Author Archives: Bobko

Kresťanstvo a demokracia

Písomné spracovanie prednášky na Jánskej konferencii 2024

Myslím, že môžeme pozorovať, že žijeme v dobe, keď je u mnohých ľudí badateľná neistota a nespokojnosť so stavom rôznych spoločenských záležitostí. Prejavuje sa to potom napr. pri voľbách, keď ľudia volia rôznych silných vodcov, od ktorých očakávajú, že svojou mocou vyriešia problémy, vrátia im staré istoty a pod., alebo volia rovno všelijaké tzv. antisystémové politické strany, ktoré sľubujú, že existujúci systém nejakým spôsobom priamo zrušia a pod.

Vyvstáva teda otázka, ako by mala spoločnosť fungovať, akú by mala mať formu, aby sa v nej ľudia mohli dobre cítiť, aby v nej mohli dobre žiť?

Je potrebné si uvedomiť, že všetky neprírodné výtvory sú výsledkom nášho konania. Usporiadanie nejakej miestnosti je výsledkom konania ľudí, ktorí ju takto upravili. Keď sa pozrieme von z okna na okolité mesto, tak celé toto mesto je v zásade výsledok ľudskej činnosti. Sociálny svet je náš výtvor. Nemôžme sa sťažovať, ak nejaké spoločenské inštitúcie nedostatočne fungujú, pretože táto ich nedostatočnosť je iba výsledkom nedostatočnosti našej, ktorí sme tieto inštitúcie vytvorili. Tu platí napr. aj výrok, že každá spoločnosť má takú vládu, akú si zaslúži, pretože je iba výsledkom jej voľby.

Môžeme si teda položiť otázku, ako dosiahnuť, aby naše konanie bolo také, že spoločnosť budeme utvárať správnym spôsobom?

Keď sa pozrieme na človeka, môžeme vidieť, že konanie človeka vychádza z jeho myslenia a cítenia. Podľa toho, ako človek myslí a cíti, tak koná. Myslenie a cítenie však majú duchovnú podstatu, preto je dôležité, ako duchovný život pôsobí v spoločnosti.

Mystérium na Golgote

Keď sa pozrieme, ako fungoval duchovný život počas vývoja ľudstva, môžeme vidieť jeden kvalitatívny predel, alebo obrat. Týmto predelom je Mystérium na Golgote. Keď si zoberieme situáciu poslednej večere ako ju opisuje Ján, môžeme vidieť, že Kristus tam učeníkov nazýva priateľmi (Jn 15,14). Hovorí, že ich nenazýva sluhami, ale priateľmi (Jn 15,15).

Rozdiel medzi sluhom a priateľom je taký, že sluha je v podriadenom stave, kým priatelia sú si seberovní, i keď môžu mať rôzne schopnosti. Tu je potrebné rozlišovať medzi rovnosťou a rovnakosťou. Samozrejme, že nie sme rovnakí, pretože každý z nás je jedinečný, a rozdiel v schopnostiach medzi Kristom a učeníkmi bol takpovediac nekonečný. Ale vidíme, že podľa Krista rozdiel v schopnostiach nie je v rozpore s rovnosťou vo vzájomnom vzťahu. Kristus chcel, aby učeníci boli jeho priateľmi. Kristus chce byť naším priateľom. Priateľský vzťah je založený na slobode a rovnosti a predpokladá vzájomné pochopenie. Aj Pavol v liste Galanťanom píše, že Kristus nám vydobyl slobodu (Gal 5,1), a že sme povolaní pre slobodu (Gal 5,13).

Kristus tu vlastne mení starý neslobodný stav, keď ľudia boli podriadení bohom a od ľudí sa vyžadovala poslušnosť, na nový slobodný stav, ktorý ale vyžaduje lásku a pochopenie. Kristus nechce, aby sme ho poslúchali, ale potrebuje, aby sme ho chápali a milovali. Dáva učeníkom, čiže aj nám, nové prikázanie, aby sme sa milovali navzájom, ako on miluje nás (Jn 13,34).

Tento nový kozmický impulz slobody, ktorý Kristus z lásky prináša ľudstvu, má teda za následok aj zmenu princípu fungovania duchovného života. V dobe pred Kristom bol duchovný život centralizovaný. Impulzy duchovného sveta sa k ľuďom dostávali cez nejakú centrálnu osobnosť, ktorá plnila úlohu sprostredkovateľa medzi duchovným svetom a ľuďmi. Napr. v starovekom Egypte takúto úlohu plnil faraón, ktorý bol z toho dôvodu považovaný za Boha, pretože cez neho, v ňom pôsobili bohovia. Samozrejme mohol mať aj poradcov, čo bol zbor veľkňazov, ale duchovný život stále vychádzal z centra.

Je to vidieť aj na forme, akú starovekí Egypťania používali na stavbu svojich hrobiek. Podľa toho, ako prežívali duchovný život, takú formu potom dali aj svojim hrobkám. Pyramidálna forma týchto hrobiek ukazuje na spoločenskú formu, ktorá vychádzala z tohto duchovného života. Na špici bola jedna centrálna bytosť, ktorá v sebe prepájala duchovný svet s pozemským a pokyny duchovného sveta aplikovala v pozemskom. Pokyny šli takto zhora nadol a vyžadovala sa poslušnosť.

To sa mení po Mystériu na Golgote. Keď sa pozrieme na to, ako sa na Turíce, na 50-ty deň po zmŕtvychvstaní Krista, odohralo zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, vidíme, že udalosť je znázornená tak, že ohnivé jazyky spočinuli na každom apoštolovi zvlášť. To znamená, že každý apoštol sa naplnil Duchom Svätým individuálne. Ešte počas 40-tich dní po zmŕtvychvstaní apoštoli duchovný obsah dostávali sprostredkovane od svojho Učiteľa. Na Turíce už apoštoli duchovný obsah prijali priamo od Ducha Svätého. Toto individuálne prijatie Ducha Svätého takto znamená počiatok decentralizácie duchovného života. Duchovný obsah už nie je sprostredkúvaný nejakou centrálnou osobou, napr. faraónom, ale zdrojom duchovnosti sa stáva každý jednotlivý individuálny človek, keď si sám vytvára svoj osobný vzťah k duchovnému svetu.

Samozrejme, že táto individualizácia duchovného života a z toho vyplývajúca decentralizácia duchovného života, ktorá sa začala na Turíce, je určitý proces. Aby sa to, čo na Turíce dosiahli apoštoli, mohlo rozšíriť do celého ľudstva, boli potrebné ešte ďalšie udalosti. Bolo potrebné, aby v priebehu nasledujúcich storočí kozmická inteligencia bola prevedená do nervovo-zmyslovej organizácie človeka[1], aby bol človek schopný samostatne myslieť. Muselo sa skončiť obdobie Kali-Jugy[2], aby sa človeku otvorila možnosť vytvoriť si nanovo, t.j. teraz slobodne vzťah k duchovnému svetu. Musela prísť michaelská doba, aby sa kozmická inteligencia, ktorej správcom v duchovnom svete je archanjel Michael[3], mohla z človeka, kde prežila svoju smrť ako abstraktné myslenie, vrátiť späť do duchovného sveta ako živé myslenie ľudí.

Dnes teda žijeme v dobe, keď zdrojom duchovnosti je už každý jednotlivý človek a duchovný život je tak decentralizovaný.

Ak má duchovný život správnym spôsobom pôsobiť v spoločnosti, musí sa jeho forma odzrkadľovať aj na forme spoločnosti. To znamená, že ak je napr. duchovný život centralizovaný, tak aj spoločenská forma musí byť zodpovedajúco tomu centralizovaná. A tak to aj historicky bolo, napr. v starovekom Egypte faraón nebol iba Boh, ale bol aj panovník, to znamená neplnil iba duchovnú úlohu, ale aj svetskú, spoločenskú. V takejto centralizovanej spoločenskej forme je suverénom panovník, pretože z neho pochádza duchovnosť, a spoločnosť potom tvorí hierarchickú unitárnu jednotu.

Keď sa ale zdrojom duchovnosti stáva jednotlivec, tak aj spoločenským suverénom sa musí stávať jednotlivec. Pri centralizovanom duchovnom živote má mocenskú legitimitu panovník, pretože on je zdrojom duchovnosti v spoločnosti, je mocou poverený od Boha a zodpovedá sa preto Bohu. Pri decentralizovanom duchovnom živote majú mocenskú legitimitu jednotliví ľudia, pretože oni sú zdrojom duchovnosti v spoločnosti a každý jednotlivý človek sa potom individuálne zodpovedá duchovnému svetu za svoje skutky. Títo ľudia si potom môžu spomedzi seba zvoliť určitých ľudí a poveriť ich spravovaním spoločných záležitostí. Títo zvolení ľudia sa v politických záležitostiach už zodpovedajú členom príslušného politického spoločenstva za svoje skutky, na ktoré od nich dostali politický mandát.

Aby si každý jednotlivec mohol utvárať svoj individuálny vzťah k duchovnému svetu, spoločenská forma musí byť taká, že vytvára jednotlivcovi slobodný priestor, kde si tento vzťah môže utvárať. Tento vzťah je tvorený iba medzi jednotlivým človekom a duchovným svetom, je to individuálny vzťah. Ak by nejaké spoločenské inštitúcie chceli do tohto individuálneho, osobného vzťahu zasahovať, nutne by ho museli kriviť a narúšať.

Oblasť vzájomných medziľudských vzťahov je právna oblasť, ako súhrn spoločnosťou ustanovených noriem a predpisov vzájomného správania sa. Základnou právnou organizáciou spoločnosti je štát. Môžeme si teraz položiť otázku, akú formu by mala mať táto základná právna organizácia, štát, aby spoločnosť fungovala správne a svojim pôsobením nekrivila a nenarúšala individuálny vzťah svojich jednotlivých členov k duchovnému svetu?

Myslím, že môžeme vidieť, že v situácii, keď zdrojom duchovnosti je jednotlivec, tak aby spoločnosť fungovala správne, teda aby si každý mohol utvárať svoj slobodný individuálny vzťah k duchovnému svetu, štát musí svojimi právnymi nástrojmi zabezpečovať priestor pre slobodný duchovný život. Štát musí byť v tomto zmysle liberálny, aby v štáte mohol existovať slobodný duchovný život

Duchovné impulzy samy o sebe by však boli samoúčelné, a z toho dôvodu nezmyslené, keby ich jednotlivý človek aj nemohol realizovať v praktickom živote. To znamená, že právna forma štátu musí byť aj taká, že individuálne duchovné impulzy, ktoré každý človek môže získať v takomto individuálnom slobodnom vzťahu k duchovnému svetu, musí každému jednému človeku umožňovať aj realizovať. Musí ich umožňovať realizovať ako v osobnom živote, tak aj spoločenskom živote. Musí umožňovať každému jednotlivému človeku aj participáciu na spravovaní spoločných záležitostí. To znamená, že v tomto zmysle štát musí byť aj demokratický.

Tieto pravidlá musia platiť pre každého rovnako. V uvedenom zmysle štát musí byť aj právny.

Liberálno-demokratický právny štát, ktorého ambíciou je vytvárať právny rámec na zabezpečenie slobodného duchovného života a ochranu dôstojnosti každého jedného človeka, pretože vychádza zo základného kresťanského impulzu slobody, ktorému sa snaží svojimi nástrojmi vytvárať slobodný priestor na jeho realizáciu vo svete, je v tomto zmysle kresťanský štát.

Akákoľvek štátna forma, ktorá odmieta slobodný duchovný život a chce nejakým spôsobom zasahovať do tohto individuálneho slobodného vzťahu každého jedného človeka k duchovnému svetu, chce tento vzťah nejakým spôsobom určovať napr. podľa nejakej štátnej náboženskej doktríny, napr. kresťanskej, islamskej a pod., nutne do toho vzťahu musí vnášať skreslenie. Môžeme vidieť v jednotlivých teokratických a autokratických štátoch, ako sa tam potom vytvárajú rôzne karikatúry pravých duchovných impulzov a duchovného života, ako sa tam pravé náboženské impulzy prekrúcajú a zneužívajú na realizáciu cieľov, ktoré sú v skutočnosti opakom cieľov vychádzajúcich z pravých náboženských impulzov, napr. pod heslom kresťanstva sa odmieta individualizmus, ktorý je výsledkom individuálneho vývoja po Golgote a označuje sa za zdroj spoločenského úpadku. V skutočnosti zdrojom spoločenského úpadku nie je slobodná individualita, ale absencia vzťahu k duchovnému svetu, k čomu dochádza aj vtedy, keď spoločenská forma bráni individualite vytvárať si svoj osobný individuálny vzťah k duchovnému svetu. Teokratické a autokratické režimy takto kritizujú to, čo v skutočnosti svojim fungovaním sami vytvárajú. Skutočnú cnosť nie je možné vynútiť, ale môže sa rozvinúť iba v slobodnom prostredí, pretože človek nie je cnostný vtedy, keď je nejakým zákonom donútený správať sa ako cnostný, ale keď koná cnostne bez toho, aby bol k tomu nútený.

Keď Kristus poslal učeníkov šíriť evanjelium, poslal ich evanjelium hlásať (Mt 10,7; Mk 6,12; Lk 9,2). Pôsobenie slovom má tú vlastnosť, že prijímateľovi slova ponecháva slobodu v tom, či počuté slovo prijme.

Samozrejme, že na zabezpečenie slobodného duchovného života sú potrebné aj príslušné opatrenia nie len v právnom živote, ale aj v hospodárskom živote. Je potrebné si uvedomiť, že človek si v praktickom živote podľa svojej individuality vyberá oblasť svojho pôsobenia. Nerobí všetko, ale sa špecializuje. Ľudské potreby sú však celistvé. Špecializovaný človek je takto odkázaný na ostatných špecialistov, aby svojimi jednotlivými špecializovanými činnosťami spoločne pre neho zabezpečili uspokojenie jeho celistvých potrieb. Napríklad, aby učiteľ mohol vykonávať svoje učiteľské povolanie, musia ostatní pre neho dopestovať potraviny, ušiť oblečenie, postaviť školu, pre školu napr. nepretržite vyrábať elektrickú energiu, kde na to používajú zariadenia pochádzajúce z celého sveta, atď.

Inými slovami, rozdiel medzi individuálnymi schopnosťami a celistvými potrebami vedie k potrebe bratstva v hospodárskom živote. Je potrebné si uvedomiť, že cieľom a zmyslom podnikania je vytvárať užitočné tovary a služby pre ľudí, aby jednotliví ľudia mali aj ekonomické podmienky na to, aby mohli skutočne realizovať svoje duchovné impulzy. Aby sa príslušný podnik mohol rozvíjať, potrebuje tvoriť zisk. Zisk je nákladom na rozvíjanie činnosti, ktorá uspokojuje potreby druhých ľudí, zákazníkov podniku, aby oni pri svojej sebarealizácii mohli uskutočňovať svoje duchovné impulzy, ktoré zahŕňajú aj uspokojovanie potrieb zase ďalších ľudí. Hospodársky život má takto prirodzený sklon vytvárať pletivo medziľudských vzťahov, ktoré sa postupne rozvíja po celom svete, čo je vlastne dnešná globalizácia.

Mystérium na Golgote vedie ku globalizácii. Globalizácia nás podnecuje, aby sme utvárali celosvetové bratské spoločenstvo. Vytvorenie celosvetového bratského spoločenstva je potrebné, aby sa Kristus mohol ľudstvu zjaviť „vo veľkom kozmickom Ja, ktoré je rovné veľkej skupinovej duši ľudstva“.[4]

Je dôležité, aby sme si uvedomovali podstatu hospodárskych procesov, ktoré nakoniec vždy vedú ku globalizácii. Ak hospodárske procesy vykonávame inštinktívne, tak hospodárska činnosť môže viest k rôznym formám vykorisťovania, moderného zotročovania ľudí a pod. Keď si však zakaždým uvedomíme, za čo všetko v našom každodennom živote vďačíme druhým ľuďom, a to z celého sveta, môžeme vedome utvárať toto celosvetové bratské spoločenstvo.

Skupinové duše

Skutočnosť Mystéria na Golgote priniesla zmenu aj do pôsobenia tzv. skupinových duší, čo sú hlavne duchovné bytosti tretej hierarchie. Pred Mystériom na Golgote tieto skupinové duše pôsobili cez krv. V takýchto skupinách sa úsudok vytváral inštinktívne, ľudia v takejto skupine preto mysleli a cítili rovnako[5], neexistovala sloboda a individualita[6]. Takéto skupiny sa utvárali ako dôsledok minulosti, človek sa do nejakej skupiny narodil podľa toho, aké sily v ňom pôsobili pred narodením[7]. Toto pôsobenie duchovného sveta cez krv sa prejavovalo tak, že napr. v starovekom Egypte sa faraóni mohli sobášiť iba v rámci rodiny, aby sa zachovala čistota krvi a bohovia v nej mohli správne pôsobiť. Postupne sa to menilo, napr. starovekí Židia sa museli sobášiť v rámci národa a kto to porušil, bol zo židovského národa vylúčený.

