami předstíráme, na základě rozumu – pokud bychom skutečně „následovali vědu“ – pak bychom tyto systémy v tomto stádiu demontovali. Místo toho se do nich čím dál hlouběji posouváme. Jsme naháněni do budoucnosti, ve které skenování kódu, prokazující, že jste bezpečný a poslušný člen společnosti, bude trvalým rysem života, stejně nezpochybnitelným jako kreditní karty a řidičské průkazy.

Směřujeme k vynucenému povinnému očkování celé populace – včetně dětí – a k trestům odnětí svobody pro ty, kteří to odmítnou. Do konce zimy bychom mohli žít ve světě, v němž stát převzal plnou kontrolu nad našimi těly, a naší jedinou šancí, jak zůstat aktivními členy společnosti, je podrobit se každé jeho instrukci a souhlasit s trvalým digitálním monitorováním, které prokáže naše dodržování.

Před osmnácti měsíci by každý, kdo by tvrdil, že tohle bude směr cesty, až virus dorazí do města, byl odmítnut jako paranoidní fanoušek Davida Ickeho. Ale za těch osmnáct měsíců jsme se hladce posunuli z „dvou týdnů na zploštění křivky“ k „povinné injekci, abychom se vyhnuli vězení“. Normalizovali jsme to a přijali. Na nic jsme se neptali. Ti, kdo nesouhlasili, byli cenzurováni, umlčováni, šikanováni a zneužíváni.

Už když jsem psal tuto esej, situace v Německu a Rakousku byly zastíněny zprávami od našich protinožců. Tento víkend začala australská armáda přesouvat kovidem nakažené lidi do státem řízených táborů. Části severních teritorií Austrálie vstoupily do „tvrdého lockdownu“, v němž nikdo nemůže opustit svůj dům ze žádného důvodu s výjimkou naléhavého lékařského ošetření. Ti, kteří se virem nakazili nebo prostě byli v kontaktu s někým, kdo virus měl, budou nyní násilně vojáky „převedeni“ do vládou řízeného tábora, kde budou drženi, dokud stát nevyhlásí, že jsou dostatečně bezpeční, aby mohli být propuštěni.

Tato „povinná karanténní zařízení pod dohledem“ se v posledním roce používala ke karanténě příchozích cestujících. Nyní jsou používána k „zadržování“ australských občanů. Další se budují pro budoucí využití. Můžete sledovat, jak vláda toto opatření vyhlásila zde. Můžete vidět dalšího australského politika, jak se vyjadřuje k „neočkovaným“ a k tomu, co by jim rád udělal zde. Jestli po tomhle nejste plni neblahých předtuch, pak nevím, co vám mám říct. Můj vlastní pocit neblahé předtuchy se každým dnem prohlubuje.

Nejsem zdaleka jediný, kdo může vidět, co se pod povrchem, dole v těch hlubinách, vynořuje. Vyprávění nedrží pohromadě, příběh nemá pevnou podobu, ale přesto dělá svou práci. Je využíván k vyvolávání a ospravedlňování bezprecedentní autoritářské technokracie, která nás všechny obklopuje bez souhlasu, bez diskuze a bez práva na výjimku.  Za krátké, ale historické dva roky, je tohle to, čím jsme se stali. My na Západě, kteří jsme strávili desetiletí, ne-li staletí poučováním zbytku světa o „svobodě“ a někdy se je pokoušeli bombardovat, aby ji přijali. My, kteří jsme vynalezli věc zvanou „liberalismus“; my, kteří ji nyní pohřbíváme. Netrvalo to dlouho, aby se naše slova odhalila jako prázdná, že?

Téměř před deseti lety jsem napsal esej s názvem „Moment čárového kódu“. Zařadil jsem ho do své knihy Konfese zotavujícího se environmentalisty, ale můžete si ho přečíst také v původní verzi ve třech částech zde, zde a zde. Pojednává o neodbytném postupu vtíravých rušivých technologií a jeho otázka zněla: kde pro ně vyznačíme svou hranici? Snažil jsem se sám pro sebe najít odpověď na tuto otázku, která mě po celé roky trápila. V jakém okamžiku se stává směr pohybu Stroje tak zřejmým, tak nesnesitelným, tak děsivým, že se mu už nemůžete dál podvolovat? Co je tímto bodem zlomu? Pro některé lidi to byly chytré telefony. Pro jiné to mohla být sociální média. V těchto dnech si myslím, že opravdu chytří lidé vystoupili z kolotoče vytáčených modemů pro telefonické připojení a tiše odešli do lesů.

Napsat tuto esej bylo ve srovnání s oním prvním esejem snadné. Před deseti lety jsem se zachvěl při pohledu na novou technologii Googlu Glass, která při zpětném pohledu byla raným pokusem o prototyp Metaversum, a napsal jsem o tom, čeho by mohla být předzvěstí. Ukázalo se, že je tucetkrát snazší psát o budoucnosti technologické kontroly, která může být za rohem než psát o tom, jak se bezprostředně projevuje kolem vás.

