V roku 1910 začal Rudolf Steiner písať mysterijné drámy. Spolu ide o 4 drámy – divadelné hry, ktoré tvoria jeden celok. Podobne, ako Mozart vo svojej Čarovnej flaute, zobrazuje Steiner proces zasvätenia, iniciácie človeka. V mysterijných drámach však môžeme sledovať osudy hlavných hrdinov cez viacero inkarnácií a vidieť tak dôsledky činov z predošlých inkarnácií.
Ponúkame záznam z prednášok o týchto drámach, ktoré mal Oskar Hansen v roku 2002 na Slovensku.
Jedno z najväčších tajomstiev kolobehu roka spočíva v tom, že je živúcim organizmom. K živému organizmu ale prináleží vždy životný rytmus. Takéto rytmy poznáme v ľudskom živote. Jedným z najdôležitejších je rytmus nádychu a výdychu, iným rytmus striedania dňa a noci. Z duchovnej vedy je známe, že počas dňa pôsobia všetky štyri bytostné články človeka spoločne – fyzické telo, éterické telo, astrálne telo a Ja. Narozdiel od toho, keď človek zaspí, spojitosť sa stráca: Fyzické telo a éterické telo ostávajú v posteli, zatiaľ čo astrálne telo a Ja vystúpia do duchovného sveta. Niečo podobné, ale v omnoho rozsiahlejšom meradle, môžeme pozorovať v živote živého organizmu zeme. Aj u zeme máme čo do činenia s procesmi, ktoré môžu byť označené ako druh nádychu a výdychu, alebo presnejšie povedané, ako druh zaspávania a prebúdzania sa. A aj zem vo svojom bdelom stave pozostáva zo štyroch článkov.
Rudolf Steiner popisuje tieto procesy vo svojom prednáškovom cykle Kolobeh roka ako proces dýchania Zeme a štyri veľké sviatky. Pri „zaspávaní“ sa oddelí duša a duch zeme od jej fyzickoéterického tela a stúpajú, podobne ako u človeka, do duchovných výšin. Lenže to, čo sa u človeka odohráva v rytme dňa, uskutočňuje sa u zeme v rytme roka.
. . . 
Kolobeh roka a sedem umení,
Každý človek zaoberajúci sa hudbou v najširšom zmysle slova, človek ktorý je milovníkom vážnej hudby, si kladie rozličné otázky v súvislosti s hudobným zážitkom, ktorý sa vymyká zo všetkých ostatných zážitkov nášho života. Všimnime si bližšie skutočnosti vedúce nás do ríše tónov. Vieme, čo prežívame pri hudbe, avšak položme si otázku: Je táto ríša jednotná? Je to jeden a ten istý svet, do ktorého nás hudba a hudobný zážitok vedie? K tomu musíme povedať, že sú tu veľmi veľké diferencie medzi rôznymi formami jedného zážitku. Zoberme napríklad niektorú Bachovu fugu a zoberme takzvanú symfonickú báseň od Richarda Straussa. To sú predsa celkom rôzne svety. Ale o obidvoch hovoríme, že je to hudba. Nietze hovoril, a skutočne nenájdem nikoho lepšieho citovať: „Hudba je reč metafyziky.“ Hudba nám odhaľuje viac ako len tú zmyslovú skutočnosť. To je myslím jasné. Tiež nám ale neukazuje len tú čistú duchovnú skutočnosť. Teda niečo medzi tým. Je to podstata nejakého, povedzme, fyzického zážitku, vyjadrená v akejsi vyššej reči, o ktorej cítime, že je bližšie k čisto duchovnému zážitku, čo sa dokumentuje aj tým, že reč hudby je internacionálna. Teda čo je spoločné v jazyku hudby? Spoločné sú prostriedky, tóny, ale čo z týchto tónov ten ktorý umelec urobí, to je iná vec. Tak ako nemôžeme porovnávať, dajme tomu Schilerovu drámu s prenosom hokejového zápasu, tak nemožno niekedy nájsť spoločného menovateľa medzi rôznymi formami a druhmi hudby. A predsa je tu určitá jednota, určitá vznešená jednota v toku hudby. A určití jednotliví skladatelia, géniovia, sa začleňujú do tohoto toku, ako keby ich tento objektívne určil. Z tohto hľadiska by som chcel urobiť nejaké zásadné pohľady na hudbu posledných troch storočí.
Môžeme začať snáď tým, čo každý, kto sa trošku hudbou zaoberá, bezprostredne prežíva u našich snáď najväčších skladateľov – Beethovena a Mozarta. Je tu celkom zjavný rozdiel v celej koncepcii hudby, v stavbe, v harmonizácii, formách i v štruktúre. Sústredením pozornosti na tieto rozdiely sa snáď dostaneme k celku a všeobecnému pohľadu.
. . . Exkurzia do ríše tónov,
Problematika Filozofie slobody je veľmi zvláštna a ako vieme, aj v Steinerovom životnom diele ojedinelá. Predpokladá lepšie poznanie okolností, ktoré viedli k jej vzniku a k napísaniu tejto knihy, ktorú Steiner sám výslovne pokladá za svoje najdôležitejšie dielo. Poznanie týchto okolností nám pomôže hlbšie vniknúť do problémov, ba nielen to, ale ukáže nám celé Steinerovo dielo v hlbšom svetle a v nových perspektívach, v nových aspektoch.
K tejto problematike treba pristupovať z rôznych strán, pričom nemožno očakávať, že na prvý, druhý či tretí krát sa môže získať nejaká vyčerpávajúca informácia. Je isté, že pre niekoho, kto sa filozofiou nezaoberal, pre niekoho, kto má ťažkosti, a to prirodzené ťažkosti, uvedomiť si pojmy ako vnímanie, subjekt, objekt a ešte veľa iných, operovať s nimi, kombinovať; pre takého človeka predstavuje Filozofia slobody veľké ťažkosti a je veľmi náročná.
Najskôr by som snáď povedal niečo, čo patrí k úplne novým predpokladom vzniku tohto diela. Ako vieme, od gréckej doby, predovšetkým zásluhou Aristotelovej logiky, ľudské myslenie dostalo impulz, veľmi silný impulz, obrátiť sa viac–menej celou svojou silou k hmotnému svetu, k problematike tohto materiálneho života od narodenia po smrť. Práve preto vznikla Aristotelova logika – aby to, čo predtým zasvätenci a žiaci mystérií bádali v „písme hviezd“, ako sa hovorilo, v Býkovi, Rakovi, Škorpiónovi atď., našlo svoj príslušný odraz v ľudskom mozgu. Aby sa človek nedíval na hviezdne nebo a povedal: tam je Rak a to znamená to a to (čo prežíval ešte akosi polojasnovidne); ale hovoril v kategóriách, v tomto konkrétnom prípade o kategórii priestoru (ďalej napr. Lev – kategória času, Baran – kategória aktivity..). Teda mal sa naučiť na základe Aristotelovej logiky vnímať svet v dvanástich kategóriách. Teda vlastne v desiatich kategóriách, lebo znamenie Panny bolo chápané spolu so znamením Škorpióna a Váh ako kategória substancie. O tomto probléme nebudem ďalej hovoriť, ale z tých dvanástich znamení zverokruhu vzniklo desať Aristotelových kategórií, ktoré predstavujú základ vedeckého myslenia.
. . .