Kristus však nad pokrvný princíp nadradil duchovný. Keď sa napr. Krista pýtali na jeho rodinu, odpovedal, že jeho rodinou sú tí, ktorí sú s ním (Mt 12,45-46; Mk 3,31-35; Lk 8,19-21). Keď sa Židia odvolávali na svoj pokrvný pôvod od Abraháma, Kristus im povedal: „Skôr než bol Abrahám, Ja som (Jn 8,58).“ Kristus tu hovorí, že pred pokrvným princípom je princíp duchovný. Inak povedané, základná identita nie je pokrvná, národná, skupinová, ale individuálna. Človek môže povedať Ja som iba sebe samému individuálne. Tento individuálny princíp Ja som je to, čo má byť našou pravou identitou, pretože to je naša pravá podstata.

Skupinové duše, ktoré neprijali Kristov impulz, a to znamená, že neveria, že človek dokáže byť slobodný, chcú pôsobiť stále starým, neslobodným, donucujúcim, pokrvným spôsobom. Dnes inšpirujú rôzne archaické predstavy o tvorbe spoločenstva na dnes už prekonanom, a preto dekadentnom pokrvnom princípe. V miešaní rás, národov, v kultúrnej rozmanitosti vidia hrozbu, pretože miešanie krvi ich pôsobenie zoslabuje. Pokrvný princíp je exkluzívny, vylučujúci. Pokrvný princíp zo skupiny vylučuje každého, kto nemá správnu krv, kto nemá správny pôvod.

Skupinové duše, ktoré prijali Kristov impulz, pretože prijali Kristov impulz, tak tieto nové skupinové duše veria, že človek dokáže byť slobodný. Rešpektujú slobodu a individualitu ľudí a preto nepôsobia donucujúco. Čakajú na slobodnú iniciatívu jednotlivých ľudí združiť sa pri práci na realizácii cieľov, ktoré každý individuálne poznal ako spoločné. Takéto nové skupiny, ktoré vznikajú zo slobodnej individuality, sú takto utvárané z budúcnosti. Pôsobenie týchto nových skupinových duší je založené na vzťahu k ľuďom. Vzťah je však niečo, čo má duchovný charakter, na rozdiel napr. od krvi. Pôsobenie týchto nových skupinových duší je duchovné a vzťah k takejto skupinovej duši si dokáže vytvoriť každý, kto sa dokáže dostatočne duchovne pozdvihnúť. Uvedené nové skupiny sú preto inkluzívne. Umožňujú stať sa členom skupiny každému, kto sa stotožní s cieľmi skupiny, bez ohľadu na jeho rasový, národný, triedny alebo rodinný pôvod. Takto si človek zároveň môže vytvoriť vzťahy aj k viacerým skupinovým dušiam, t.j. môže byť príslušníkom aj viacerých skupín, podobne ako človek môže mať rôzne vzťahy s viacerými ľuďmi.

Uvedené platí aj o tzv. národných duchoch. Duchovia, ktorí neprijali Kristov impulz, pôsobia dnes ako padlí duchovia a inšpirujú rôzne dekadentné ideológie ako rasizmus, nacizmus, fašizmus a pod., kde sa spoločenská príslušnosť vytvára na princípe spoločnej krvi, spoločného pôvodu, napr. spoločného slovanského pôvodu a pod.

Aby si človek mohol vytvoriť vzťah k novému skupinovému duchu, to znamená k tomu, ktorý prijal Kristov impulz, musí s ním byť zlučiteľný, musí si získať podobný charakter. Znamená to, že musí tiež prijať Kristov impulz. Nie je možné vytvoriť si kladný vzťah k niekomu, kto má nezlučiteľný charakter. K takému niekomu je možné mať iba indiferentný vzťah.

Aby sa teda človek dnes mohol stať členom skupiny nejakého národného ducha, čiže aby sa mohol stať členom nejakého národa v tomto novom zmysle, musí prijať Kristov impulz, čiže musí sa stať v tomto zmysle kresťanom. Dnes si človek bez prijatia kresťanstva nemôže vytvoriť vzťah k pravému národnému duchu. Nemôže sa stať príslušníkom nejakého národa v tomto modernom, to znamená kresťanskom zmysle. Tento nový, kresťanský charakter národnej príslušnosti, pretože je to duchovný charakter, zároveň znamená, že človek v tomto kresťanskom zmysle môže byť súčasne aj príslušníkom viacerých národov, na rozdiel od starého pokrvného princípu, kde človek mohol byť príslušníkom iba jedného národa.

Môžeme vidieť, že napr. ideológie, ktoré sa snažia vytvárať skupiny na pokrvnom princípe, odmietajú kresťanstvo a svoju inšpiráciu sa snažia čerpať z pohanských dôb, napr. zo staroslovanstva a pod.

Ak niekde zlyháva multikulturalizmus, príčinou je nedostatočná duchovná úroveň ľudí, keď zostávajú zakorenení v kultúrnej identite založenej na pokrvnosti, na telesnom pôvode a pod. To potom prirodzene vytvára konflikt rozdielnych kultúrnych identít vo fyzickej rovine. Duchovná identita dokáže integrovať ľudí pochádzajúcich z rôznych kultúrnych pomerov. Je to materialistická predstava, že pochádzame z miesta, kde sme sa narodili. Samozrejme, že miesto nášho narodenia sa podieľa na utváraní našej konštitúcie, a z toho dôvodu môžeme mať k nemu zvláštny vzťah, avšak naším skutočným domovom je duchovný svet, odkiaľ všetci prichádzame, aby sme na Zemi splnili naše životné úlohy, ktoré sme si stanovili v duchovnom svete pred narodením.

Kristov impulz sa týka celého ľudstva, je univerzálny, je všeobecne ľudský, týka sa všetkých ľudí. Ak niekto tento impulz naozaj prijme, musí všetkých ľudí na celom svete začať považovať za svojich blížnych. Individuálna identita, ktorú priniesol Kristus, umožňuje vytvárať si vzťah ku všetkým ľuďom, a tým je vlastne táto individuálna identita kozmopolitná. Pri takejto kozmopolitnej identite, keď sa človek ako individualita považuje za súčasť celého sveta, potom môže považovať aj všetkých ostatných ľudí za svojich blížnych, za svojich bratov a sestry v duchovnom zmysle.

To znamená, že aby si dnes človek mohol vytvoriť vzťah k pravému národnému duchu, čiže stať sa príslušníkom národa v tomto modernom, kresťanskom zmysle, musí sa stať najprv kozmopolitom. Správnu národnú príslušnosť v kresťanskej dobe môže mať iba kozmopolita, ktorý potom svoju činnosť v príslušnom národe dokáže zasadzovať do celosvetového kontextu.

V pravom kresťanskom zmysle sa kozmopolitizmus a národná príslušnosť nevylučujú, ale národná príslušnosť je podmienená kozmopolitizmom.

Utváranie spoločnosti

Keď bol duchovný život centralizovaný a skupinové duše pôsobili cez krv, ľudia boli príslušníkmi skupiny bez vlastného rozhodnutia. Svoju príslušnosť prežívali nutne ako príslušnosť k zodpovedajúcemu panovníkovi, z ktorého pochádzala duchovnosť skupiny, ktorú ľudia prežívali ako členovia danej skupiny. Vtedy pojem národa v dnešnom zmysle neexistoval, ale mohli by sme povedať, že akási národná príslušnosť bola vtedy totožná so štátnou príslušnosťou. V ich charaktere nebol rozdiel, pretože to bola jedna a tá istá vec. Lojalita bola iba k panovníkovi.

Keď je ale duchovný život decentralizovaný, tak ľudia vytvárajú skupiny na základe slobodného rozhodnutia. V dôsledku toho potom vzniká otázka, ako si teraz v týchto slobodných skupinách vytvárať vzťahy, keď ich tvorbu už neurčuje duchovný svet napr. prostredníctvom nejakého centrálneho panovníka? Takto vzniká právo. Právna oblasť je oblasť našich vzájomných vzťahov. Po decentralizovaní duchovného života vzniká v spoločnosti nová oblasť, právna oblasť, ktorá má vlastný charakter a vyčleňuje sa z pôvodne jednotného uniformného celku.

Naproti tomu vzťah k duchovnému svetu, k skupinovým dušiam, k národným dušiam a pod., ktoré pôsobia duchovne, má stále duchovný charakter, i keď iný než pôvodne, pretože teraz je tento vzťah slobodný.

Uvedené dve oblasti, duchovnú a právnu, je potrebné rozlišovať. Národná príslušnosť má duchovný charakter, je to inštitúcia duchovného života. Štátna príslušnosť má právny charakter, je to inštitúcia právneho života.

Je veľkou chybou a má to nakoniec vždy tragické dôsledky, keď sa tieto dve oblasti spájajú, napr. do pojmu národný štát. Právna oblasť má totiž taký charakter, že všetko v nej musí byť jednotné, jednoznačné a ustálené. Zákony musia platiť jednotne pre každého, ich formulácia musí byť jednoznačná, hranice zodpovednosti, hranice pozemkov musia byť určené jasne a jednoznačne a pod. Zákony zároveň musia byť čo najviac trvalé a nemenné, pretože pri neustálej zmene zákonov sa použitie práva stáva nemožným, vzniká právny chaos.

Naproti tomu duchovná oblasť má taký charakter, že všetko v nej je rozmanité a vzájomne sa prelína. Pôsobia v nej rôznym spôsobom rôzne bytosti a ich pôsobenie sa mieša. Duchovný život sa zároveň musí neustále rozvíjať, a teda meniť, ak má ostať živý.

Keď sa niekto snaží aplikovať napr. právny princíp s jeho uniformitou na duchovný život v pojme národného štátu, nutne to musí viesť ku konfliktu. Keď sa rozmanitosť, vlastná pre kultúru, chce nahrádzať uniformitou, vlastnou pre právo, potom to logicky vedie k potláčaniu štátne nekonformných kultúrnych prvkov, ktoré vybočujú z normy. Vo fyzickej rovine to vedie napr. k násilnému vysídľovaniu, etnickým čistkám, alebo rovno vyvražďovaniu ľudí, ktorí nezodpovedajú uniformnému národnému ideálu.

Pre zachovanie národnej kultúry nie je potrebná národná zvrchovanosť, ale individuálna zvrchovanosť. Len individuálne zvrchovaní ľudia si môžu vytvoriť svoj osobný individuálny vzťah k národnému duchu a z podnetov tohto vzťahu potom národne kultúrne pôsobiť.

Zrušenie národných štátov neznamená zrušenie národných kultúr. Kultúra nezaniká, keď sa štátne hranice menia na administratívne, ale zaniká, keď sa u ľudí stráca vzťah k duchovnému svetu.

Liberálno-demokratický právny štát ochraňuje dôstojnosť človeka a vytvára právny rámec pre jeho slobodný duchovný život. Ukazuje tým, že je založený na kresťanských princípoch, je to kresťanský štát. Takéto kresťanské štáty by v dnešnej dobe mali byť všetky štáty na svete.

 

Martin Bobko

 

Poznámky:

[1] GA 237, 28.7.1924

[2] GA 118, 25.1.1910, GA 133, 20.5.1912

[3] GA 240, 21.8.1924

[4] GA 130, 21.9.1911, GA 155, 30.5.1912

[5] GA 199, 15.8.2020

[6] GA 102, 1.6.1908

[7] GA 203, 22.1.1921

Recenzie kníh Judith von Halle a Thomasa Mayera o Covid-19

Knihy od Judith von Halle a Thomasa Mayera zaoberajúce sa pandémiou Covid-19, a ich recenzie v časopise Das Goetheanum vyvolali hlavne v nemecky hovoriacich krajinách diskusiu. Uverejňujeme preklady recenzií a následnú diskusiu zverejnené na stránkach časopisu Das Goetheanum.

 

Rozporuplné výsledky výskumu

Ron Dunselman, 20. januára 2022

Pohľad na tri publikácie, ktoré sa zaoberajú vírusom Covid-19 a očkovaním z duchovného hľadiska. Autor a autorka sa prezentujú ako jasnovidci a prichádzajú k veľmi odlišným záverom.

Judith von Halle vo svojej knihe Die Coronavirus-Pandemie – Anthroposophische Gesichtspunkte (Koronavírusová pandémia – antropozofické hľadiská) rýchlo prichádza s kritikou Spravodajcu lekárskej sekcie Slobodnej vysokej školy duchovných vied z 19. marca 2020[1], pretože v ňom „nie sú takmer žiadne antropozofické východiská“. Podľa jej názoru chýbajú duchovné rozmery koronavírusu. Nadzmyslový výskum sa podľa nej neuskutočnil. Kde sa dá, citujú a kombinujú sa výroky Rudolfa Steinera, aby sa vysvetlila skutočnosť. Podľa nej je to bankrot duchovnovedeckého výskumu. Potrebné sú na takýto výskum vyššie schopnosti vedomia, „ktoré sú zatiaľ dané len jednotlivcom – na základe čoho môžeme s istotou predpokladať, že dôvodom toho je múdre božské vedenie“. Je to zrejmé: Judith von Halle je jednou z týchto vyvolených osôb a, ako sama hovorí, stojí sama na širokom poli.

Moje otázky k jej knihe a jej pokračovaniu Die Coronavirus-Pandemie II (Koronavírusová pandémia II) sú nasledujúce: Ako uskutočňuje svoj nadzmyslový výskum za prahom duchovného sveta? Akú metodiku používa? Aké kroky autorka urobila? Nenachádzam nič, dokonca ani žiadne odkazy na niektorú z jej iných kníh. Musím veriť v správnosť jej výsledkov. Nemôžem prijať ani výčitku, že antropozofický výskum len používa bežné údaje a cituje Rudolfa Steinera. Oprávnene namieta, keď sa citáty používajú len na vytváranie vlastných náhľadov a názorov bez toho, aby sa tieto „náhľady“ overovali na skutočnom živote. Často je to však inak: Ako často som napríklad počas desaťročí svojej práce psychológa a arteterapeuta zažil, že slová Rudolfa Steinera, pôsobiace v duši, mne a mojim spolupracovníkom stali sa okulárom pre intuíciu pri terapeutickej liečbe drogovo závislých! Toto sa deje všade v rôznych oblastiach práce na celom svete, od Goetheana až po Nový Zéland. Aké sú výsledky jej nadzmyslového výskumu, ktorý ona sama nazýva „antropozofickými hľadiskami“? Vidím aj tu problém. Autorka má so svojím nadzmyslovým výskumom patent na antropozofiu?

V prvej knihe som sa dočítal, že vírusy sú fyzickými nositeľmi podzmyslových protiduchovných myšlienok a vôľových impulzov a sú v rozpore s božským poriadkom. V našom tele máme 400 biliónov vírusov, ktoré sú základnými stavebnými prvkami života.[2] Podľa Judith von Halle zlí duchovia vysokého stupňa s Covid-19 pôsobia deštruktívne na nás ľudí, najmä na Ja, ale aj na astrálne telo, éterické telo a fyzické telo. My ľudia sme im k tomu dali príležitosť. Materialistické myšlienkové bytosti sídliace v našich éterických telách na celom svete sa premenili na vírusy Covid-19.

Očkovanie pritom poskytuje dočasnú ochranu, pretože podľa jej nadzmyslového vnímania je „v istom zmysle neškodné“. Uvedené by však ľudstvo navádzalo k tomu, aby videlo spásu len v technologických zásahoch, v dôsledku ktorých budú vítané „liečivé“ manipulácie s DNA, ktoré pretínajú individuálnu karmu. Očkovanie teraz umožňuje získať čas na energickú duchovnú prácu. Skutočné uzdravenie totiž očakáva len od radikálnej zmeny myslenia. Myslí tým uvedomenie si duchovného sveta, ktoré sa premieta do myšlienok, pocitov a sily vôle. Tu si môžeme podať ruku, ale rád dodám, že podľa mojich skúseností sa duchovný svet osvedčuje ako účinný vtedy, keď sa ľudia v skutočnom živote nájdu a – inšpirovaní antropozofiou – vnútorne „prečítajú“, čo sa od nich očakáva pre civilizáciu a svet. Je to činorodý duchovný výskum. Keď Judith von Halle píše, že duchovnovedecký výskum nových javov, ktorý propagoval Rudolf Steiner, je zanedbávaný alebo sa vôbec nerobí, prehliada činorodý duchovný výskum mnohých ľudí! Podľa mňa ide o to, aby sme bezmocne a nečinne neverili v „posolstvá zhora“, ale aby sme inšpirovane a intuitívne naplno stáli v živote a učili sa, pretože – aby som zakončil citátom Rudolfa Steinera – „život je úplne ezoterický[3]“.