Ale právě to je to, co se dnes děje. V posledních šesti měsících píšu o evoluci obrovské sítě technologické kontroly, kterou nazývám Stroj: odkud pochází, co je to za sílu, jak ji manifestujeme v naší kultuře i v našich individuálních životech. Během několika následujících měsíců jsem měl v plánu psát o tom, jak se tato kontrola projevuje tady a teď, v naší politice, ve společnosti a kultuře. Stále to budu dělat, ale zjišťuji, že události mě předběhly. Než tyto eseje dopíšu, budeme žít v úplně jiném světě, než ve kterém jsme žili, když jsem s jejich psaním začínal. Ale my už v něm vlastně jsme.

Covidová pandemie se ukázala jako dokonale řízený experiment pro spuštění další fáze evoluce Stroje. Toto je chybějící kousek skládačky, bez kterého nemůže být zbytek rozluštěn. Vyprávění nedává smysl, dokud nepochopíme, že sledujeme novou radikální formu technoautoritářství, která se odehrává přímo před našima očima. Není to náhoda (nehoda) a není to dočasné. V Evropské unii jsou očkovací průkazy s podporou chytrých telefonů na programu nejméně od roku 2018. Celý scénář pandemie se odehrál jako válečná hra necelý rok před tím, než k ní skutečně došlo. Technologie byla připravena a utažení začarovaného kruhu se dlouho očekávalo. Vše, co bylo k tomu potřebné, byla spouštěcí událost. Jak jsem napsal ve své poslední eseji, budoucnost v hroutící se společnosti je kombinací zhroucení a potlačení. Tak to začíná.

Není potřeba žádná „konspirační teorie“ pro to, aby to byla pravda. To neznamená, že virus není skutečný, nebo že Bill Gates vám chce vstříknout mikročipy (no, mohl by, ale to je na samostatný rozhovor …) Žádná skrytá klika lidí nemusí mít vše pod kontrolou. Lidé, kteří mají vše pod kontrolou – nebo alespoň ti, kdo o to usilují – jsou všem na očích, a to už léta, ale většina z nás si toho buďto nevšimne, nebo je to prostě nezajímá. Jsme příliš zaneprázdněni hraním si s hračkami, které pro nás tito lidé vyrábějí.

Vidíme, že Stroj dělá to, co dělal vždycky; to je to, co jsem za posledních šest měsíců v jeho historii vysledoval. Využívá událostí k upevnění své dominance. Kolonizuje naše společnosti, naše těla i naše mysli. Nahrazuje přírodu technologií a kulturu komercí. Činí nás součástmi svého operačního matrixu a využívá náš strach, aby ospravedlnil své utahující se sevření. Když se bojíme, vítáme kontrolu, vítáme autoritářství, vítáme silné vůdce, kteří NÁS zachrání tím, že JE vyloučí. Dobrovolně se vzdáváme svobody kvůli bezpečnosti, ale nedostaneme ani jedno z toho.

Náš strach nás vede za ruku k příští etapě naší dlouhé cesty, která nás vzdaluje od Země a vede do umělého světa; pryč od lidské svobody do úskočné digitální sítě. Možná si myslíte, že to zní přehnaně. Dokonce hystericky. Jen před pár měsíci bych možná souhlasil. Před rokem téměř určitě. Ale před rokem jsem neviděl to, co vidím teď. Neviděl jsem pasy chytrých telefonů, QR skenery, poddajnou veřejnou shodu, záměrné vyvolávání strachu a nenávisti politickými vůdci.

Neviděl jsem příkazy k povinnému očkování. Neviděl jsem tábory pro neočkované.

Příští týden napíšu víc o tom, co vidím, že se děje a kam to směřuje. Ale prozatím stačí říct, že můj osobní okamžik očkování nastal. Tam, kde jsem kdysi váhal, jsem dnes pevně rozhodnut. I kdybych měl být přesvědčen, že tyto vakcíny fungují bezpečně, nikdy bych si nemohl vyzvednout očkovací pas a podvolit se technologické segregaci společnosti. Nikdy bych nemohl naskenovat svůj kód, aniž bych se přitom nezachvěl. Nemůžu se na tom podílet.

Všichni máme bod zlomu a všichni bychom si ho měli uvědomit, protože to je prostředek, jímž na nás naše lidská intuice křičí, že něco není v pořádku. Toto je můj bod zlomu. Nemůžu víc souhlasit s tím, co se děje. Nemůžu potvrzovat to, co se objevuje. Budu se vůči tomu bránit. Zaujmu své stanovisko.

To, co bylo zajímavé na několika posledních dnech, kdy jsem zápasil s tím, jak se zde vyjádřit, bylo to, že do ulic vyšlo obrovské množství lidí, aby řekli totéž: dost. S tím, jak roste tlak, začínají exploze. Po rozsáhlých stávkách a protestech v USA v posledních týdnech začaly po celé Evropě vycházet do ulic stovky tisíc lidí, aby se postavily proti obklíčení techniem. Jen málo z těchto rozsáhlých demonstrací bylo zaznamenáno v mainstrémových médiích: další z těch skutečností, které – kdyby svět byl tím, za co se vydává – by rozezněly poplašné zvony, ale v době Spektáklu jsme si na ně prostě zvykli.