Thomas Mayer sa tiež označuje za jasnovidca: „Píšem o duchovných oblastiach, na ktoré sa špecializujem.“ V rámci jeho siete ho podporuje viac než 50 jasnovidcov a jasnovidiek, ktorí boli, ako predpokladám, vyškolení ním a jeho partnerkou – obaja sa nazývajú učiteľmi meditácie. Vo svojej knihe Corona-Impfungen aus spiritueller Sicht (Očkovanie proti korone z duchovného hľadiska) sa zameriava na očkovanie proti koronavírusu. Podľa jeho nadzmyslového vnímania sú dôsledky očkovania otriasajúce a ničivé. Vakcíny proti koronavírusu na báze génov od spoločností BioNTech, Moderna, AstraZeneca a Johnson&Johnson, dávajú impulz k závažnému poškodeniu nadzmyslových článkov. Väčšina očkovaných zosnulých zostáva pripútaná k zemi a trpí. Dôsledky pre ďalšie inkarnácie sú ďalekosiahle negatívne, siahajúce do telesnosti. Okrem uvedeného to zaťažuje aj príbuzných. Súčasné „očkovacie náboženstvo“ je komplexným útokom na ľudstvo s cieľom skaziť telo a vytvoriť bezduché „ľudské stroje“.

Duchovia transhumanizmu sa manifestujú ako nový stupeň zla, ktorý pôsobí v covidovom víruse, chorobách, očkovaní a inšpirujú vládne obmedzenia pohybu a donucovacie opatrenia. Vírus bol podľa jeho vnímania umelo vytvorený prostredníctvom ľudských zámerov a manipulácií.

Ako dospel k týmto záverom? Kniha začína s dvoma citátmi z prednášok Rudolfa Steinera: „Ľudia budú očkovaní proti predispozícii k duchovným myšlienkam“ a „Úlohou materialistických lekárov bude vyhnať duše z ľudstva“. Kniha sa podriaďuje týmto vyjadreniam a odmieta očkovanie. Rudolf Steiner hovoril o očkovaní aj úplne iným spôsobom a sám sa dal zaočkovať, o čom sa tu, na začiatku knihy, nehovorí. Autor pracuje s náladami a využíva na to obrazy. Pred kapitolou o „ duchovnom očkovaní proti korone“ ukazuje obraz zvieracej príšery, ktorá s pôžitkom svojimi pazúrmi vyškrabuje tvár a oči mučeného človeka. Takýto spôsob písania je mi cudzí. Považujem ho za sugestívny, neponechávajúci slobodu a nevhodný pre (duchovno) vedecké výskumy. Tento spôsob práce ma núti pýtať sa, nakoľko sú výsledky jeho výskumu vlastne objektívne.

Rudolf Steiner varoval, že vlastné túžby zmenia nadzmyslové vnímanie, ak človek do duchovného sveta za prahom nevstúpi úplne nezaujato. Človek v tom prípade  vidí skôr seba namiesto pravdy. Nie je mi tiež jasné, ako sa Mayer a jeho kolegovia skúmajúci skupinovú meditáciu, vyrovnávajú so základným upozornením Rudolfa Steinera v knihe Ako sa dosahujú poznatky o vyšších svetoch: „Raz, keď pre to dozriem, nastane pre mňa to, čo má nastať. A prísne dbaj o to, aby si od vyšších mocností z vlastnej svojvôle nežiadal niečo pre seba.“[4] Sú všetci spoločne meditujúci ľudia zároveň tak vnútorne čistí a zrelí, že sa v ich dušiach môže zjaviť duchovný svet? Nedozvedám sa  nič o tomto probléme, nevidím v knihe ani žiadne otázky týkajúce sa tohto problému. Dôležitou témou knihy sú duchovné zásahy do posmrtného života očkovaných, liečenie duchom: Zosnulé očkované osoby sa navštevujú so zámerom uzdraviť ich poškodené bytostné články a ich vzájomný vzťah. Chcú to však očkovaní zosnulí? Zmení sa týmito zásahmi ich karma s ďalekosiahlymi dôsledkami pre budúce inkarnácie, ak sa zásahy uskutočnia bez súhlasu, z donútenia?[5]

Dokážem oceniť snahu Thomasa Mayera pomôcť svojim blížnym, ale vychádza to z dostatočne hlbokej duchovnej a karmickej múdrosti? Je to nevyhnutné, pretože duchovný svet je úplne odlišný od pozemského, ako to opakovane zdôrazňuje Rudolf Steiner. Ak sa to neberie do úvahy, človek sa dostáva sa do oblasti, kde sa ilúzia a autosugescia prelínajú a výsledky sa stávajú špekulatívnymi. Podľa môjho názoru sa náhľad do duchovného sveta a jeho bytostí nedá úspešne vynútiť plánovitým spôsobom. Je to milosť, zázrak osudu, ktorý Kristus ako Pán karmy môže darovať podľa svojej vôle – a nie podľa mojej –, ak sa ukáže, že som toho hoden. V knihe Thomasa Mayera mi chýba táto nálada pokory a skromnosti. Zachádza pre mňa príliš ďaleko na to, aby som jeho radikálne výsledky mohol uznať ako platný „duchovný názor“.

 

Kniha Judith von Halle, Die Corona-Virus Pandemie I, II. Anthroposophische Gesichtspunkte (Koronavírusová pandémia I, II. Antropozofické hľadiská), Verlag für Anthroposophie, Dornach 2021

Kniha Thomas Mayer, Corona-Impfungen aus spiritueller Sicht (Očkovanie proti korone z duchovného hľadiska), Jenbach media, Raubling 2021

 

Preložil Martin Bobko

********

Ron Dunselman (1945) je psychológ a arteterapeut. Tridsať rokov pracoval v holandskom zariadení na liečbu drogových závislostí ARTA. V rokoch 1996 – 2012 bol predsedom Antropozofickej spoločnosti v Holandsku a v rokoch 1996 – 1997 a 2001 – 2014 jej generálnym tajomníkom. Bol spoluzakladateľom celosvetovej meditačnej iniciatívy Goetheana „Goetheanum Meditation Iniative Worldwide“. V roku 1996 mu vyšla kniha „An Stelle des Ich; Rauschdrogen und ihre Wirkung (Namiesto Ja; omamné látky a ich účinok)“.

 

[1] Matthias Girke a Georg Soldner, Pandémia koronavírusu. Aspekty a perspektívy. Goetheanum, Slobodná vysoká škola duchovných vied, lekárska sekcia.

[2] Thomas Hardtmuth, Ľudské vírusy. Argumenty systémovej biológie proti starému obrazu nepriateľa. Fórum antroposofickej medicíny, december 2021.

[3] Prednáška 30.1.1924

[4] Rudolf Steiner, Ako sa dosahujú poznatky o vyšších svetoch, GA 10

[5] V Mayerovej knihe, s. 131, pod odkazom na webovej stránke, pozri pracovný dokument Spojenie so zosnulými a pomoc zosnulým.

Widersprüchliche Forschungsergebnisse

 

Nevedecké a manipulatívne

Tido von Schoen-Angerer, Thomas Breitkreuz, Matthias Girke, Georg Soldner, 20. januára 2022

Thomas Mayer a okruh viac než 50 anonymne vystupujúcich ľudí vo Švajčiarsku a Nemecku v knihe „Corona-Impfungen aus spiritueller Sicht (Očkovanie proti korone z duchovného hľadiska)“ informujú o svojich „nadzmyslových pozorovaniach“ ochorenia na Covid 19 a očkovania proti koronavírusu.

Rôzne pracovné skupiny, ktoré sa zdajú byť navzájom voľne prepojené, predpokladajú, že každá vakcína má svoju živú podstatu. Vakcíny sa „skúmali“ napríklad držaním fľaštičiek s vakcínami v ruke. Opisuje sa pri tom vnímanie „extrémne zlých“ bytostí s „vôľou zničiť“ (s. 84) všetko ľudské a tomu zodpovedajúce deštruktívne účinky vakcín.

V kratšom odseku terapeuti uvádzajú svoje skúsenosti s očkovanými ľuďmi, pri ktorých pociťovali zhutnenie a menšiu vibračnú kapacitu v tkanivách a zatvrdnutie v duši a opisujú poškodenie aury očkovaných. Ich posmrtný život by mal byť vakcínami výrazne ovplyvnený s príslušnými dôsledkami pre budúce inkarnácie. Avšak i samotné ochorenie na Covid je „také rozsiahle ako päť [ktorých?] chorôb dohromady“ (s. 136).

Konšpirátorský postoj knihy

Kniha sa skladá zo štyroch častí: Správy o pozorovaní, príspevky ďalších autorov, diskusia a zhrnutie. V kapitole „Fyzicky viditeľné“ autori tvrdia, že účinné lieky existujú, ale sú zámerne zatajované, aby sa vytvoril tlak na očkovanie. Vydieračským prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa majú byť aj obmedzenia pohybu a obmedzovanie základných práv. PCR test zohráva kľúčovú úlohu pri označovaní osôb s pozitívnym testom ako infikovaných, hoci je „ v najlepšom prípade kontamináciou“ (s. 23). Očkovanie je neúčinné, ale veľmi škodlivé pre zdravie a spôsobuje vysokú úmrtnosť. Mayer ide v diskusnej časti ešte ďalej. Sars-CoV-2 mal byť vytvorený v laboratóriu s „čiernomagickým“ úmyslom (s. 305). Uvoľnenie vírusu nebolo náhodné, ale bolo zámerne spôsobené medzinárodnou „očkovacou a vírusovou mafiou“ (s. 308).

Minimálne duchovnovedecké kritériá nie sú splnené

Systematické, sebakritické cvičenie a rozvoj nadzmyslového vnímania je deklarovaným cieľom antropozofickej školiacej cesty. Ak ľudia chcú byť na tejto ceste činní, vyžaduje si to, dokonca v oveľa prísnejšej miere než bežný vedecký výskum, zodpovedajúcu transparentnosť a metodickú čistotu. K obvyklým základným požiadavkám vedeckej práce patrí svedomitosť, sebakritické spochybňovanie vlastného postupu, transparentnosť vo vzťahu k podmienenosti metodológie a predmetu výskumu, zdržanlivosť v posudzovaní, zverejňovanie záujmových a motivačných konfliktov atď. Táto kniha tieto požiadavky nijako nespĺňa:

  • Uvádzaním viac než 50 anonymných autorov chýba splnenie minimálnej požiadavky na transparentnosť.
  • Kniha sa od začiatku tak extrémne nachádza v korona – a vakcinoskeptickom naratíve, a teda v negatívnych očakávaniach, že objektívna situácia pozorovania nebola daná. Bulvárny štýl tiež naznačuje, že chýbala potrebná triezvosť a nestrannosť. Na žiadnom zreteľnom mieste v knihe nie je viditeľné sebakritické spochybnenie vlastného prístupu.
  • Neexistujú žiadne dôkazy o iných vedeckých aktivitách tajných skupín. Podľa našich vedomostí neexistujú ani žiadne diskurzívne pracovné vzťahy týchto skupín k antropozofickej medicíne.
  • Kniha sa intenzívne snaží vyvolať strach a nie je oslobodzujúca, ako by sa od serióznej duchovnej vedy očakávalo. Neoveriteľné tvrdenia sa používajú na varovanie pred očkovaním, ako sa kedysi cirkevné hrozby používali na varovanie pred pekelnými mukami. Autori používajú ten istý reflex strachu, ktorý vyčítajú politikom.
  • Vo vedeckom výskume sa v závislosti od kontextu pozorovania často dospieva k rozdielnym výsledkom. Aj pri čítaní textov Rudolfa Steinera sa stretávame prinajmenšom so zdanlivými protirečeniami pri pohľade na duchovné skutočnosti z rôznych uhlov pohľadu. U Mayera a jeho spolupracovníkoch existuje len jednoznačnosť: Všetkých 50 ľudí dochádza vždy opäť k rovnakému, neodvolateľnému záveru. Chýba tomu akákoľvek dôveryhodnosť.
  • Medzi antropozofickými lekármi, medzi ktorých patria aj autori tejto recenzie, mnohí sa podieľajú na starostlivosti o covidových pacientov, ako aj o očkované i neočkované osoby a majú bohaté skúsenosti založené na kvalifikovanom pozorovaní. Naše vlastné pozorovania sú v rozpore s opisom, ktorý v knihe uvádza Mayer.

Škody pre antropozofiu

Táto práca je metodicky neseriózna vo všetkých rozpoznateľných oblastiach. Je nevedecká, manipulatívna a nemá nič spoločné s antropozofickou duchovnou vedou a antropozofickou medicínou. Práve pri úsilí hlbšie pochopiť znaky súčasnej dobovej situácie je potrebná spoľahlivá vedecká metodika, ktorej sa antropozofia a ňou inšpirovaná medicína cítia zaviazané.

Škody, ktoré táto dobre sa predávajúca kniha spôsobí antropozofii, zatiaľ nemožno predvídať. Spoluautori a spoluautorky zostávajú v anonymite, pretože „sa nechcú stať terčom ohováračskej kampane“ (s. 17). Pre svoje pochybné dielo si však bez obáv privlastňujú Rudolfa Steinera a jeho antropozofiu, pretože Rudolf Steiner vraj predpovedal presne to, čo sa v knihe opisuje. Toto vyhlásenie treba jednoznačne odmietnuť. V diele, ktoré publikoval samotný Rudolf Steiner, nie je žiadna zmienka o takomto výroku, a to ani čo sa týka obsahu, a už vôbec nie metodického spôsobu podania.

 

Preložil Martin Bobko

********

Tido von Schoen-Angerer je členom predstavenstva Medzinárodnej federácie antropozofických lekárskych asociácií

Thomas Breitkreuz je členom predstavenstva Medzinárodnej federácie antropozofických lekárskych asociácií

Matthias Girke, narodený 1954, lekár pre internú medicínu, diabetológiu a paliatívnu medicínu. Spoluzakladateľ a viac než 21 rokov vedúci lekár všeobecného interného lekárstva v komunitnej nemocnici Havelhöhe. Vedúci lekárskej sekcie v Goetheane vo Švajčiarsku od septembra 2016 a člen predstavenstva Všeobecnej antropozofickej spoločnosti od apríla 2017.

Georg Soldner, narodený 1958, zástupca vedúceho lekárskej sekcie v Goetheane. Študoval medicínu v Mníchove, špecialista na pediatriu, vedúci konzultačnej hodiny pre prírodnú medicínu na detskej poliklinike Technickej univerzity v Mníchove 1991-1994, člen predstavenstva lekárskeho seminára Bad Boll, člen predstavenstva Spoločnosti antropozofických lekárok a lekárov v Nemecku (1999-2011), zástupca riaditeľa Medzinárodnej asociácie virtuálnych asistentov (2001-2008), vedúci Akadémie antropozofickej medicíny.

Unwissenschaftlich und manipulativ

 

Otázka dialógu vo vede

Redakcia das Goetheanum, 17. januára 2022

Recenzie kníh [pozri vyššie] Judith von Halle a Thomasa Mayera o pandémii koronavírusu v časopise „das Goetheanum“ č. 3/4 viedli k množstvu ohlasov, ktoré tu uvádzame vo vybranej a skrátenej podobe. Možno nás tieto ďalšie myšlienky a odkazy budú inšpirovať k tomu, aby sme prekročili hranice pozícií a postojov a podelili sa o argumenty a úvahy, aby sa z toho stal rozhovor. V mediálnych otázkach adresovaných časopisu „das Goetheanum“ sa opakovala táto otázka: Kde a ako prebieha dialóg rôznych pozícií? Bolo by dobré mať tu niečo na ukážku.

——

Okrem niektorých skreslení je hlavným argumentom Rona Dunselmana proti pani von Halleovej to, že neuviedla žiadne podrobnosti o metodike svojho duchovného výskumu. Na konci recenzovanej knihy (II. zväzok) je uvedených 24 autorkiných kníh, čo nie je nič. Pravdepodobne neexistuje duchovný vedec, ktorý by tak slobodne informoval o svojom výskume a skúsenostiach ako Judith von Halle. Mnohé z jej kníh majú metodický úvod, ďalšie jasné vyjadrenia možno nájsť v jej prvej práci a napokon vo svojej autobiografii poskytuje, takmer bez ochrany, úplne otvorené pohľady. Ďalší Dunselmanov protiargument, že vírusy sú pôvodnými stavebnými prvkami života, je nepravdivý. Z vírusov sa nedá postaviť žiadny organizmus.

Helmut Kiene

——

„Je to zrejmé: Judith von Halle je jednou z týchto vyvolených osôb a, ako sama hovorí, stojí sama na širokom poli.“ Vytrhnuté z pôvodného kontextu a vložené do iného kontextu s cieľom zdiskreditovať autorku. Citát je z knihy Koronavírusová pandémia II, kde sa vzťahuje na jej postoj k očkovaniu, nie na údajne vyhlásený status vyvoleného. „Nenachádzam nič, dokonca ani žiadne odkazy na niektorú z jej iných kníh“ V prílohe II. dielu je uvedených 24 kníh.

„Aké sú výsledky jej nadzmyslového výskumu […]?“: Kritik zrejme knihu nečítal, aspoň nie strany 41 až 87, kde sú tieto výsledky uvedené.

„Sú to [400 biliónov vírusov] základné stavebné prvky života.“ Uvedenému zdroju tohto tvrdenia (Thomas Hardtmuth) recenzent verí, hoci sa bráni tvrdeniam jednoducho veriť, pričom je toto tvrdenie navyše nezmyselné. Samozrejme, že vírusy sú dôležité pre to, aby sa človek stal pozemský, a v minulosti boli užitočné, ale dnes to už nemusí platiť, pretože vývoj ľudstva sa teraz uberá iným smerom (spiritualizácia).

„Materialistické myšlienkové bytosti sídliace v našich éterických telách na celom svete sa premenili na vírusy Covid-19.“ Nezmysel! J. v. Halle napísala, že materialistické myšlienky dali Soratovi základ na to, aby napadol organizmus, najmä pľúca, prostredníctvom nosného média (vírusu).

„Očkovanie pritom poskytuje dočasnú ochranu, pretože podľa jej nadzmyslového vnímania je neškodné“. Je to neúplné vykreslenie, a preto zavádzajúce, pretože prehliada dôsledky jednostrannej očkovacej kampane, na ktoré upozornila J. v. Halle. „Thomas Mayer sa tiež označuje za jasnovidca.“ J. v. Halle sa nikdy nenazvala jasnovidkou, pretože sa za ňu nepovažuje.

Joseph Morel, vydavateľ kníh Judith von Halle

——

Skupiny, ktoré autor spomína, robia presne to, čo veda nazýva „kruhmi kvality“. Kontrolou výsledkov výskumu a činnosti v skupinách je zabezpečená pochopiteľnosť pre tých, ktorí kladú závažné otázky. Sprevádzanie zosnulých, vykupiteľská práca s nimi a pre nich, tiež sa spochybňuje a dokladá sa obavami z možných zlých karmických dôsledkov. Kritizuje sa aj to, že jasnovidci, ktorí túto prácu vykonali, zostávajú v anonymite. Vzhľadom na rozšírenú netoleranciu a udalosti, ktoré sú už známe, od straty zamestnania až po rozpory v rodinách len kvôli rôznym pohľadom na pandémiu, je však možné mať pre túto diskrétnosť pochopenie.

Kathrin Studer-Senn

——

S ľútosťou som si prečítala recenziu knihy Thomasa Mayera. Bolo potrebné vyniesť takýto odsudzujúci verdikt? Komu to má priniesť úžitok? Antropozofickému hnutiu a jeho imidžu? Nie je v týchto ťažkých časoch rozumnejšie vyhýbať sa deleniam, než ich podporovať? Prebiehal už predtým nejaký dialóg s Thomasom Mayerom? Nemôžem uveriť, že táto kniha antropozofickému hnutiu škodí viac než jej odmietnutie. Thomasa Mayera poznám už desať rokov. Je veľmi svedomitý vo svojom prístupe a podľa môjho názoru by si dal pozor, aby nezverejnil pochybné pozorovania. Napísal veľmi odvážnu knihu, ktorá si zaslúži moje plné uznanie.

Annette Bosch

——

Bez ohľadu na hodnotu a charakter Mayerovej knihy ma tón recenzie veľmi zarmútil. Zdá sa mi, že aura exkluzívnej platnosti, s ktorou štvorica recenzentov prezentuje svoje názory, prispieva skôr k prehlbovaniu rozporov a odvracaniu sa členov od Spoločnosti. Ako je to pri takomto prístupe s budúcim bratstvom, ktorého chce byť Antropozofická spoločnosť účinným príkladom?

Hoci sa knihe Thomasa Mayera dá vytknúť mnoho, jedno mu musím bezvýhradne uznať: odvahu skutočne sa vážne venovať duchovnému výskumu. Mayer určite nie je v tejto oblasti neskúsený. Svedčia o tom jeho dlhoročné aktivity v oblasti antropozofickej meditácie, v ktorých vytrvalo pokračoval napriek veľkému odporu Antropozofickej spoločnosti, ako i jeho početné publikácie o svete elementárnych bytostí a o rozmanitosti duchovných výskumných prístupov. Jeho metódy duchovného výskumu sú, samozrejme, v porovnaní s etablovanou vedou stále mladé. Určite aj tieto potrebujú nápravu. Pokiaľ ide o plodný a udržateľný duchovný výskum, antropozofické hnutie – napriek úspechom jednotlivých vynikajúcich osobností – má, žiaľ, dlh, ktorý musí splatiť. Vypomstilo  sa jej, že mnohé príležitosti, ktoré sa po páde Berlínskeho múru otvorili na zakotvenie konkrétneho duchovného výskumu v našej spoločnosti, boli len nedostatočne využité. Čo by sa stalo, keby energia, ktorá prúdila do diskusie o stanovách, mohla sa nasmerovať do praktického duchovného výskumu?

Žiaľ, Antropozofická spoločnosť má za sebou dlhú a neslávnu históriu, keď sa stredobodom dogmatizmu a sporov stali ľudia, ktorí vďaka zvláštnym dispozíciám mali alebo už ďalej rozvíjali individuálne jasnovidecké schopnosti, alebo ktorí vo svojich predstavách odporovali momentálne prevládajúcemu konsenzu a možno práve preto hľadali spojenie a porozumenie v antropozofickom hnutí. Nebolo by oveľa krajšie, keby sa pôvodný duchovný výskum bral v Antropozofickej spoločnosti oveľa vážnejšie a čelil by skôr vecnej než systémovej kritike? Nebolo by čestnejšie, v súlade s vlastným nárokom Antropozofickej spoločnosti, konštruktívne pracovať v dialógu o rozporoch, ktoré vznikli z rôznych životných východísk, než ich paušálne odsudzovať s ohľadom na prevládajúci väčšinový názor? V každom prípade prirodzene predpokladám, že autori okolo Thomasa Mayera a autori recenzie to myslia rovnako vážne. To, čo by som rád videl v antropozofickej publikácii, je dialóg vlastných výsledkov výskumu získaných v meditácii, názorov, správ o skúsenostiach, aspektov duchovných bytostných stretnutí.

Robin Engelen

——

„Prekvapivo sme zistili, že v bunkovom jadre sa hromadia spike proteíny (či už z poškodenia covidom alebo z očkovania)“ a „zistili sme, že spike proteíny sú schopné poškodiť fungovanie DNA“ (Molekulárna biológia, Štokholm a Klinická mikrobiológia a virológia, Umea. Americký epidemiológ, profesor Mc Cullough, to komentuje slovami: „Je to prvýkrát v ľudskej medicíne, čo sme prinútili naše telo produkovať cudzí (spike) proteín a potom prinútiť naše telo, aby napadlo naše vlastné bunky“).

Aby som nebol zle pochopený, v žiadnom prípade neobhajujem „metodický spôsob prezentácie“ v knihe Th. Mayera. Je úplne pochopiteľné, že verejné vyhlásenia nemôžu zaujať stanovisko proti očkovaniu mRNA a opatreniam na ochranu pred koronavírusom. Prinajmenšom voči vlastným kolegom by sa však malo zároveň otvorene povedať, že ani „pokročilí antropozofi“ nás nemôžu v súčasnosti ubezpečiť, že očkovanie mRNA neškodí duchovnému rozvoju. Dôveru by tiež zvýšilo, keby sa aspoň v takýchto vyhláseniach poukázalo na to, že v Holandsku, Dánsku, Švédsku atď. sa k povinným rúškam pristupuje podstatne voľnejšie, najmä pokiaľ ide o deti – bez toho, aby došlo k nejakým katastrofám na jednotkách intenzívnej starostlivosti. Myslím si, že je to niečo, o čom treba naliehavo uvažovať a diskutovať. Aká je správna cesta medzi prispôsobením sa a obhajobou antropozofických poznatkov? K recenzii pána Dunselmana: „R. Steiner hovoril o očkovaní aj úplne iným spôsobom a sám sa dal zaočkovať.“ Vážený pán Dunselman, porovnávate tu vtedajšie očkovanie proti kiahňam (t. j. inaktivovanú vakcínu) so súčasným očkovaním mRNA! Našťastie, medzi „celkom normálnymi ľuďmi“ zažívam pocit – nie vedomie – , že „ s týmto novým očkovaním nie je niečo v poriadku“ – i keď sa účelovo nechali zaočkovať.

Norbert Venschott

——

Som nesmierne vďačný za recenzie knihy Thomasa Mayera, najmä za metodické odkazy a zdôraznenie nevyhnutnej poctivosti, ktorú si takáto publikácia vyžaduje. Ako pri mnohých veciach, ktoré sa skutočne nepodarili, zdá sa mi však užitočné poukázať na niečo, čo predsa len stojí za pozornosť. V druhej časti knihy je pokus dvoma náčrtmi imaginatívne poukázať na kvalitu, ktorú má vakcína sama o sebe. Čitateľ si môže pozrieť dva obrázky, ktoré ukazujú, ako možno vo vakcíne zažiť dva varianty ozaj škaredej bytosti.

Z niekoľkých rozhovorov medzi priateľmi vyplynulo, že podobné zážitky sa vyskytli aj medzi inými súčasníkmi. Na rozdiel od opisu Thomasa Mayera však neboli vyvolané vakcínou alebo očkovaním, ale chorobou. To je rozdiel. Tento zážitok je veľmi prchavý, ale jednoznačný a veľmi nepríjemný, pretože sa odohráva vo vlastnej duši, nedá sa spočiatku lokalizovať a mohol som si ho uvedomiť až s určitým odstupom od ôsmeho dňa choroby. Nemal by som odvahu vložiť ho do náčrtu. Kvalita je však modrošedá s jedovatou žltou farbou a veľmi škrabľavá; duševne spojená s ľadovým opovrhovaním ľudstvom. V tejto súvislosti môžem povedať, že túto skúsenosť zdieľam a uznávam. Rád by som sa zdržal toho, aby som povedal, s čím presne som mal dočinenia, ale v súvislosti s chorobou sa mi zdali nepochybné. Ako som už povedal, v rozhovoroch s priateľmi sa objavili podobné príbehy. Píšem to preto, lebo rozhovor o takýchto skúsenostiach by sa musel skončiť, keby sa nevyhodnocovali aj takéto detaily. Zrejme si ich nevymyslel len jeden alebo druhý. Pri úplnom, jasnom dištancovaní sa od knihy sa tu môžu objaviť spoločné prvky. Stále však z môjho pohľadu platí, že očkovanie spôsobuje, že malá choroba je vyzbrojená proti veľkej a nie naopak. Snažiť sa spájať uvedené skúsenosti len s vakcínou nie je metodicky správne. Píšem to na základe skúsenosti „uzdraveného a zaočkovaného“.

Christian Schikarski

——

Ako účastník meditačného školenia s Thomasom Mayerom a Agnes Hardorpovou veľmi vítam, že sa teraz otvára diskusia, ktorá umožňuje spoznať rozdielne názory.

Na kurzoch som toho pre seba skutočne veľa získal. Napriek tomu sa v kurzoch vždy vyskytovali prvky, ktoré sa mi zdali manipulatívne a ktoré som jednoducho vylúčil. Tu to bolo možné ľahko. Ale keď sa objavila pandémia koronavírusu, vo výrokoch vedúcich kurzov a niektorých účastníkov, ktorí sa zjavne veľmi hlásili k názoru oboch vedúcich kurzov, ktorý síce nebol vehementne vnucovaný, ale bol podložený autoritou vedúcich kurzov, ukázali sa mi sugestívne skreslenia. Je to niečo veľmi bežné, čo pozná snáď každý, kto viedol kurzy.

Správne je, že lekári, ktorí sú často podozrievaní z prílišného konformizmu, teraz sa aktívne zapájajú do diskusie. Antropozofickí lekári preto určite môžu povedať niečo podstatné o reakciách na covidové choroby a očkovanie. Ako lekár súhlasím so závermi článku, pretože devastačné účinky na duchovný vývoj indivídua v dôsledku očkovania ako i ochorenia nemôžem ako lekár, ktorý očkoval mnohokrát, uznať. Javy ako napríklad „príliš“ éterické alebo astrálne sú pre mňa jasne pozorovateľné nielen od čias koronavírusu. Bolo by dobré, keby sme sa aj naďalej správali k sebe uznanlivo, pretože sa tým umožní dialóg.

Thomas Linke

——

Preložil Martin Bobko

Eine Frage nach dialogischer Wissenschaft

 

Pandémia koronavírusu – aspekty a perspektívy

Matthias Girke, Georg Soldner, 19. marca 2020

Nový koronavírus SARS-CoV-2 sa šíri po celom svete a vedie k bezprecedentným dôsledkom a obmedzeniam verejného života a občianskych práv. Príznaky infekcie, ktorá je často mierna, týkajú sa najmä dýchacích ciest a kardiovaskulárneho systému. Okrem všeobecných príznakov ako sú horúčka, bolesť svalov a únava, môžu byť vážne postihnuté najmä pľúca. V prípade, že sa tam choroba dostane, môže tento orgán stredného, rytmického človeka vážne poškodiť. Vzhľadom na vzťah vírusu SARS-CoV-2 k receptoru ACE2 s ním môžu byť spojené aj kardiovaskulárne regulačné poruchy, ktoré môžu napríklad závažnejšie postihnúť pacientov s vysokým krvným tlakom, ktorí často užívajú lieky na zníženie krvného tlaku (napr. inhibítory ACE).

Vírusy a iné patogény zvyčajne vedú k manifestnému ochoreniu len vtedy, keď existuje zodpovedajúca predispozícia. Nie každý človek totiž po infekcii rozvinie príznaky ochorenia. V prípade, že áno, tak vo veľmi rozdielnom rozsahu. Odhady celosvetovej úmrtnosti (vypočítané pre všetky vekové skupiny) na ochorenie COVID-19 sa v súčasnosti pohybujú medzi 0,25-3 %[1], v Nemecku medzi 0,3-0,7 %[2]. V niektorých prípadoch sa na medzinárodnej úrovni uvádzajú oveľa vyššie čísla[3], hoci takmer v žiadnej krajine neumožňuje celonárodné testovanie presné porovnanie počtu nakazených osôb s počtom zomrelých. Skutočný počet nakazených je teda určite vyšší než počet ľudí, ktorí boli pozitívne testovaní, napr. v ťažko zasiahnutom Taliansku.

Ak príde k prieniku patogénu, vznikne zápal ako aktívna reakcia človeka. Slúži na prekonanie preniknutej cudzej kvality do organizmu. Musíme preto rozlišovať medzi infekciou patogénmi, nevyhnutnou predispozíciou človeka a zápalovou reakciou. V žiadnom prípade by sa preto nemala rozumná zápalová reakcia nekriticky potláčať protizápalovými a antipyretickými liekmi. Existujú indície, že tieto môžu spôsobovať závažnejší priebeh. Terapeutické odporúčania antropozofickej medicíny na prevenciu a liečbu tohto ochorenia už boli publikované. Profylaxia a prevencia sa preto musia vzťahovať na rôzne úrovne. Samozrejme, obzvlášť dôležité je umývanie rúk a kašľanie do lakťa, aby sa zabránilo kvapôčkovej infekcii. Je však potrebné zohľadniť aj predispozície. V prípade COVID-19 je známe výrazne zvýšené riziko u starých ľudí a pacientov s už existujúcimi ochoreniami, napríklad kardiovaskulárneho systému alebo metabolizmu cukrov. Stres a úzkosť tiež zhoršujú výkonnosť imunitného systému a podporujú ťažší priebeh ochorenia po infekcii. Prílišné psychické napätie, príliš málo spánku, nedostatok pohybu, vedú k zvýšenej náchylnosti na infekcie a k predispozícii k infekčnému ochoreniu. V súčasnosti sa mnohí ľudia reálne obávajú, že v dôsledku tejto krízy prídu o svoje ekonomické živobytie.