Ale tam venku se něco děje. Je to, jako by Moment vakcíny byl nějakým druhem myšlenkového pochodu, který se vznáší vzduchem a usazuje se najednou na milionech z nás jako jemný déšť. Nebo je to možná tím, že se náhle rozplynula mlha. Možná, že stále víc lidí začíná chápat, že to, co se nyní děje, je Rubikon naší doby. Po tomhle už nic nebude jako dřív a ani to tak nehodlá být. Pokud nechceme, aby budoucnost vypadala jako QR kód, mihotající se po lidské tváři navždy, budeme s tím muset něco udělat.

Afganistan – krajina svetla

Krajina svetla

Christine Gruwez, študovala iranistiku, perzské prostredie pozná z mnohých ciest a štúdií. Rozhovor o dejinách a perspektívach Afganistanu. Otázky kladie Wolfgang Held.

Vopred podotýkam, Afganistan som nikdy nenavštívila, ale zato všetky jeho susedné krajiny áno, a to nie len Irán, v ktorom som bola niekoľkokrát, ale aj Turkmenistan, Tadžikistan, Pakistan. Takže perzskú krajinu a kultúru poznám veľmi dobre. Až do 18.storočia patrili všetky tieto oblasti k Perzskej ríši a boli súčasťou perzskej kultúry. Obzvlášť to platí pre Afganistan a Irán, ktoré až do druhej polovice 17. storočia tvorili jeden kultúrny celok. Všetky tieto krajiny však majú spoločné korene, ako Zoroastrov ohnivý chrám a Zarathustrov ohnivý chrám.

Čo je pre túto hornatú krajinu Hindúkušu typické?

Svetlo! Je charakteristické tým, ako sa mení počas celého dňa. Je ťažké zachytiť ho na fotkách. Keď je slnko vysoko, svetlo je ostré ako britva a večer je nekonečne jemné a mäkké. Vidno tam ružové odtiene. V hlbokých údoliach sa vlnia rieky v tyrkysovo modrých farbách.

Neprekvapuje, že tam bolo náboženstvo svetla.

Samozrejme. Druhá najväčšia etnická skupina, Tadžici na severe, sú potomkami Manichejcov. Vytvorili manichejské kráľovstvá so svojimi biskupstvami v Samare a Buchare, čo je dnešný Uzbekistan. Neďaleko od dnes toľko diskutovaného afganského Marsar-e-Šarífu v Balchu sa narodil Džalál ad-Dín Muhammad Rúmí, najvýznamnejší perzský básnik stredoveku. Sufizmus, islamský mysticizmus, mal obrovské centrum v severnom Afganistane. Aj Avicenna alebo arabsky Ibn Sina, perzský lekár a veľký komentátor Aristotela, pochádzal z Buchary v dnešnom Uzbekistane.

Tento duchovný rozkvet sa podceňuje a zároveň sa preceňuje teroristická hrozba z Afganistanu. Pri útoku z 11. septembra nebol jediný afgansky terorista, dokonca ani dnes sa medzinárodne nepotvrdili teroristi z Afganistanu.

To je pravda, pretože Taliban vo svojej podstate nie je žiadna teroristická skupina. Ak sledujeme históriu Talibanu, vidíme, že táto partizánska skupina sa vždy bránila okupantom. Jedným z charakteristických znakov islamizmu a terorizmu je, že sú medzinárodne aktívni a poprepájaní. Taliban sa snaží o oslobodenie svojej krajiny spod britskej, ruskej či – ako je tomu teraz – americkej okupácie.

Peter Scholl-Latour, expert na južnú Áziu, zdôraznil, že pre moslimov je neznesiteľné vidieť ozbrojených „neveriacich“ vo vlastnej krajine.

Je neúnosné, že do krajiny príde nejaká moc zo západu, so svojimi úplne inými spoločenskými pravidlami a myslí si, že všetci prevezmú jej pohľad na svet a spoločnosť. Afganistan je tragickým príkladom pýchy, ale nie je jediným. K neúnosnosti prispieva aj to, že samotnému Talibanu sa nedostalo uznania, aj napriek tomu, že tam koncom 20. storočia boli momenty, ktorým sa otvárali dvere. Aj u OSN Taliban žiadal uznanie. Dnes sa veľa hovorí o Pandžabských horách a bojoch, ktoré tam hrozia. Achmed Massoud, bojovník mudžahedínov, odporca bývalého Talibanu, bol vyhlásený za afganského národného hrdinu. Aj on sa snažil za uznanie v OSN. No to bolo zamietnuté. Dva dni pred atentátom z 11. septembra, bol zavraždený teroristami z al-Kaidy. Dvomi mužmi vydávajúcimi sa za belgických novinárov. Nechceli, aby došlo k zmiereniu so západom. Keď si spomenieme na 11.september, tak v Afganistane to platilo už 9. septembra. Massoud by bol skutočne schopný zmieriť sever s juhom, Tadžikov s Paštúnmi. Podľa neho, keď prišli do krajiny americké vojská, obrátil sa náboženský vodca Talibanu na Donalda Rumsfelda s prosbou, či by Taliban nemohol byť uznaný v OSN ako súčasť vlády. Boli momenty, kedy sa pre jednotu Afganistanu a jeho integráciu do medzinárodného spoločenstva dalo niečo spraviť.

Takže jedna ruka Talibanu je schopná zmierenia, druhá krutých útokov.