Podstata ochorenia

Choroby majú rôzne úrovne. Viditeľné príznaky spolu tvoria celok, príslušný obraz choroby. V tomto obraze sa vyjadruje typ – choroby sa môžu klinicky vyvíjať veľmi odlišne, a predsa majú niečo spoločné. Typ choroby je jej duchovný princíp, ktorý sa prejavuje a individualizuje v chorom človeku. Z toho jasne vyplýva, že choroba pozostáva z viac než len z viditeľných príznakov. Tie poukazujú na podstatu ochorenia, ktorá sa prejavuje príznakmi choroby. Aké charakteristiky a vlastnosti má táto podstata choroby? Už slávny patológ Rudolf Virchow poukázal na potrebnú predispozíciu na infekčnú chorobu. Ak infekčné ochorenie potrebuje predispozíciu, tak tá zjavne súvisí s jeho podstatou. Môžeme tu rozlišovať niekoľko úrovní:

  • Celková predispozícia, imunologická náchylnosť v dôsledku úzkosti, stresu, psychického a pracovného preťaženia – bezpochyby signatúra globálnej, materiálne orientovanej výkonnostnej spoločnosti „podľa západného modelu“. K tomu sa pridáva čoraz väčšia ochota spočiatku čo najdlhšie ignorovať príznaky choroby, ako je horúčka a únava, ako rozumnú reakciu organizmu, ktorý si žiada odpočinok a často sa potláča liekmi. Táto prax môže pravdepodobne významne prispievať k závažnejším priebehom. Preťažená a napätá duša, a teda pocit, ktorý rozvíja stres a napätie, vytára predpoklady na prienik infekcie do rytmického systému.
  • Obsahy vedomia však majú tiež význam. Keď sa priblížime k pravde, zažijeme spojenie našej bytosti s duchovným svetom. Poznanie pravdy môže prebudiť radosť, nádej, dôveru, naplnenie. Stretávame sa s kvalitou, ktorá dáva potrebnú orientáciu, oslobodzuje človeka od napätia a neistoty, a tým posilňuje telesné liečivé sily. Naopak nepravda a lož oddeľujú človeka od duchovného sveta pravdy, izolujú ho a tvoria prekážku liečivým silám, ktoré pramenia z pravdy. Rudolf Steiner poukázal na to, že „lži ľudstva“[4] môžu mať epidemiologický význam. Nejde pritom o jednotlivého pacienta, ale skôr o to, ako sa s pravdou narába vo verejnej diskusii. V čase falošných správ a skresľovania pravdy je dôležitý aj tento duchovný rozmer. Rudolf Steiner sa rovnako zmieňuje o pestovaní duchovnosti a škodlivosti materialistických myšlienok: „Bacily sa najintenzívnejšie rozmnožujú vtedy, keď si človek do spánku neberie nič iné než materialistickú myseľ. Neexistuje lepší prostriedok na toto rozmnožovanie, než ísť do spánku len s materialistickými predstavami a odtiaľ, z duchovného sveta, pôsobiť späť zo svojho Ja a astrálneho tela na orgány fyzického tela[, …].“[5]
    Na tomto pozadí sú však problematické aj konšpiračné teórie o pôvode tejto pandémie, ktoré nezriedka kolujú aj v antropozofických kontextoch. Vôľa v myslení preskúmať pravdu, sám stráviť množstvo správ a nenechať sa len nakaziť prostými tvrdeniami, tvorí časť našej imunity, za ktorú sme sami zodpovední.
  • Ak predispozícia k vírusovým prechladnutiam vzniká v dôsledku dôrazu na svet vedomia, t. j. na nervovo-zmyslový systém, potom na jej transformáciu je potrebný otepľovací pohyb a vôľová aktivita. Strach brzdí vôľu, sme určovaní zvonka. Celkovo fungovanie prostredníctvom vonkajších „vodičov“ určuje každodenný pracovný život. Predispozícia k chorobe je preto charakterizovaná preťažením vedomia v našej informačnej spoločnosti, napätím, nepokojom a stresom v cítení a čoraz viac paralyzujúcim strachom vo vôli. Na pozadí tejto trojčlennosti je teda predispozícia charakterizovaná posunom ľudských článkov orientovaným na nervovo-zmyslový systém. Príslušnými článkami opustený organizmus sa stáva prístupným infekcii a cudzej „okupácii“.
    Kým v detstve a mladosti sa duchovná a duševná bytosť človeka spája s telom a utvára ho, s pribúdajúcim vekom ho opúšťa. Do tejto miery práve starší človek vyvíja predispozíciu pre COVID-19. Pandémia korony postihuje ľudí, zjavne chorobe nepodliehajú žiadne zvieratá. Z toho jasne vyplýva, že súvisí s bytosťou Ja. Prevencia a liečba preto okrem mnohého iného musia zahŕňať aj tento duchovný rozmer.

Posilnenie hygiogenézy, salutogenézy a autogenézy

Rozlišujeme rôzne úrovne uzdravenia. Najprv poznáme fyzické uzdravenie a hovoríme tu o hygiogenéze v zmysle Gunthera Hildebrandta. Fyzické uzdravenie potrebuje duševné sprevádzanie. Úzkosť a strach nie sú dobrými radcami a oslabujú budujúce životné a liečivé sily napätím a vnútorným nepokojom. Ak sa v nebezpečných situáciách dá rozpoznať alebo vytvoriť zmysel, pochopia sa súvislosti a existujú aj možnosti zvládnutia, vzniká salutogenetický potenciál. Aaron Antonovsky zhrnul túto dušu premieňajúcu prácu vedomia riadeného Ja ako zmysel pre súdržnosť. Nakoniec prostredníctvom stretnutia s chorobou môže dôjsť k vnútornému vývoju, ktorý vedie k sebarozvoju, t. j. autogenéze.

Prevencia má teda vnútorné a vonkajšie aspekty. Vnútorne ide o podporu názorov a duchovných obsahov, ktoré môžu dodať silu, o pestovanie vnútornej súdržnosti. Kontrola infekčných ochorení vedie navonok k izolácii: verejné podujatia sa rušia, hranice sa uzatvárajú, mimoriadne intenzívne môže zasiahnuť zákaz vychádzania, ktorý oddeľuje ľudí od prežívania prírody, slnečného svetla a hviezdnej oblohy. Naopak, najprv je potrebné posilniť vnútorné, duchovné svetlo, vnútorné slnko v podobe zvýšenej láskyplnej starostlivosti, záujmu o druhých ľudí a vnútorného záväzku v podobe prežívaných hodnôt. Napokon bez nádeje niet uzdravenia. V tomto ohľade žijeme z perspektív a vnútornej dôvery. Vonkajšími pomocníkmi sú, pokiaľ je to možné, aktívny vlastný pohyb a vzťah k Slnku (na infektologický význam nedostatku svetla poukázal Rudolf Steiner v roku 1920, ešte pred objavom vitamínu D)[6]. Príjem slnečného svetla v správnej miere a v správnom čase posilňuje obranu proti infekciám, podporuje prítomnosť vlastného Ja v tele a vytvára základ pre stabilizáciu našich vnútorných, hormonálne sprostredkovaných svetelných rytmov, ktoré majú veľký význam pre spánok a naše zdravie.

Potrebujeme nielen strachu zbavený vzťah k slnečnému svetlu, ale aj uznanie noci, hviezdnej oblohy, akoby „Hymny k pocte noci“, ako sa volá Novalisov básnický cyklus. Zdravotné dôsledky nočného svetelného znečistenia spôsobeného umelým svetlom a obrazovkami sú už dobre známe. Náš rytmický systém je spojený so Slnkom a jeho denným cyklom. Poznáme veľké množstvo cirkadiánnych rytmov. Závisí to od rytmického usporiadania dňa a najmä od fyziologického vzťahu medzi bdením a spánkom. Príliš krátky alebo príliš dlhý spánok má účinok vyvolávajúci ochorenie a okrem iného vedie k obmedzeniam imunologických funkcií.

Ďalej je rozhodujúci vzťah k teplu. Srdcovo-obehový systém tvorí ústredný orgán nášho tepelného organizmu a potrebuje posilnenie, rovnako ako dýchací systém. Hlavný význam má pritom vlastný pohyb. Tu môžu byť cenným posilnením hygienické cvičenia liečebnej eurytmie, ako ich Rudolf Steiner uviedol v 5. prednáške kurzu liečebnej eurytmie v roku 1921 – najmä triáda A – úcta, láska – E a nádej – U, doplnená o rytmické R –, ktoré sa mnohí môžu naučiť v malých skupinách a potom ich cvičiť samostatne. Význam vonkajšieho pohybu a pravidelného príjmu slnečného svetla už bol zdôraznený. Domáca karanténa má na tomto pozadí okrem mnohého infektologicky zmysluplného aj povážlivé dôsledky, pretože obmedzuje uvedené pomôcky.

Prečo vznikajú ľudské patogénne vírusy?

Vyvstáva veľká záhada: Odkiaľ tieto očividne nové vírusy pochádzajú a prečo vznikli? Zaujímavé je, že mnohé vírusy pochádzajú zo živočíšnej ríše, vrátane koronavírusu. My nosíme tiež v našom črevnom trakte nielen baktérie, mikrobiotu, ale aj nespočetné množstvo vírusov, ktoré sú určite dôležité pre naše zdravie podobne, ako sú známe črevné baktérie. Vieme, že črevné baktérie ovplyvňujú nielen naše imunitné funkcie, ale aj mnohé iné oblasti organizmu, dokonca aj náš duševný stav. Prečo sa teda vírusy zo živočíšnej ríše stávajú nebezpečnými pre človeka? V súčasnosti spôsobujeme zvieratám nevýslovné utrpenie. Masové a kruté zabíjanie až po pokusy na laboratórnych zvieratách vedú k bolesti, ktorej je svet zvierat bezmocne vystavený. Aj bežný obchod so živými zvieratami ich môže vystaviť mimoriadnemu strachu.

Môže toto utrpenie viesť k dôsledkom, ktoré zmenia vírusy, ktoré sú pre živočíšny organizmus prirodzené? Sme zvyknutí pozerať sa len na telesnú úroveň a zvyčajne ju vnímame oddelene od toho, čo je duševné. Dnes sú však známe vzťahy, ktoré spájajú napr. napríklad črevo s dušou. Vzhľadom na mnohé vírusové ochorenia to vyvoláva nielen mikrobiologickú otázku pôvodu vírusu, ale aj ekologickú a morálnu otázku, ako zaobchádzať so svetom zvierat. Steiner na tieto súvislosti poukázal už pred viac ako 100 rokmi.[7] Dnes je na nás, aby sme tieto vzťahy sledovali a okrem vedeckej analýzy si kládli aj hlbšie otázky.

Perspektívy

Dostáva sa do popredia ekologický rozmer tejto pandémie. Globalizácia bola doteraz do veľkej miery záležitosťou hospodárskych záujmov a rozvoja politickej moci. Pandémia koronavírusu nám umožňuje uvedomiť si, do akej miery dnes tvoríme ľudstvo, ktoré je zodpovedné za zdravie blížnych, našich potomkov a Zeme. Môže nás nanovo naučiť úcte k životu, na ktorú tak naliehal Albert Schweitzer, k tak často opomínanému rozmeru živého, v ktorom nakoniec neexistuje oddelenie jednej živej bytosti od druhej a jej osudu.

Tieto dni a týždne ukazujú, do akej miery zdanlivo nezmeniteľné princípy v ekonomike, pedagogike, doprave ukazujú sa ako relatívne vo vzťahu k ohrozeniu života. Môžu nás naučiť novej pružnosti a ohľaduplnosti v našom správaní. Bezpochyby by sa malo v čo najväčšej miere predchádzať infekcii najmä rizikových skupín. Práve tu nadobúdajú účinnosť opatrenia, ktoré boli medzičasom iniciované na obmedzenie šírenia patogénov, najmä ich rýchlosti. Platí tu, že je potrebné správať sa solidárne s celou občianskou spoločnosťou a svetovým spoločenstvom. Zatiaľ čo dlho bolo cieľom čo najradikálnejšie a najglobálnejšie odstránenie infekčných patogénov, epidémia koronavírusu – ako aj napríklad rýchlo rastúca rezistencia voči antibiotikám – nás učí, že otázka spolužitia, získavania imunity a vymedzenia sa voči svetu zvierat, rastlín, baktérií, húb a vírusov potrebuje namiesto démonizovaného obrazu nepriateľa perspektívu udržateľného ekologického rozvoja.

Vírus SARS-CoV-2 sa nedá eliminovať ani eradikovať a v nasledujúcich desaťročiach musíme očakávať ďalšie nové mutácie v tejto oblasti. Ochrana pred infekciou a na druhej strane postupný rozvoj kolektívnej imunity (odborný termín „herd imunity – stádová imunita“ poukazuje aj na narušený vzťah medzi ľuďmi a zvieratami) vyžadujú si premyslené opatrenia orientované na dosiahnutie rovnováhy medzi nevyhnutným odriekaním a nevyhnutným zreteľom. Pohyb vo voľnej prírode, ale aj súcit a záujem o druhých ľudí majú liečivé účinky a sú teraz obzvlášť dôležité. Aj liečba si vyžaduje pozornosť a ľudskú podporu. Poznáme štúdie, ktoré ukazujú, že sociálne vzťahy – v tomto prípade obľúbenosť detí – majú pozitívny vplyv na ich dlhodobejšie riziko infekcie.[8]

Posilňovanie odolnosti má v tejto kríze fyzický, duševný a duchovný rozmer. Z fyzického hľadiska by sa okrem už spomínanej starostlivosti o teplo, slnko a životný rytmus mala venovať pozornosť zdravej strave a vyhýbaniu sa toxínom (tabak, alkohol). Horká zelenina posilňuje imunitu, vyššia konzumácia cukru znižuje odolnosť. Prevenciu a konštitučné posilnenie možno podporiť vhodnými antropozofickými liekmi a liečebnou eurytmiou.

Z duševného hľadiska ide o odbúranie strachu, vyrovnanosť, odvahu a duchovné perspektívy. Úzkosť a duševné napätie obmedzujú imunologické funkcie a pravdepodobne prispievajú k šíreniu choroby rovnako ako neopatrné a nerozvážne správanie. Naopak, pozitívna duševná nálada má priaznivý účinok a vedie k nižšiemu riziku ochorenia.[9] Aj koncentrácia kortizolu v slinách koreluje s náchylnosťou na infekcie ako ukazovateľ duševného stresu a napätia.[10]

Vnútorne musíme teda čeliť strachu a rozmanito zapríčineným obavám, pretože náchylnosť k chorobám možno znížiť len jasným myslením, vyrovnaným duševným stavom a odvahou. „[…] strach z chorôb, ktoré sa odohrávajú všade naokolo v epidemickom ohnisku chorôb, a [ak človek] zaspáva do noci s myšlienkou na strach, vytvárajú sa v duši nevedomé obrazy, imaginácie, ktoré sú preniknuté strachom. A to je vhodné prostredie na pestovanie bacilov,“[11] charakterizoval to Rudolf Steiner pred viac ako 100 rokmi.

Z duchovného hľadiska sa vynárajú veľké otázky: Akou výzvou pre ľudstvo sú pandemické choroby? Na jednej strane táto pandémia dramaticky brzdí spoločenský život a stáva sa tak rastúcou ekonomickou, sociálnou a spoločenskou hrozbou. Na druhej strane vedie k pozastaveniu sa s možnosťou spochybniť a nanovo definovať spoločenské orientácie, hodnoty a ciele. Veľký význam tu má vzťah človeka k prírodným ríšam a najmä k zvieratám. V súčasnosti sa ku klimatického zlomu, a teda choroby Zeme, pridáva aj akútna globálna choroba človeka, ktorá sa stavia na roveň veľkých chronických chorôb našej doby a môže nás prebudiť, aby sme si uvedomili nevyhnutnú ekologickú zmenu orientácie, a to aj v oblasti medicíny. Z dlhodobého hľadiska môžeme nielen viesť boj proti chorobám a patogénom, akokoľvek sú tieto schopnosti cenné – musíme rovnako intenzívne pracovať na udržateľnom posilnení človeka a ekologickej rovnováhe človeka a prírody vo svetle nášho spoločného kozmického pôvodu.

V prípade ochorenia je potrebné kontrolovať zápal ako rozumnú odpoveď organizmu na odstránenie patogénu a nepoužívať nekritickú protizápalovú a antipyretickú liečbu. V súčasnosti nemáme k dispozícii žiadne na dôkazoch založené liečebné postupy pre život ohrozujúce ochorenie COVID-19, ktoré je pre všetkých zúčastnených stále neprebádaným terapeutickým územím. Avšak tak, ako máme poznatky o liečbe syndrómov respiračnej tiesne v intenzívnej medicíne, máme terapeutické skúsenosti v antropozofickej medicíne aj s liečbou komunitného zápalu pľúc, ktorý je pomerne často spôsobený vírusmi. Podľa nášho názoru môžu byť terapeutické odporúčania antropozofickej medicíny nápomocné vo všetkých štádiách ochorenia a najmä podporujú liečbu zápalu pľúc. Keďže na starostlivosti o pacientov so závažnými ochoreniami COVID-19 sa v rámci koordinovaného prístupu podieľa aj viacero antropozofických kliník, možno bude čoskoro možné na základe skúseností ďalej rozvíjať súčasné odporúčania.

Preložil Martin Bobko

Poznámky:

[1] Wilson N et al.: Case-Fatality Risk Estimates for COVID-19 Calculated by Using a Lag Time for Fatality: https://wwwnc.cdc.gov/eid/article/26/6/20-0320_article

[2] Drosten C: https://www.charite.de/klinikum/themen_klinikum/faq_liste_zum_coronavirus/

[3] Baud D, Xiaolong Q et al.: Real estimates of mortality following COVID-19 infection: The Lancet, publikované: 12. marca 2020. DOI: https://doi.org/10.1016/S1473-3099(20)30195-X

[4] Steiner R: Die Theosophie des Rosenkreuzers – Teozofia rozenkruciánov, GA 99, Dornach 1985, prednáška 30. mája 1907.

[5] Steiner R: Wie erwirbt man sich Verständnis für die geistige Welt? – Ako si človek získa pochopenie pre duchovný svet?, GA 154, Dornach 1985, prednáška 5. mája 1914.

[6] Steiner R: Geisteswissenschaft und Medizin – Duchovná veda a medicína, GA 312, Dornach 2020, prednáška 24. marca 1920. Pozrite aj Reckert T: Sonnenlicht, Vitamin D, Inkarnation – Slnečné svetlo, vitamín D, reinkarnácia. Der Merkurstab 62 (2009), str. 577–593. DOI: https://doi.org/10.14271/DMS-19529-DE

[7] Steiner R: Die Offenbarungen des Karma – Zjavenia karmy, GA 120, Dornach 1992, prednáška 17. mája 1910. Steiner, R.: Erfahrungen des Übersinnlichen. Die drei Wege der Seele zu Christus – Zážitky nadzmyselna. Tri cesty duše ku Kristovi, GA 143, Dornach 1994, prednáška 17. apríla 1912.

[8] Ulset VS1, Czajkowski NO2, Kraft B1, Kraft P1, Wikenius E3, Kleppestø TH1, Bekkhus M: Are unpopular children more likely to get sick? Longitudinal links between popularity and infectious diseases in early childhood. PLoS One. 2019 Sep 10;14(9):e0222222. DOI: 10.1371/journal.pone.0222222. eCollection 2019

[9] Cohen S1, Alper CM, Doyle WJ, Treanor JJ, Turner RB: Positive emotional style predicts resistance to illness after exper-imental exposure to rhinovirus or influenza a virus. Psychosom Med. 2006 Nov-Dec;68(6):809-15. Epub 2006 Nov 13.

[10] Janicki-Deverts D1, Cohen S2, Turner RB3, Doyle WJ4: Basal salivary cortisol secretion and susceptibility to upper res-piratory infection. Brain Behav Immun. 2016 Mar;53:255-261.

[11] Steiner R: Wie erwirbt man sich Verständnis für die geistige Welt? – Ako si človek získa pochopenie pre duchovný svet?, GA 154, Dornach 1985, prednáška 5. mája 1914.

 

https://files.newsletter2go.com/95nut9eb/s_tcrd2tir/files/Corona-PandemieAspekteundPerspektivenDEF.pdf

https://medsektion-goetheanum.org/fileadmin/user_upload/pdf/Rundbrief_Maerz_2020_DE.pdf

 

Štatistika a odcudzenie

Brigitte Hilmer

Pandémia sa ukazuje ako globálna udalosť so závažným dosahom, ktorá odkrýva naše vzťahy k sebe navzájom a ku svetu. Ak sa pokúsime túto udalosť pochopiť, posúdiť jej priebeh a rozmery, vysvetlenie sa ihneď rozdelí na rôzne uhly pohľadu.

Existujú podmienky, bez ktorých by sa vírus neobjavil, nemohol by sa tak rýchlo rozšíriť, reakcie na neho by nemali taký charakter, aký majú, dôsledky týchto reakcií by neboli také zásadné. Objavenie sa vírusu a jeho rozšírenie vyzýva na objasnenie otázok, ako je prenos vírusu so zvieraťa na človeka, nebezpečnosť kombinácie infekčnosti a novoty vírusu, náš vzťah k divým a úžitkovým zvieratám, rázne konanie alebo zlyhania vlád, určité priority vo verejnej správe a zdravotníckom priemysle. Na druhej strane v pandémii a protiopatreniach môžeme objaviť aj zmysel, pretože pandémia preveruje náš spôsob života a ukazuje jeho slabiny, v rôznych situáciách nás privádza k pokoju a zamysleniu, konfrontuje nás s našou pominuteľnosťou. Ďalej vyvádza z latencie akcieschopnosť štátov a ich mocenskú štruktúru, dáva zreteľnú podobu spoločenským a globálnym nerovnostiam, podnecuje k solidárnemu správaniu a konaniu, osvetľuje netušené možnosti zmien a akoby v neskutočných obrazoch nám ukázala výhody radikálnej dekarbonizácie. Pandémia ako historická udalosť je východiskovým bodom pre sled konaní a udalostí, ktoré sa môžu ukázať ako osudné, alebo i ako prekvapivo užitočné.

Opatrenia sociálneho odstupu a redukcie kritických možností kontaktu hneď spočiatku presvedčili väčšinu ľudí v Európe, ale i napríklad na Taiwane alebo v Senegale, takže mohli byť úspešne zavedené. Ich značný úžitok sa stal merateľný. Viditeľné je i to, že iba slobodný spoločenský poriadok môže rátať s takou slobodnou spoluprácou občianok a občanov, ktorá je celkovo postavená na dôvere v opatrenia úradov. Ochrana zdravia a života pred ohrozeniami, proti ktorým sa jednotlivec individuálnym konaním nedokáže ochrániť, sú i pre liberálnych anarchistov klasickou úlohou minimálneho štátu, priam odôvodňujú jeho existenciu. Štát, ktorý presadzuje ochranu pred nákazou nielenže nie je tyranský, ale navyše sa ukazuje, že tyranské štáty a extrémne pravicové ekonomicky liberálne vlády vôbec toho nie sú schopné, pretože nedokážu sformulovať jasnú líniu a nikto ich nepočúva. Kto u nás kritizuje tlak na prispôsobenie sa vynucovaný politikou núdzového stavu alebo výnimočnou situáciou, primárne nemá dočinenia s vládou, ale s väčšinou obyvateľstva. S pretrvávajúcimi opatreniami bude záťaž isto badateľnejšia a bude silnieť požiadavka na vysvetľovanie. Vzhľadom na názor, že skutočne len vyvarovanie sa infikovaniu dokáže zastaviť exponenciálne vyčíňanie pandémie, vraciame sa späť k pôvodne ohlásenému účelu opatrení, totiž k odkladu. Čo sa však odloží, čaká človeka naďalej. Vírus nezmizol alebo nezdomácnel a medicínske zvládnutie vírusu vo veľkom štýle nie je isté.

Performatívny rozpor

Nevôľa k syndrómu pandémie, ktorý zahŕňa nie len vírus a ním vyvolané ochorenia, ale i krehkosť nášho spôsobu života a súbor opatrení, ktorými sa na to reaguje v globálnom meradle má však ešte iné a možno hlbšie dôvody. S koronavírusom Sars-2 sa zintenzívňuje vývin, ktorý sa v technicky vyspelých krajinách už dávno začal v ich medicíne, vzdelávaní, verejných službách a vedomostnej základni. Technický prístup nespočíva len v používaní rôznych prístrojov a schopnosti ďalej ich vyvíjať, ale i v spôsobe nazerania na problémy sveta, prípadne akým sa človeku predkladajú, a ako sa potom tieto problémy riešia. Forma rozpoznávania a riešenia problémov, ktorá sa dnes rozšírila, je zjednodušene vyjadrené taká, že konkrétne skúsenosti sa prostredníctvom štatistiky buď ponechajú alebo zavrhnú, preformujú a nakoniec úplne znehodnotia a nahradia. Vyradia sa ako subjektívne, a tak sú zbavené jazyka, ktorý by mohol vytvárať spojenie k praktikám, akými sa získavajú poznatky. Odborná znalosť, ako i konkrétne, sociálne a individuálne skúsenosti nachádzajú neistý azyl len v chránenom priestore literárneho alebo filmového rozprávania, v rozprávaní príbehov, triviálnych psychologických nálezoch alebo subkultúrach, ktorým je zasa osudná ich izolácia od sféry vedeckého bádania. Juridifikácia, trvanie na práve na slobodu, stáva sa posledným útočiskom skúsenosti, bez ktorej by akékoľvek ďalšie pravdivé spojenie so svetom bolo neplatné.

Chápanie vedy, ktoré sa obmedzuje na vytyčovanie hraníc vedeckému pohľadu ohľadom našich základných práv, spečaťuje stav, v ktorom sa síce pozeráme oboma očami, ale tieto dva obrazy už viac nedokážeme spojiť do uceleného obrazu sveta. To vedie k performatívnemu rozporu, keď sa na jednej strane rizikovým skupinám odporúča, aby sa o seba postarali, pokiaľ sme v oblasti politiky a už nie vedy, ale na druhej strane sa pojem riziková skupina používa nekriticky, keď k nemu prichádzame iba prostredníctvom štatistík. Tieto štatistiky nie sú spočiatku ničím iným než matematicky štylizovanými momentálnymi snímkami neukončenej pandémie. Možno je nevyhnutné oddeliť rôzne typy platnosti a normatívne nároky, ale potom by sme mali presnejšie vedieť, ako ich vytvárame a čo s nimi robíme. Ďalej sa preto nezúčastním diskusie medzi čitateľkami a čitateľmi novín o náhodne vyberaných štatistikách, ktorých interpretácia si v skutočnosti vyžaduje odborné znalosti. Ide mi o zásadnejší problém.

Nadzmyslový svet štatistiky

Vyradením konkrétnych skúseností sa získa na prvý pohľad zjavne lepšia vedecká hodnota príslušných tvrdení. Nedá sa vysporiadať s opatreniami, ktoré proti pandémii prijali takmer všetky štáty na tejto planéte tak, že ich prisúdime represii, autoritárskym štruktúram alebo netvorivej záľube mať všetko vopred naplánované. Kto argumentuje uvedeným spôsobom, rozmýšľa (alebo práve nerozmýšľa) ako indický vládca, ktorý podľa arabskej legendy umožnil vynálezcovi šachovej hry, brahmanovi, splniť želanie, ktoré považoval za neškodné. Brahman si prial pšeničné zrná na šachovnicovej doske, jedno na prvom štvorci, dve na druhom, štyri na treťom, osem na štvrtom atď. To síce neznie príliš veľa, ale matematici neopatrného vládcu museli dospieť k záveru, že výsledný súčet je viac než 18 triliónov zŕn, čo by bolo viac než tisícnásobok súčasnej celosvetovej úrody pšenice. Ak, aby sme sa vrátili k pandémii, po dvoch týždňoch zistíme, že počet infekcií v nejakej oblasti sa každé dva alebo tri dni zdvojnásobuje, môžeme vypočítať, koľko ľudí bude infekciou postihnutých v najbližšej dobe a k akému závratnému počtu úmrtí dôjde, i keď veľká väčšina infekciu prežije a v určitom okamihu neskôr dôjde k nasýteniu vírusom, čo znižuje pravdepodobnosť infekcie. Čísla, ktoré sú výsledkom takzvaného exponenciálneho rastu, sú mimo našu predstavivosť, ale nie výpočtové schopnosti, ktoré mali už indickí matematici v arabskej legende. Proti výpočtu nepomáha hovoriť, že ľudia sú niečo iné než stádovité zvieratá alebo pšeničné zrná. Toto zobrazenie reality sa dá spresniť a vyhľadať faktory, ktoré obmedzujú jej platnosť pre predpovede, a pritom ostane dostatok priestoru na improvizáciu a procesy učenia. Avšak kritizovať matematickú autoritu tohto zobrazenia a vyjednávať s ňou ako s rodičmi alebo policajtmi alebo vládou nie je možné. Problémom štatistiky nie je, ako mnohí veria, že sa dá falšovať a manipulovať. Problémom je naopak moc, ktorú má, ak sa s ňou pracuje korektne a náležite interpretuje.

Dnešná veda vyvinula kompletné možnosti, aby čo najlepšie využila poznatky, ktoré ľudia majú o nadzmyslovom svete čísel. Žiadne tradície, záujmy, pocity a intuícia, ale opakovateľné experimenty, zrozumiteľné modelovanie a objektívne dátové rady sú tým, z čoho vyplývajú vedecké výsledky, na základe ktorých sú možné obhájiteľné prognózy a primerane spoľahlivé riadenie. Za úplné nahradenie fyzického kontaktu a subjektívnej skúsenosti je však potrebné zaplatiť značnú cenu. V konečnom dôsledku to znamená zmarenie sebaúcty a sily úsudku a konania konkrétnych ľudí, pre ktorých sa veda robí. Dilema, že je potrebné zvoliť si medzi presvedčivými dôkazmi štatistických výkazov a dôkazmi neoprávnenej osobnej skúsenosti, núti tých, ktorí sú tomu vystavení, do nesúrodého vnímania a rozštiepenia myslenia. Vážne chorí ľudia poznajú požiadavku riadiť sa štatistikou, ktorá kvantifikuje ich vlastné šance na uzdravenie, ale zároveň odpoveď na otázku, kde je moje vlastné miesto v tejto štatistike, sa skrýva za rúškom nevedomosti. Osvietená medicína to kompenzuje získaním súhlasu pacientov a poskytuje, a zároveň im ukladá konečné pocitové rozhodnutie pri výbere liečby. Týmto sú uspokojené ich základné, respektíve pacientske práva. Podobná požiadavka je teraz v univerzálnom meradle kladená na celé populácie. Hoci moja šanca na infikovanie je zanedbateľne malá, som vyzývaný, aby som sa podieľal na spojenom štatistickom a altruistickom umeleckom diele, ktoré v najlepšom prípade ide skutočne ruka v ruke so skutočnosťou, že miera infekcie akoby kúzlom klesá a menej ľudí je chorých.

Zmätený neporiadok

Je zrejmé, že dosť ľudí (aspoň u nás) si toto myslenie osvojilo do takej miery, že sú pripravení zaujať stanovisko k štatistike. Utilitarizmus vyššieho rádu orientovaný na používanie pravidiel a zákonov vedie ľudí k tomu, aby v prípade núdze uprednostňovali rýchle a usporiadané dodržiavanie pokynov pred zdĺhavým skúmaním a vyjednávaním o ich obsahu. Okrem toho je tu fascinácia novým typom vedeckej komunikácie, ktorá využíva príležitosti predstaviť mnohým ľuďom matematický ezoterický spôsob myslenia. Rozhlasové podcasty nemeckých virológov a epidemiológov to pôsobivo dokázali. Mexickému štátnemu tajomníkovi pre zdravie Hugovi Lópezovi Gatellovi na jednej z prvých vládnych tlačových konferencií o tejto téme položili otázku, či jeho vláda vo všetkých tých krivkách a diagramoch nezatajuje informácie verejnosti. Jeho odpoveď bola, že je nadšený záujmom o tieto údaje, že čas tlačovej konferencie je obmedzený, ale rád ostane a ďalej to vysvetlí. Tak sa udalosť zmenila na doučovaciu hodinu štatistiky pre zástupcov tlače.

Vedecké modely a opatrenia vlád zaujímajú imaginárny priestor, v ktorom je možné problémy vyriešiť pomocou výskumu a rozhodovania za účasti dotknutých osôb alebo ich legitímnych zástupcov. Vedľa toho však na seba upozorňuje realita, v ktorej je potrebné s týmito riešeniami zasa žiť. Zo štatistického hľadiska sú tieto skúsenosti subjektívne – sú to jednotlivé prípady, z ktorých sa nedá nič naučiť. Niektorí jednoducho nepoznajú nikoho, kto túto chorobu má a začnú pochybovať o svojej realite. Rovnako pozoruhodný je i ďalší jav – poznáte dosť ľudí, ktorí sú chorí, niekedy veľmi skoro, ale nenápadne, a zaujíma vás, akú úlohu v skutočnosti zohrávajú v štatistike, ktorá svoje údaje získava z počtu prípadov v nemocniciach a z testovania. Ak sa niekto nedostal do centra pozornosti inštitúcií, v žiadnom prípade si nemôže byť istý, že v každodennom živote si prešiel ochorením a je voči nemu medzičasom imúnny, aj keď za to hovoria všetky indície. Veda prechádza do toho, čo Foucault nazval humánno-vedeckým diskurzom. Už viac nemáme dočinenia s omylným a korektúram nakloneným výskumom v pohybe, ani s obohatenou životnou skúsenosťou, ale často s vyzrážanými čiastočkami skeptickej ideológie, ktorá určuje názorový horizont čitateľov novín a konzumentov televízie a internetu. V tomto svete prevláda dojem, že veda, ktorej hĺbka vedomostí a ochota učiť sa v globálnej komunikácii práve v tejto pandémii je nebývalá, ponúka obraz zmäteného neporiadku, v ktorom sú veľkou rýchlosťou nahrádzané navzájom protichodné, a teda nepodložené tvrdenia o údajných faktoch. Tento skepticizmus ešte zároveň, často bez ďalších okolkov a nekonzekventne, využíva časti pochybnej vedy, ako sa mu to práve hodí.

Ešte menšiu šancu presadiť sa v porovnaní s dostupnými štatistikami a ich komunikačnou istotou a populárnymi pochybnosťami má individuálna skúsenosť pokiaľ ide o liečenie choroby. V temnote neznalosti o aktuálnej situácii sa ľudia uchyľujú k domácej a často i komplementárnej lekárskej starostlivosti, ktorá môže skoncovať s hrôzou v skoršom štádiu, pretože v tomto prípade je lekárska skúsenosť podľa okolností všeobecnejšia a prítomná skôr než štúdie, ktoré ju môžu potvrdiť, a než znalosť kauzálnych vzťahov. Tvárou v tvár takýmto prípadom si človek kladie otázku, aký druh skreslenia je vlastne základom údajov, ktoré zobrazujú iba tých, ktorí si nevedia pomôcť inak než hľadať svoje uzdravenie príliš neskoro a v rámci možností liečby v klasických nemocniciach. Mnohým sa tam dá pomôcť, iní sa však stávajú obeťami bezmocnej a schematickej starostlivosti, ktorá sa dá korigovať iba postupne pomocou štúdií.