Taliban vznikol z bojovníkov za oslobodenie, mudžahedinov, proti ruským okupantom. Po odchode Rusov v roku 1988 vznikol v Afganistane prvý emirát, ktorý trval až do roku 2001. V tomto období vládli Taliban a mudžahedíni a uskutočnilo sa tiež niekoľko reforiem. Juh a sever sa rozdelili, na niektorých miestach došlo dokonca k strašným násilnostiam, ale vždy bolo hlavným dôvodom dostať preč z krajiny akékoľvek formy cudzej okupácie. Za tragické považujem, že afganská vláda, vtedy ešte pod vedením vodcu Mollaha Omara vyhlásila od roku 2000 približne do roku 2002 fatwu o pestovaní a obchodovaní s drogami. Krátko po invázii amerických vojsk sa tento zákaz skončil. Spolupráca s vojenskými veliteľmi a snaha vyvážať drogy do Ruska spôsobili, že pestovanie opäť prudko vzrástlo. V súčasnosti afganská produkcia maku predstavuje viac ako 80 % svetového trhu.

Ako veľká ilúzia sa ukázala myšlienka Francisa Fukuymasa o „Konci dejín“, ktorá vychádzala z prijatia európskeho spoločenského modelu.

Je udivujúce, že afganská spoločnosť sa v 20.storočí najmenej trikrát pokúsila o ústavu. Dialo sa to paralelne s Iránom. Málo známe je aj to, že v Iráne je ústava, ktorá umožňuje demokraciu. Bolo to v roku 1906, kedy sa britskí aj ruskí politici pokúšali zabrániť hlasovaniu o ústave. Napriek tomu, táto ústava platí až do dnes a podmienky v Afganistane sú veľmi podobné. Až do roku 1996 mali v Afganistane kráľa, ktorého dosadili Briti. Tak, ako v Iráne, aj tam sú voľby každé štyri roky.

Ku ktorým neboli pripustení všetci kandidáti.

Áno, demokracia je obmedzená, ale formálne je to demokracia s dvoma komorami, pričom v každej z nich je určité percento duchovenstva. Nesmieme však zabudnúť, že aj Európa má demokraciu, ktorá ma svoje slabiny a obmedzenia.

Existuje teda perzská demokratická kultúra?

Áno, „demokratická“ v pôvodnom (starom) zmysle, predovšetkým na rodovej úrovni, kedy sa rodovo najstarší stretávajú a rozhodujú o miestnych politických otázkach. Ale čo vlastne znamená „demokratický“? Samotné slovo nestačí. V každom prípade ide o to, či obyvateľstvo akýmkoľvek spôsobom môže vyjadriť svoj názor. A to závisí od vzdelania krajiny. Predstava západu bola presadiť naše spoločenské a politické myslenie v krajine s tak vyspelou vlastnou kultúrou. To by sa navonok mohlo vydariť, ale vnútorne k potrebnému vývoju nedošlo.

Akú úlohu zohráva vysoké percento analfabetizmu? U žien je to 80% u mužov 50%?

Áno, dôležité je, že aj mužov sa to týka. Vychádzam z toho, že starý indický kastový systém má ešte stále vplyv. Islam toto staré hierarchické myslenie potlačil, pretože podľa Islamu sú si všetci rovní, ale aj napriek tomu je to tam silne cítiť. To mi ukazuje, akú moc mal a z časti ešte má kastový systém. K tomu ešte tá obrovská priepasť medzi mestom a vidiekom. Vzdelaní žijú v mestách. Herat je mesto s tradičnou univerzitou, knižnicou a množstvom vzdelávacích inštitúcií. Kábul je naopak menej vzdelaný a preto je tu napodobňovanie západu viditeľnejšie. Prichádzajúc na vidiek, život sa stáva jednoduchším ale tvrdo sa zarába na živobytie. Pre týchto ľudí je ťažké, zúčastniť sa nejakých spoločenských zmien.

V Iráne aj v Afganistane sa, za posledných 40 rokov, znížila pôrodnosť o polovicu. To poukazuje na to, že vzdelanie žien sa zvyšuje. Sú ony kľúčom k budúcnosti?

Áno, ženy sa emancipujú. Prebieha to dvoma spôsobmi: Napodobňovanie západu v sociálnych mediach a konzume. Alebo druhý spôsob – škola a štúdium. Našťastie v Iráne môže študovať každý čo chce a ako dlho chce. Je to financované štátom. Väčšina žien v Afganistane a Iráne študuje medicínu a právo. Od nich potom závisí všetko, tak ako aj od mužov, ktorí sa síce tiež chcú vzdelávať, ale nemôžu, pretože patria do nižšej vrstvy .

Ako môže západ podporiť rozvoj v Afganistane?