Pre budúce spolužitie s vírusom vyvstáva otázka, aké možnosti konania by sa otvorili, ak by v posledných desaťročiach do veľkej miery nebolo zamedzené preberaniu skúseností od súkromných lekárov a ich  pacientov, ktoré nie sú vopred schematizované vo forme štúdií, do oblasti renomovaného výskumu. Je možné si predstaviť, ako by vyzerala rozhodovacia základňa politiky, keby zverejnený a politicky uznávaný výskum vedel povedať viac o tom, čo domáci a praktickí lekári v oblasti pokročilej doplnkovej medicíny robia predtým, než sa pacienti objavia v nemocnici alebo v zdravotníckych ambulanciách, či keď sa tam dokonca ani nemusia objaviť. Vedľajším dôsledkom takejto formulácie skutočnosti bolo spočiatku niekedy až do očí bijúce nesprávne posúdenie odolnosti a manévrovacieho priestoru v krajinách Juhu, najmä v Indii a Afrike, ktorých rozmanitosť sa ignoruje rovnako ako výhody pragmatickejších foriem získavania znalostí.

Poučenie z pandémie

Pri pandémii platí pre mnohých, ktorí inak nie sú v centre spoločenskej pozornosti, že popri ženách a malých deťoch, migrujúcich pracovníkoch a zamestnancoch bitúnkov, môžu vírus šíriť rovnako ako účastníci konferencií, návštevníci klubov, svadobní hostia alebo obchodní cestujúci. Pokiaľ ide o účasť na šírení infekcie, vírus spočiatku pôsobí rovnostársky, i keď nezasiahne všetkých rovnako tvrdo. Vírus je materialista, ktorý nás nepohodlným, ale poučným spôsobom konfrontuje so základnými podmienkami inkarnovanej existencie, v ktorej nikto neprevyšuje druhého, aj keď by niektorí chceli dokazovať svoju individualitu uplatňovaním výnimky z povinnosti nosenia rúška. Ale vírus nie je ani redukcionalista. O tom, že vírus žije, mutuje a je v neustálom pohybe, virologický výskum nemusí byť poúčaný. Jeho každodennou praxou je pozorovať uvedené zmeny. Ľudská konfrontácia s vírusom je rovnako živá ako vírus samotný. Pozornosť venovaná spôsobom života, praktikám a znalostiam, pokiaľ ide o zvládnutie choroby, je však ešte stále rozložená nerovnomerne, a táto nerovnosť sa dokonca ešte zhoršuje.

Štatisticky riadené systémy sa učia rýchlym tempom a môžu zdanlivo ľubovoľne vylepšovať svoj spôsob pozorovania, ale darí sa im za podmienok, ktoré nedokážu pochopiť. V oblasti neznámeho nie sú len nositelia vírusov, ale i odvaha, skúsenosti a nezávislosť jednajúcich a trpiacich ľudí, ktorí kompenzujú neodstrániteľne nepresné a systematicky nesprávne vyhodnocovanie týmito systémami, a to nielen až vtedy, keď je to zobrazené a potvrdené v dátových radoch a pokynoch (alebo v politických protestoch), ale v pravý čas, keď si to vyžaduje situácia a dovoľujú skúsenosti. Toto si zaslúži náležité pozorovanie, ochranu a šírenie ďalej. Takúto požiadavku nemožno zúžiť na požiadavku na základné práva a slobody. Táto náležitosť zahŕňa prácu so štatistikami, pri ktorej tieto objasňujú to, čo chceme vedieť bez toho, aby sa poznanie obmedzovalo iba na to, čo je štatisticky merateľné alebo aby sa predbežné výsledky zneužívali na ovládanie a vylučovanie. Aj toto je poučenie, ktoré sa dá vyvodiť z pandémie.

 

Brigitte Hilmer

Vyučuje filozofiu ako mimoriadna profesorka na univerzite v Bazileji. Vyučovala na univerzitách v Zürichu, St. Gallene, Lipsku, Postupime, Freiburgu i. Ue., ETH Zürich a na Slobodnej univerzite v Berlíne. Zameriava sa na klasickú nemeckú filozofiu, romantickú prírodnú filozofiu a fenomenológiu, vo filozofických úvahách na objasnenie pojmov, na umenie, náboženstvo a právo.

Vyšlo v das Goetheanum č. 42, 16. októbra 2020
Preložil: Martin Bobko

Každý človek myslí. Perspektívy vnútornej demokracie.

Rozhovor s Geraldom Häfnerom.

Pri mnohých politických otázkach sa uvádza ako argument veda, napríklad pri ekológii alebo homeopatii. Pritom však vieme, že i veda sa vyvíja a žije z diskusie. V politike sa vedeckému poznaniu niekedy načúva, niekedy sa inštrumentalizuje, inokedy ignoruje. Aký má byť vzťah medzi oboma? Pýtal sa Louis Defèche.

Nakoľko môže veda zasahovať na poli pôsobnosti štátu, právneho života a politiky? Je ešte demokratické, ak vedecké hľadiská dostávajú prednosť pred slobodou občanov, najmä keď obmedzujú ich slobodu?

Ako sa v tomto kontexte vôbec chápe demokracia – a v rámci demokracie úloha politiky? Ja by som povedal, že demokracia je primeraná organizačná forma v oblasti medzi slobodou a bratstvom. Sloboda je jej východiskom – a jej cieľom! Svoju úlohu nachádza v ochrane a rozširovaní slobody a dôstojnosti človeka. Pritom človeka nechápe ako člena nejakej masy, triedy alebo rasy (potom vždy hrozí koniec slobody ako i demokracie), ale človeka ako nezameniteľné indivíduum.

Znamená to uznať, že každý má prístup k tomu vyššiemu, k zmyslu, k poznaniu – a že nejaký človek alebo skupina nikdy nemôžu rozhodovať za druhých, čo je správne. Ak si tento základný predpoklad neuvedomujeme, nastáva v demokracii fatálny problém a stáva sa totalitnou. Dnes silnie tendencia hovoriť, že v našom štáte má každý byť blažený „podľa môjho“ alebo „podľa nášho“ vyznania. V tomto išiel „starý Fritz“ (Friedrich Veľký) ešte ďalej, keď povedal, že v jeho štáte má každý byť blažený „podľa jeho vyznania“.

Momentálne určite narastá intolerancia. Zároveň silnie tendencia – často z úprimných, dobre mienených dôvodov – predpisovať druhým, čo si majú myslieť a ako majú žiť. V demokracii musí ísť práve o to, aby rástla sloboda jednotlivca. Ide o to uznať, že k tejto slobode patrí, že si sám zvolím, akého lekára navštevujem a akým spôsobom sa chcem uzdraviť alebo ako vychovávam svoje deti a komu ich zverím do výchovy. To všetko patrí do centrálnej oblasti slobody a rozhodne nie do štátno-právnej sféry. Obmedzenie tejto slobody je možné iba vtedy, keď je to potrebné na ochranu slobody druhých, napríklad pred násilím a útlakom. Ak však nenecháme ľudí slobodne voliť, ak prostredníctvom štátu rozsiahlo dotujeme nejakú konkrétnu formu pedagogiky a iné nechávame finančne vykrvácať, alebo ak presadzujeme nejaké konkrétne chápanie medicíny a zdravotným poisťovniam dokonca zakážeme uhrádzať iné liečebné formy, ničím slobodu, a tým i ľudský vývin.

Táto oblasť sa vedeckými pojmami skôr zahmlieva než objasňuje, pretože to navodzuje dojem, že existuje presne jedna správna odpoveď, a tú nám dáva „veda“. Pritom aj na poli vedy existuje metodická pluralita. Takmer nikdy neexistuje iba jeden jediný „správny“ zorný uhol, ale viacero hľadísk a prístupov k veci. Musím ľuďom priznať, že majú iné stanoviská, prichádzajú k iným výsledkom a rozhodnutiam než ja. Kto svoj uhol pohľadu prehlási za jediný správny a chce ho presadiť ako zákon, počína si v jadre nedemokraticky, i keď pritom formálne použije demokratické mechanizmy.

Ale každý nie je vedec. Každý nemôže povedať, že vie, čo je správne a čo nie. To je predovšetkým práca našich vedcov.

Vo vede existujú prísne kritériá. Napriek tomu v demokracii nejde o vedu, ani dokonca o to, či je niečo správne alebo nesprávne. Ide tu o dohodu na primeraných pravidlách spolužitia slobodných indivíduí. Tu musím uznať, že môj sused má iné presvedčenie než ja. Regulovať predsa musím len vtedy, keď sa vnímanie týchto slobôd vzájomne vylučuje, keď to jednotlivcovi alebo celku neprijateľným spôsobom prekáža alebo škodí. Ale pokiaľ sa niekto riadi školskou medicínou, aby prekonal svoju chorobu, kým ja si ľahnem do postele a dám si zábal, nemá nikto z nás nárok, aby to druhému zakazoval. Aké je tu odôvodnenie štátneho zásahu?

Zdôvodnením je ochrana indivídua. Hovorí sa, že ak pripustíme takéto nevedecké metódy, ak občania budú platiť za liečbu, ktorá je v najhoršom prípade neúčinná, môžu zomrieť, a pred týmto ich musíme chrániť. To sú argumenty proti homeopatii.

Čo tu znamená nevedecké? A čo znamená neúčinné? To je pre mňa príliš všeobecné a sporné. Ak na to chceme zmysluplne odpovedať, musíme sa bližšie pozrieť na chápanie vedy, ktoré sa v priebehu dlhšej doby istým spôsobom vyvinulo tak, že je úplne orientované na model klasických prírodných vied, kde sa uznáva za preukázané iba to, čo sa dá spočítať, zmerať, odvážiť, klasifikovať a reprodukovať. To je ale obrovský vedecký redukcionizmus. Pri schvaľovaní liekov je štandardom dvojitý slepý proces: Neviem, čo používam, a tiež neviem, kto to používa a kto to dostáva. Dvojnásobne materiálny, dvojnásobne abstraktný – dvojnásobne slepý. Človek ako faktor má byť úplne vylúčený. Pritom ide predsa práve o neho!

Vo veľmi mnohých oblastiach vedy, i v samotnej fyzike sa už dlho uznáva, že pozorovateľ musí byť zahrnutý do pozorovaného deja, ak chce prísť k platnému výsledku. Práve tí, ktorí v poslednom storočí prišli so zásadnými prelomovými objavmi – vo fyzike napríklad Max Planck, ktorý skúmal tie najmenšie častice – upozorňujú na to, že základom musí byť nejaká sila, ktorá nie je vysvetliteľná z hmoty. Planck ju nazýva inteligentný Duch alebo Boh. Hovorí úplne jasne, že ako fyzici musíme uznať, že tu prichádzame k našej hranici. Nemôžeme to odmerať, ale iba zažiť na inej úrovni. Tak je to i v medicíne. Pretože, čo je to choroba? Môžeme ju poňať ako poruchu v nejakom stroji vyššieho druhu, ktorý vyžaduje opravu – alebo ako individuálnu, omnoho hlbšiu biografickú udalosť. Existujú prístupy alopatického druhu, kde sa napríklad horúčka chápe ako zápalový proces – ktorý pomocou podávania určitých liekov môžem potlačiť alebo ukončiť. Takéto pôsobenie dokážem skúmať v slepých a dvojitých slepých pokusoch, vždy vznikne to isté. Ale existujú aj iné prístupy. Napríklad medicína, ktorá sa pýta na zmysel horúčky pre pacienta a zodpovedajúco tomu koná inak, pretože nechce zápal nechať zmiznúť zvonka, ale chce pomôcť človeku, aby zápal prekonal z vnútra, zo seba. Snaží sa pozerať na celkom osobné prejavy choroby vo vývoji biografie konkrétneho človeka, a tak prichádza k úplne iným liečebným postupom. Takáto medicína viac nemôže byť abstraktná, ale musí byť vždy individuálna. Preto sa ani nedá abstraktne testovať. Preto tvrdenie, že iba dvojitý slepý test je medicínsky a vedecky obhájiteľný, znamená neprijateľnú redukciu a ohraničenie chápania medicíny a vedy.

Mimochodom ak si niekto myslí, že chorobe je možné porozumieť iba jedným z týchto pohľadov, tak chorobu chápe mylne. Dobrý lekár do svojich úvah zahrnie vždy oba tieto pohľady. A zároveň dobrý pacient musí vedieť, kto mu v aktuálnej situácii môže najlepšie pomôcť. Niekedy to nie je len jeden lekár, ale dvaja. Vo všeobecnosti antropozofickým lekárom nechýba rešpekt k ohromným poznatkom a úspechom tzv. školskej medicíny – povolenie vykonávať antropozofickú lekársku prax predsa predpokladá dosiahnutie úplného vzdelania a aprobáciu vo všeobecnej medicíne. Spoja to najlepšie z oboch prístupov všade tam, kde to je možné. Uvedené sa dá ale iba vtedy, ak sú oba prístupy otvorené a možné.

Neprezentujú sa ekologické hnutie alebo antropozofická medicína lepšie, ak svoje výsledky dokladajú konvenčnými vedeckými štúdiami?

V žiadnom prípade nechcem hovoriť proti modernej prírodnej vede, ale chcem len poukázať na to, že môžeme rozšíriť naše poznávacie prístupy – a tým i metódy nášho konania – a pritom musíme ostať otvorení. Toto platí aj pre náš vzťah k prírode. Nie je v tom žiadne odmietanie výsledkov vedeckého výskumu. Naopak! Je potrebné ich overiť, vziať vážne a vychádzať z nich pri našom konaní. V medicíne mi nevadí vedeckosť – ale požiadavka znemožniť ostatné prístupy.

Ekologické hnutie nie je primárne hnutím za vedeckosť, i keby sa to dnes tak mohlo zdať. Vzniklo skôr z pocitu celkovej súvislosti a našej zodpovednosti za celok. Postupne to prichádza aj do vedy. Vždy to tak však nebolo. Škody vo svete v dôsledku používania dioxínov, furánov, pesticídov, herbicídov, mikroplasty, rádioaktívne žiarenie atď. sú výsledkom aplikovanej redukcionalistickej vedy, ktorá sa nestará o dôsledky na celok. O to sa začali starať až ľudia, ktorí pocítili, aké to je, keď po použití určitých pesticídov, herbicídov atď. už sa viac nevrátia vtáky alebo sa oteplí klíma. To sa dá vidieť na vlastné oči. Môžeme vidieť, ako sa zmenšujú ľadovce, zväčšuje sa množstvo požiarov, topí sa morský ľad, častejšie sú extrémne výkyvy počasia. Tieto pozorovateľné zmeny sa odrážajú aj v empirických, vedeckých výskumoch. Medzičasom už existuje nesmierne množstvo údajov a metód, ktoré dokážu modelovať stále komplexnejšie procesy. Je to všetko jednoznačné – a nedá sa to spochybniť. Nie je to však skutočnosť, ale pokus pomocou týchto metód pozorovania, počítania, merania, váženia, výpočtov, simulovania a modelovania sa tejto skutočnosti priblížiť. Interpretovať musíme my sami a i vyvodzovať, prípadne zanášať dôsledky. To už viac nie sú otázky vedy, ale ľudského úsudku, nášho rozumu a vôle konať. Sú to aj otázky politiky, demokracie, ekonomického usporiadania. Považujem za veľkú skratku tvrdenie, že sa musíme riadiť iba vedou. Veda prispieva k našim znalostiam, k nášmu poznaniu, ale rozhodovať a konať musíme my sami.

Spor je predsa v tom – mimo zopár bláznov, ktorí spochybňujú aj dobre podložené fakty –, čo je potrebné urobiť. Toto je aj v medicíne rozhodujúci bod: Čo lieči, čo pomôže v budúcnosti? Na tomto mieste by som aj v otázke ekológie zobral vážne vedecké odporúčania, ale chcel by som ísť ešte omnoho ďalej. Myslím, že planétu nebudeme môcť zachrániť, ak iba obmedzíme produkciu emisií, ale musíme od základu zmeniť náš vzťah k Zemi. Je to potom viac duševná, duchovná, spirituálna a sociálna otázka. Aký je môj vzťah k Zemi, klíme, rastlinám a zvieratám, k môjmu okolitému prostrediu a budúcim generáciám? Dokážem prežívať, čo sa deje v životnom prostredí počas ročného kolobehu, či nejaká rastlina trpí, čo potrebujú zvieratá a ako sú s nami spojené? Dokážem prežívať, že dávanie a prijímanie je v neustálom kolobehu – a že zo Zeme nesmiem len brať, ale niečo musím aj darovať? Čo je mojím a naším príspevkom, na ktorý Zem túžobne čaká, ktorý potrebuje? Ako si získam schopnosti, aby som vedel takto prispieť?