Západ tam nemôže podporiť vôbec nič. Nemá tam čo robiť. Ešte stále som nepochopila, čo za podporu to malo byť za posledných 20 rokov. Čo tam robíme? Táto kultúra má ísť svojou cestou, svojim spôsobom a svojim tempom. Možno to bude trvať storočia, kým budú tam, kde si myslíme, že by mali byť. Ale musí to prebehnúť na ich spôsob. Demokracia stavia na dôstojnosti a rovnosti ľudí. Keď zrazu niekto príde a myslí si, že vie, aký by si mal byť, len hlboko protirečí demokracii. Pozrime sa na krajiny, ktorých okupoval Západ, ako napríklad Alžírsko alebo Egypt. Čo robia prví ľudia v populácii, ktorí sa tešia z požehnania vzdelania? Obrátili sa proti okupácii! Toto zasahovanie Západu pripravilo pôdu pre Islam, napríklad pre Moslimské bratstvo v Egypte. Študovali a potom si položili otázku: „Čo tu Západ robí?“ Boli prenasledovaní a väznení. V Alžírsku to bol Abd el-Kader, ktorý písal listy z francúzskeho zajatia, ktoré sa potom stali základom teroristických hnutí.

Je terorizmus len ozvena na obdobie okupácie?

Nedá sa to takto jednoducho povedať. V každom prípade sa pomoc Západu – aj keď nevedome- ešte neoslobodila od myšlienok z dôb kolonializmu. Je kresťanské, že sa chceme podeliť o blahobyt a slobodu, ktoré sme dosiahli za kapitalizmu. Ale nie nútením! Kresťanské je tiež si myslieť, že blížny má v sebe úctu a hodnoty, na základe ktorých sa môže sám rozhodnúť.

Helmut Schmidt v jednom rozhovore povedal, že žiadnemu moslimovi nie je skryté, že my kresťania sa na islamské náboženstvo z hľadiska individualizácie a osvietenstva pozeráme zhora.

Áno, to pociťujú všetci – aj tí, čo žijú tu medzi nami.

Ako možno túto pýchu prekonať?

Rudolf Steiner a s ním aj veľa spirituálnych učiteľov zdôrazňuje, že pokora je bránou k duchu. Pýcha túto cestu uzatvára. To platí rovnako pre tých, ktorí sú takto ponížení, ako aj pre všetkých, ktorí sú do tejto arogancie zapletení – uzatvára. Človek si myslí, že je o niekoľko krokov popredu a pritom si vôbec nevšimne, ako sa pýchou vzdialil svojim blížnym. S rôznymi skupinami z Nemecka, Švajčiarska alebo Holandska som absolvovala veľa ciest do perzských oblastí a na Blízky východ, napríklad do Libanonu alebo Sýrie. Prvýkrát videli človeka kľačiaceho a modliaceho sa na kraji cesty a vraveli si: „Prečo je na zemi?“ V jednej mešite sa dal niekto zmýliť tým, že v nej všetky hodiny zastali a že sú pravdepodobne pokazené. Nevedel, že hodiny ukazujú aktuálny čas modlitby a že sa pravidelne nastavujú. Divíme sa tiež, že v iránskej domácnosti je vysávač. Alebo človek príde na návštevu: „Ty máš skutočne kuchyňu?“ To všetko vyzerá možno nevinne, ale je to prejav našej pýchy.

Aby sme sa stali jedným ľudstvom, musíme prijať túto pýchu – či? Ako ste ju prijali a pretvorili vy?

Neviem, či sa mi to podarilo. Ešte stále sa dosť často pristihnem pri tom, ako pochybujem. Napríklad, ak si v knižnici pýtam nejakú knihu a predo mnou zrazu stojí človek z čiernej Afriky, myslím si, že ju určite nenájde. Bojujem s tým každý deň.

Mahmud Erol Kilic, profesor sufizmu v tureckej Konji, na jednom podujatí v Goetheanume zdôraznil, že ako moslim žijete s problémom, že v Európe nenájdete kresťanstvo. Človek chce stavať mosty a nenachádza náboženský náprotivok, ale materializmus a konzum.

Už niekoľko desiatok rokov sa pýtam sama seba, ako sa navzájom nájdeme – nie len medzi kresťanstvom a islamom, ale tu je problém najpálčivejší. Pociťujem túžbu po kresťanstve v iných náboženstvách. Raz som bola s jednou veľmi vzdelanou pakistanskou ženou v Chartres. Šli sme do katedrály, kde sa spievalo. Spýtala sa ma: „Kde sa tu môžem pomodliť?“. Bola to riaditeľka Akadémie umení v Lahore. Posadila sa a začala sa modliť. Pre ňu je Chartres dom Boha a tam sa modlí.

Vyšlo v časopise Das Goetheanum

Afganistan medzi mlynskými kolesami

Vojna medzi západnými spojencami a Talibanom v Afganistane trvá už 20 rokov. Tá viedla nielen k humanitárnej katastrofe, ale aj k vojne postojov, konkrétne „Vojne proti terorizmu“. Navzájom sa v nej odrážajú rôzne kultúrne trendy. Demokraciu a osvietenstvo nemožno používať imperialisticky. Vznikajú v procese. Pohľad do minulosti ukazuje rozmanitosť kultúr a z hľadiska humanitných vied nastoľuje otázku, ako sa dá dnes agresia liečiť.

S úžasom sme to pozorovali v médiách: po stiahnutí amerických a spojeneckých vojsk z Afganistanu krajinu rýchlo dobyl Taliban a hlavné mesto Kábul padlo v okamihu do jeho rúk. Západom podporovaná vláda sa rozpadla a afganská armáda, vycvičená a vybavená Západom, sa vzdala bez boja. Dostali sa k nám šokujúce zábery udalostí na kábulskom letisku. Svetová verejnosť je prekvapená triumfálnym a rýchlym prepadom. Ale bolo to naozaj také prekvapujúce? Nech je to akokoľvek, vyvstáva otázka širších súvislostí. Čo sa to tu deje?

Sú to kmene, hlupáci

Pred časom sa mi dostali do rúk tézy amerického historika a spisovateľa Stevena Pressfielda z roku 2009. Podľa neho kľúčom k pochopeniu toho, čo sa deje v Afganistane, nie je islam, ale tribalizmus, kmeňová kultúra. Už Alexander Veľký kvôli tomu zlyhal. Islam v tom čase ešte neexistoval. Steven Pressfield nazval svoju sériu piatich krátkych videí „It’s the tribes, stupid1“. Spravil tak v súvislosti s narážkou na slogan Billa Clintona: „It’s the economy, stupid“. Pressfield tvrdí, že mentalite kmeňových bojovníkov – cti bojovníkov, vláde vojvodcov, podriadenosti žien, striedaniu spojenectiev, chýbajúcemu národnostnému cíteniu – možno účinne čeliť len na základe jedinej stratégie: Velitelia západných armád s malými elitnými jednotkami sami preberajú úlohu vojenských veliteľov, zostávajú v krajine dlhý čas na roztrúsených základniach a vstupujú do výmeny s miestnymi kmeňovými vodcami ako konkurenční partneri. Sú rešpektovaní ako odvážni bojovníci a dokážu získať miestnych obyvateľov pre spojenectvo proti radikálnym skupinám poskytovaním peňazí a zbraní. Takto a len takto možno potlačiť teror, ktorý sa vyváža na Západ. Na druhej strane budovanie národného štátu („nation building“) podľa vzoru západných demokracií je beznádejné. Pressfieldov návrh riešenia je diskutabilný, ale jeho diagnóza mi dáva zmysel.

Kmeň – národ – štát

Kmeňové kultúry so svojimi zložitými zákonmi a pravidlami správania, ktoré nie sú kodifikované písomne, sú si navzájom podobné. Spájajú sa tiež s hlavnými svetovými náboženstvami. Ich princípy, pokiaľ sa neprekoná vyvinutá kmeňová mentalita, sú preceňované. Nepriamy zákon vrážd zo cti, krvnej pomsty a podobne, pretrváva aj napriek tomu, že sväté písma hlavných náboženstiev takéto zvyky neschvaľujú.2 Ich humánny kódex správania, v ktorom možno nájsť aj pozostatky predchádzajúcich vývojových stupňov, je návratom späť. Tak to bolo dlho aj v prípade historického kresťanstva, napríklad na vidieku južnej Európy až do 20. storočia. V postkoloniálnej Afrike sa dialo niečo podobné v kresťanských aj islamských krajinách.

Ak sa na to pozrieme bližšie, zdá sa, že ide o elementárne impulzy sebapotvrdenia, rané štádium formovania ega, zakotvené v zvládnuteľných, príbuzensky prepojených skupinách. Dominujú pocity. Ľudia konajú na základe nereflektovaných, ale kolektívne formovaných pohnútok a motívov. Až vznik všadeprítomného národného cítenia naprieč kmeňmi vytvára základ pre štátnosť v dnešnom zmysle slova. Impulzy duše pocitovej, prerastajú do foriem duše vedomej. Ľudia sa učia zaobchádzať s abstraktnými zákonmi. V súvislosti s tým sa prejavuje prvotná povaha mysle, ktorá vytvára pocit spolupatričnosti – mimo regionálnych a kmeňových väzieb. Na začiatku vzniká viac či menej pevne organizovaný štát, ktorý na seba viaže monopol na použitie sily. Na tejto ceste sa vyskytujú prechodné formy, často vojenské režimy ako v Egypte. Celý proces je v podstate z veľkej časti ukončený len v západnej Európe a zámorských anglosaských krajinách.

V islamských krajinách sa všetko ešte len pripravuje. Preto v mnohých krajinách pretrvávajú hybridné formy, v ktorých sa mieša staré a nové, veľmi rozšírená je korupcia. Nevzniká občianska spoločnosť, ktorá by mohla vyjadriť svoj názor. Na niektorých miestach sa štátnosť takmer úplne zrútila. Libanon a Sýria sú „zlyhávajúce štáty“. Problémy Palestíny a neúspešný boj za slobodu v tejto krajine nie sú spôsobené len neochotou Izraela umožniť vytvorenie životaschopného štátu, ale aj konštitučnými podmienkami samotnej palestínskej spoločnosti.

Pri bližšom pohľade sa zdá, že ide o elementárne impulzy sebapresadzovania.

Počas rozhovoru s jedným známym z južného Libanonu som sa presvedčil o tom, do akej miery sú ľudia v tomto regióne, ktorý je oveľa modernejší ako Hindúkuš, stále nositeľmi tohto „myslenia“. Ako nemecký občan volí SPD, ale pre Libanon považuje militantný, po zuby ozbrojený šiitský islamistický Hizballáh, za legitímnu reprezentáciu svojej etnickej skupiny. Raz sa ma spýtal, čo si myslím o izraelskom premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi. Netajil som sa tým, že nemám sympatie k Netanjahuovej politike. Samozrejme, odsúdil jeho osobu ako takú. Opovrhoval politickým žonglérom, akým bol Netanjahu, ale vzdával úctu jeho predchodcovi, bojovníkovi a vojakovi Arielovi Šaronovi – ktorý v Libanone tvrdo zasahoval, čo môj respondent zažil na vlastnej koži ako dieťa!

Myseľ a duch

Podobne, ako väčšina komentátorov, sa zamýšľam nad problémom zlyhania moderného právneho štátu na Blízkom východe. Okamžite mi napadne slovné spojenie: „Osvietenstvo“ –  „myslenie“ Západu. Sloboda slova, sloboda tlače, individuálny životný štýl, rodová rovnosť, demokracia, rovnosť pred zákonom, oddelenie náboženstva od štátu sú dnes na Západe vnímané ako prirodzené. Na Blízkom a Strednom východe sa výsledky európskeho osvietenstva realizujú len ťažko. Bráni tomu islam? Akékoľvek konečné rozhodnutie v tomto smere sa mi zdá predčasné. V období rozkvetu arabskej kultúrnej dominancie v stredoveku vzniklo akési rané osvietenstvo, v ktorom si intelektuálne sily osvojili filozofické dedičstvo antického Grécka. Dokonca aj pôvodný Korán a právne ustanovenia šaría, ktoré vytvorili Mohamedovi nástupcovia, sú zárodkom rozvíjajúcej sa kultúry porozumenia. Islam ako vierovyznanie formoval aj silu mysle, ktorá ponúka určitý druh spolupatričnosti väčším zoskupeniam – mimo kmeňov a klanov. A zárodky duše vedomej? Nehovorí sa v Koráne, súra 50: „Boh je tebe bližší ako tvoja krčná tepna“? „Tebe“, to znamená: tebe ako jednotlivcovi, nie Mullovi, nie kalifovi a dokonca ani kolektívu.

V období rozkvetu arabskej kultúrnej dominancie v stredoveku vzniklo rané osvietenstvo, v ktorom si intelektuálne sily osvojili filozofické dedičstvo antického Grécka.

Islamské kultúry ešte úplne neprekonali svoje kmeňové väzby. Nevytvárali ani národné štáty, ale kalifáty, ktoré voľne držali pohromade rôznorodé etnické skupiny, ako to bolo v prípade Osmanskej ríše. Po jeho páde sa najprv v Turecku a potom po skončení kolonializmu objavili autoritárske režimy so sekulárnym profilom a ambíciami národného štátu podľa západného modelu. V poslednej tretine 20. storočia ich potom vytlačili fundamentalistické náboženské skupiny a v niektorých regiónoch ich dokonca odstránili. Umiernené konzervatívne islamské strany podľa kresťanskodemokratického modelu zostávajú výnimkou. V Turecku sa Erdoganova AKP priklonila k autoritárstvu a strana Ennahda v Tunisku má zrejme ťažkosti. „Arabská jar“ zaznamenala po roku 2010 vážne komplikácie. Ťažké pôrody a potraty.

Neukončená osveta – z Marsu na Merkúr

Čím je politický islam taký príťažlivý? Odpoveď sa zdá byť jasná: ateistické režimy v takýchto krajinách – nie demokracie, ale skôr kleptokracie – priniesli začiatky národného cítenia, ktoré zostáva stále na pochybách. Sociálne a dokonca aj ekonomické podmienky sú zväčša zlé. V tejto nestabilnej politicko-spoločenskej situácii mobilizuje skutočne sily poriadku, odvolávajúc sa na islam. Základy pre vlastnú cestu k právnemu štátu a ľudským právam nie sú v súčasnosti dostatočne jasné.3 Arabský sekularizmus sa s ohľadom na politickú reguláciu ukazuje ako slepá ulička. Islam ponúka lepšiu súdržnosť a pravidlá akreditované tradíciou. Náboženstvo ako konštitutívny prvok? Áno, aj v našej krajine to bola náboženská tradícia, ktorá vopred pripravila pôdu pre rozvoj moderny. Hodnoty osvieteneckého ľudstva, ktoré vzišli z kresťanstva, bolo treba najprv vymaniť z autoritatívneho klerikálneho paternalizmu, zbaviť ich teologického spôsobu vyjadrovania sa a odovzdať ich slobodnému občanovi.

Vzniká ďalšia otázka: Prečo doterajší Západný model osvietenstva a právneho štátu v týchto krajinách ako model zlyhal? Predovšetkým preto, že vyrástol na inej náboženskej a kultúrnej pôde a musí si nájsť vlastnú pôdu. Taktiež kvôli napätiu medzi sekularizovaným Západom a kmeňovými islamskými spoločnosťami. A napokon, najdôležitejší dôvod je nepochybne tento: samotný Západ je očividne v kríze, ktorá mu spôsobuje veľké problémy. Jeho vnútorné rozpory a nezrelé riešenia podkopávajú dôveryhodnosť jeho sociálneho modelu.

Naša politická a sociálna situácia je tiež hybridná. Aj ona prenáša staré prvky do nového. Ide o štruktúry a účinky duše rozumovej alebo duše pocitovej, ktoré sa síce striedajú s prvkami duše vedomej, ale čoraz viac bez účasti Ja, bez použitia slobodnej vôle, bez možnosti zásahu individuálnej iniciatívy: v mechanisticko-byrokratickom štátnom aparáte, v počítačmi riadenom toku peňazí, v manicky vybičovanej ideológii pokroku, v nadvláde vedeckých metód, v moci anonymných korporácií a v mnohom inom. To všetko je nabité agresívnymi energiami. Sú to sily Marsu, sebapresadzujúce impulzy, ktoré naďalej pôsobia v mysli a duši, ale ktoré sa začali deštruktívne obracať proti človeku. To sťažuje jednotlivcom, ale aj kolektívu prístup k liečbe . Medzi rétorikou hodnôt a ľudských práv osvietenského Západu a skutočným vplyvom konania Západu je viditeľný rozdiel.

Samotný Západ sa nachádza v kríze, ktorú ťažko zvláda. Jeho vnútorné rozpory a nezrelé zaobchádzanie s touto situáciou podkopávajú dôveryhodnosť jeho sociálneho modelu.

Na zváženie by bolo nasledujúce: Osvietenstvo v pravom zmysle slova nie je len prevaha rozumu, ale aj podpora dať ho do služieb individuálnym ľudským bytostiam: vedieť využívať vlastný úsudok a rozvahu pri rozhodnutiach.4 To je charakteristický znak Západnej individuality. Je to epochálny dopad duše vedomej, ale nie je dokončený. Mentálne a sociálne si väčšina Západom ovplyvnených ľudí osvojila liberálne, osvietenecké postoje ako dominantné „myslenie“ až po druhej svetovej vojne. Nakoľko je to však udržateľné, sa ešte len ukáže. Znepokojivo iracionálne reakcie v súvislosti so súčasnou pandémiou alebo šokujúce zábery dobytia Kapitolu pri príležitosti nástupu nového prezidenta USA vyvolávajú vážne otázky.

Nie som fanúšikom prehnaných sebaobviňovaní zo strany Západu. V prvom rade sa však musíme pokúsiť vyrovnať sa s vlastnými, niekedy vážnymi nedostatkami a napraviť ich. Znamená to prekonanie síl Marsu smerom k merkurovskému prvku výmeny a spojenia, ba dokonca uzdravovania vo veľkom i v malom, v globálnom dianí aj v každodennom živote. To sú rastúce vlastnosti vedomej duše.5 Už existujú, ale len postupne sa rozvíjajú. Nemôžu ešte úplne nahradiť egoistické tendencie k sebapresadzovaniu. Skupiny a jednotlivci sa môžu a musia chrániť aj sami. Ale „obranyschopná demokracia“ by mala byť skutočne obranyschopná či už v konfrontácii s deštruktívnymi demagógmi zvnútra, alebo s agresormi zvonka. Diletantizmus, nesprávna kalkulácia a neefektívnosť nielen poskytujú ďalšiu výhodu jej nepriateľom, ale – ako sme videli v nedávnych udalostiach – ešte viac podkopávajú jej vlastnú dôveryhodnosť. Skutočná demokracia sa musí naučiť používať Mars v energickej kombinácii s Merkúrom.

Nie je to ľahká úloha. Sily sebapotvrdenia, ako i sily duše pocitovej, rozumovej či vedomej, sa totiž rozvíjajú inštinktívne. Na druhej strane nové kvality rozvíjajúcej sa duše vedomej musia byť vedome trénované a kultivované. O tom, či sa to podarí alebo nie, rozhodnú pravdepodobne nasledujúce roky.

Poznámky pod čiarou

  1. https://www.youtube.com/watch?v=ioCcO3_k6v0.
  2. Formulácia „oko za oko, zub za zub“ (Ex 21, 24), ktorá sa často označuje za „starozákonnú“ etiku odplaty, je podľa rabínskeho výkladu metaforou pre uloženie náhrady za spôsobenú telesnú alebo materiálnu škodu. Doslovná aplikácia v skutočnosti nie je zdokumentovaná.
  3. V islame je tiež prítomný rovnostársky prístup. Prvých kalifov zvolili Mohamedovi spoločníci. Dokonca aj teokratický režim, ako napr. v Iráne, sa môže spojiť s egalitárskymi prvkami a vytvoriť „islamskú republiku“.
  4. Immanuel Kant: Čo je osvietenstvo?
  5. Prechod z Marsu na Merkúr opisuje Rudolf Steiner vo svojich raných prednáškach ako dôležitý princíp evolúcie: „Treba si len celkom jasne uvedomiť, že ezotericky má byť Zem nahradená dvoma planétami Mars a Merkúr. Prvá polovica vývoja Zeme […] je totiž v ezoterickom vzťahu s Marsom, druhá polovica […] s Merkúrom.“ (GA 89, s. 73) „Prostredníctvom marťanských síl zažíva duša pocitová (astrálne telo) osvieženie. Stáva sa tým, čo sa v mojej teozofii nazýva duša rozumová. Prostredníctvom síl získaných z Merkúra sa táto duša rozumová znovu osvieži tak, že sa nezastaví na svojom vlastnom stupni vývoja, ale otvorí sa duši vedomej.“ (GA 89, S. 74)

János Darvas – 9. septembra 2021, časopis Das Goetheanum

Afganistan_Janos_Darvas.pdf