To je viac než len výpočty a extrapolácie emisií. Určite je potrebný aj čisto prírodovedný výskum, aby sme poznali súvislosti. Na pochopenie a ozajstné uzdravenie našej Zeme to však nestačí. Dôrazne by som preto odporúčal, aby sme nezostali iba pri čisto prírodovednom výskume.

Možno máš skúsenosti s otázkou korupcie v oblasti vedeckého výskumu, čo už evidujeme v minulosti. Existuje názor, že ekonomika môže tiež vstupovať do oblasti vedeckého výskumu.

Korupcia vo vlastnom význame slova je skôr zriedkavá – aspoň podľa toho, čo je mne známe. Napriek tomu je táto otázka dôležitá a oplatí sa jej venovať. Keďže ide o miliardový trh, materiálne záujmy tu vôbec nehrajú malú rolu. Tí, ktorí tento miliardový trh obsluhujú, ktorí sú činní nadnárodne, veľkí výrobcovia liečiv, platia si drahých lobistov. Ich zástupcovia chodia do parlamentov, posielajú ľudí na ministerstvá, dávajú stanoviská, píšu dokonca zákony pre vlády. Lekárov, vedcov, začínajúcich vedcov, novinárov, úradníkov a politikov pozývajú na drahé kolokviá alebo konferencie do najatraktívnejších destinácií na svete. Financujú – verejne alebo skryto – mienkotvorné štúdie alebo kampane, podporujú alebo honorujú publikácie, ktoré idú žiadaným smerom. Oproti politike predstavujú ohromnú moc. Ak si správne pamätám, vo Švajčiarsku chémia a farmácia tvora 22 percent hrubého domáceho produktu. Ak tí povedia „vaša politika sa nám nepáči, premiestnime výrobu“, štát veľmi rýchlo padá na kolená.

K tomu sa ešte cielene a strategicky ovplyvňuje verejná mienka. Napríklad pri tabaku je to veľmi dôkladne preskúmané. Sám som to zažil. Keď som sa dozvedel, že každý rok celosvetovo zomrie približne 600 000 ľudí na dôsledky pasívneho fajčenia, v roku 1988 som skoncipoval zákon na ochranu nedobrovoľných pasívnych fajčiarov – „Zákon na ochranu nefajčiarov“ – a predložil do nemeckého spolkového parlamentu. Mimochodom, odohrávalo sa to úplne v oblasti medzi slobodou a bratstvom, o ktorej sme predtým hovorili. Tento zákon, ktorý nezakazuje fajčenie, ale ľudí, ktorí vedome nechcú fajčiť (rovnako i chorých, starých, deti), chce chrániť pred tým, aby proti svojej vôli museli pasívne fajčiť. Dnes platí v Nemecku a vo väčšine „civilizovaných“ krajín (okrem iného právo na nefajčiarske pracovné miesto, zákaz fajčenia v reštauráciách a verejných budovách atď.). Vtedy to bolo iné. Stál som takmer sám proti presile tabakového priemyslu. Bol som napádaný, hanobený, zosmiešňovaný – aj v médiách. Sotva existuje priemyselné odvetvie, ktoré je tak dobre organizované ako tabakové a farmaceutické. Dochádza tu k masívnemu ovplyvňovaniu politiky a žurnalistiky. Napriek tomu sme zvíťazili! Bola to sila zmysluplnej myšlienky a nezadržateľná zmena verejného postoja mnohých.

Vráťme sa späť k medicíne a homeopatii. Tu zohráva rolu ešte niečo iné, a to peniaze. Kde sa zarábajú najväčšie sumy peňazí? Kde sa najviac vypláca výskum? Vezmime výskum liekov. Výskum s prírodnými, napríklad rastlinnými látkami v konečnom dôsledku neprináša žiadne peniaze. Arnika, cesnak alebo ľubovník sa nedajú patentovať, tie už existujú. Čo môžem použiť ja, môžu použiť aj druhí. Ak však v laboratóriu pracujem s umelo vytvorenými substanciami, môže si moja firma tieto látky (alebo ich kombináciu) nechať patentovať – a potom dlhý čas z ich použitia ekonomicky profitovať. Už len to je dôvod, prečo podiel investícií do výskumu v oblasti homeopatík a prírodných liečiv je menej než promile toho, čo je investované do výskumu alopatických prostriedkov. Absurdné pritom je, že aj štát nasleduje túto ekonomickú tendenciu. Uvediem ako príklad Nemecko. Výskumné prostriedky Nemeckej výskumnej spoločnosti, spolkovej vlády a EU na prírodné liečebné postupy spolu tvoria menej než percento sumy, ktorú verený sektor vydáva na alopatický výskum. Tu neexistuje žiadna vyrovnanosť, ale extrémne nevyvážené pomery. Idealisti, ktorí sa usilujú o iné spôsoby než tie, z ktorých sa dá ekonomicky ťažiť, nie sú v potrebnej miere podporovaní. Pred insidermi už dlho stojí otázka, či sa ešte vôbec dá v oblasti homeopatických a antropozofických liečiv robiť nejaký výskum v dostatočnom rozsahu.

Zároveň je vo vzťahu k diskusii o homeopatii a prírodných liečivách potrebné povedať, že ak rozmýšľame v objemoch, je to menej než promile trhu – teda pre politiku žiadny vážny faktor. Medzi voličmi je to však inak. Dve tretiny až 70 percent hovorí, že chcú takéto prostriedky. Dáva mi to nádej, že politika sa nebude riadiť volaním po faktickom vytlačení alternatív z trhu, ako sa to už deje vo Francúzsku, Taliansku alebo Švédsku, aby si tak ľudia mohli voliť iba z produktov farmaceutického priemyslu.

Aký záujem má štát, aby vydal takýto zákaz, keď všetci zúčastnení, lekári, zdravotné poisťovne a pacienti chcú tieto prostriedky?

Zdravie je obrovský trh aj do budúcnosti. I keď je objem trhu homeopatík a antropozofickej medicíny pomerne malý, platí, že každý pacient, ktorý svoje nachladnutie lieči Infludom a horúčku zábalmi a nie antibiotikami, je pre farmaceutické koncerny stratený ako zákazník. Tieto koncerny by chceli mať perspektívne celý trh bezpečne pre seba. To však nevysvetľuje všetko. Je to skutočne aj ideologický boj. Ide aj o to, presadiť proti materialistickému chápaniu vedy, proti materialistickému postoju iný smer myslenia, a to nie len v tejto oblasti. Do tretice, sme svedkami radikálnej premeny verejného života a politiky. Na rozdiel od minulosti, dnes sa verejný život stále viac rozpadá na skupiny, ktoré sa pokúšajú presadzovať partikulárne záujmy. Tieto boje sú stále hrubšie, agresívnejšie a kampaňovitejšie – proti všetkému, čo je geograficky, myšlienkovo alebo inak cudzie. Tým sa ničí politika. Dúfajme, že sa nezničí úplne. Ochranou je masívna verejná osveta a kampaň za rozmanitosť, nie len v zdravotníctve, ale i pedagogike, náboženstve atď.

Predsa to nemôže byť tak, že by sme stále viac a viac žili v krajine, kde sú štátom schvaľované len niektoré životné presvedčenia a životné plány a iné nie. Dôsledkom zrušenia uhrádzania liekov je, že zdravie ľudí sa stane závislým od ich príjmu. Poznám jedného antropozofického lekára, pokiaľ to viac nebude uhrádzané, budem ho môcť navštíviť, až keď budem mať dostatočný príjem, aby som si to mohol dovoliť. Máme tu potom spoločnosť, v ktorej sloboda závisí od peňazí, ale to nemôže byť cieľom politiky.

Vo Francúzsku sa už uhrádzanie ruší. Ako sa to odôvodňuje? Ako je to s právom jednotlivca na sebaurčenie?

Nemôžeme poľaviť v ostražitosti. Štát sa čoraz viac dostáva pod vládu určitých názorov. Loby, ktorá bojuje za jednostranné materialistické chápanie vedy a alternatívnym názorom chce zabrániť, je pozoruhodne mocná. Robí mi starosti, že k niečomu podobnému začína dochádzať už i v strane Zelených. Nápadné je, že to začalo až vtedy, keď Zelených prestali považovať za stranu idealistov bez skutočnej perspektívy získať moc a začala sa črtať možnosť, že by mohli vstúpiť do vlády alebo mať aj budúceho predsedu vlády. Náhle sa aj u Zelených vo veľmi profesionálnych kampaniach artikulovali záujmy, ktoré predtým určovali politiku iných strán. Ako keby kruhom, o ktorých tu hovoríme, bolo jasné, že ak chcú svoj obchodný model používať aj v budúcnosti, musia teraz získať vplyv na Zelených. Znenazdajky sa objavili žiadosti na uznesenia ako tá, podľa ktorej sa Zelení musia vysloviť za vedu, a teda proti homeopatii atď. – mediálne extrémne dobre zorganizované. Zdá sa, že je veľký záujem odradiť Zelených od uznania rôznych spôsobov života a svetonázorov, pedagogických a medicínskych smerov a zúžiť ich na mainstream, ktorý je ešte stále určujúci pre ostatné strany a spoločnosť.

Argumentom je vedeckosť. Preto sa pýtam, aké je miesto vedy v spoločnosti? Má byť každý občan vedcom?

Dobrá otázka. Formuloval by som to inak: Každý občan by mal byť samostatne rozmýšľajúci. K tomu patrí, že by mal vedieť používať a triediť vedecké metódy a poznatky, aby rozumel ich predpokladom, podmienkam a ohraničeniam. Predovšetkým by mal mať zdravý ľudský rozum a vlastnú schopnosť úsudku a nemal by sa len pridávať k väčšine. Stále dôležitejšie (a rozšírenejšie) bude – vedu nepopierajúce, ale prekračujúce – tušenie, či dokonca poznanie toho, čo je možné spoznať mimo ohraničených vedeckých metód pomocou duševného a duchovného cvičenia.

K vedeckosti patrí aj schopnosť vedieť nanovo spochybniť to, čo je zdanlivo isté. Vedeckým názorom každého občana by teda malo byť stále sa nanovo pýtať a rozmýšľať na rôznych úrovniach. Znamená to mať jasno v tom, že skutočnosť je omnoho širšia než len to, čo je materiálne a dá sa spočítať a odmerať. Pokladám to za predpoklad, aby sme v 21. storočí vedeli byť zodpovednými občanmi a súčasníkmi.

*Na ilustráciu*

Neklamné tak klamlivé. Za Brexit hlasovalo 52 percent Britov, to je nespochybniteľné číslo. Je objektívne? Pretože z 18 až 24 ročných to bolo iba 24 percent a z 25 až 49 ročných to bolo iba 39 percent, ktorí hlasovali za vystúpenie (prieskum YouGov 2016). Tí, ktorých sa Brexit pracovne dotýka, hlasovali proti nemu. Akú hodnotu, aké právo ma teda tých 52 percent? Ako pri ľadovci na svetlo vyčnieva iba časť hodnoty. Čísla sú predpojatým pohľadom objektívnosti, ktorá zamlčuje, čo zo života vynecháva, aby prišla k „nespochybniteľnému“ výsledku. Čísla sú tieňom života, ale nie životom samým. Stanú sa pravdivými, keď sa človek riadi zákonmi života a všetky veci okolo zahrnie do výpočtu. WH

 

Gerald Häfner

Narodený v r. 1956. Nemecký politik (Bündnis 90/Die Grünen), člen Nemeckého spolkového parlamentu (1987-2002) a Európskeho parlamentu (2009-2014). Publicista a waldorfský učiteľ. Spoluzakladateľ Mehr Demokratie, Democracy International. Od r. 2015 vedúci Sekcie sociálnych vied v Goetheane.

Vyšlo v Das Goetheanum, č. 7, 14. februára 2020
Preložil: Martin Bobko

Svetlo v zatmení Európy

Peter Selg

 Aká je identita Európy? Má Európa ešte nejakú úlohu vo svete? Má stredná Európa ešte nejakú úlohu v Európe? Zdá sa, že zápas o Európu sa odohráva medzi ekonomickými silami globalizácie a politickými silami nacionalizmu. Naproti tomu Peter Selg upriamuje pohľad na kultúrno-duchovný rozmer tohto zápasu.

Existuje jeden výrok Rudolfa Steinera, ktorý začína vetou: „Dívam sa do temnoty …“ Musíme si priznať, že toto zodpovedá aktuálnemu životnému pocitu mnohých ľudí, či si to priznajú alebo nie. Aké sú ešte vyhliadky ďalšieho pozitívneho vývoja a ozdravenia vzhľadom na svetovú situáciu a nápor deštruktívnych síl v mnohých oblastiach? Určujúci životný pocit, okrem rozptýlenia a úniku, vyjadril už pred dvadsiatimi rokmi presne historik Eric Hobsbawm, a to by som tu chcel odcitovať: „Žijeme vo svete, ktorého sa zmocnil a vytrhol z koreňov gigantický ekonomický a vedecko-technický proces kapitalistického vývoja, ktorý dominoval posledným dvesto či tristo rokom. Vieme, alebo prinajmenšom rozumne predpokladáme, že to takto nemôže ísť donekonečna. Budúcnosť nemôže byť pokračovaním minulosti. Existujú nie len vonkajšie, ale i vnútorné príznaky toho, že sme dospeli do bodu historickej krízy. Sily, ktoré vedecko-technické hospodárstvo uvoľnilo, sú medzičasom dostatočne silné na to, aby zničili životné prostredie, teda materiálny základ všetkého ľudského života. Samotné štruktúry ľudskej spoločnosti sú na počiatku zničenia v dôsledku erózie toho, čo sme zdedili z minulosti, dokonca vrátane vlastných sociálnych základov kapitalistického hospodárstva. Náš svet riskuje explóziu a súčasne implóziu. Musí sa zmeniť. Nevieme, kam kráčame.“ „Dívam sa do temnoty …“

Vo svojom poslednom liste Helmutovi von Moltke[1] však Rudolf Steiner napísal: „Vo vesmíre by nikdy nevzniklo svetlo, keby sa nechalo zmiasť temnotou, z ktorej sa muselo zrodiť. Svetlo ľudskej duše má osud svetového svetla a musí prekonať moc temnoty.“

Ako môže duševné svetlo prekonať moc temnoty, tým sa Rudolf Steiner zaoberal v ďalšom pokračovaní výroku, ktorý začína pohľadom do temnoty a pokračuje:

„V nej vzniká svetlo,
Živé svetlo.
Kto je týmto svetlom v temnote?
Som to ja sám v mojej skutočnosti.
Táto skutočnosť Ja
nevstupuje do môjho pozemského bytia.
Som len toho obrazom.
Nájdem ho však opäť,
Ak, v dobrej vôli pre ducha,
prejdem bránou smrti.“

Rudolf Steiner hovoril o tejto mantre ako o meditácii na získanie Ja, toho vyššieho Ja, ktoré zvyčajne nepreniká do denného vedomia v pozemskom živote. Človek ho opäť nájde po svojej smrti, ako i v mimoriadnych životných situáciách alebo úspešnom absolvovaní cesty duchovného školenia. Môže nám v dnešnej civilizačnej a svetovej situácii mimo osobnej útechy pomôcť a odstrániť beznádej? Ak áno, ako? Ako prekonáme moc temnoty?

Nemecký návrat domov

Nezabudnuteľným svetlom v temnote pre mnohých ľudí v Nemecku bolo minuloročné vystúpenie Navida Kermaniho[2], ktorý si v novembri 2015 v kostole sv. Pavla vo Frankfurte prevzal Mierovú cenu Nemeckého knižného obchodu a pri tej príležitosti mal pôsobivý prejav o aktuálnej svetovej situácii, ničivej sile Islamského štátu a vnútornom postoji k tomuto všetkému. Nebolo to jeho prvé veľké vystúpenie. Chcem len pripomenúť, že Kermani, ktorého rodičia v r. 1955 po zvrhnutí Mosaddeka opustili Irán a prišli do Nemecka študovať, medziiným mal dňa 23. mája 2014 prejav v Nemeckom parlamente k 65. výročiu ústavy a hoci sa na rôznych miestach vyslovoval kriticky k politike vládnucich strán a ich predchodcom, urobil na celý parlament silný dojem. Členovia parlamentu pochopili, viac menej všetci, že tu hovoril niekto, kto má humanistické chápanie Nemecka, a toto chápanie istým spôsobom priniesol späť do Nemeckého parlamentu, do toho Reichstagu, v ktorom pred osemdesiatimi deviatimi rokmi zomrel Helmut von Moltke. Už predtým Kermani v príhovoroch a článkoch pripomínal, že Gotthold Efraim Lessing ako jeden z prvých nemeckých básnikov a mysliteľov používal pojem kozmopolitizmus v zmysle svetoobčianstva a že osvietenstvo sa v Nemecku nikdy nechápalo ako národný, ale európsky projekt. Goethe hovoril o epoche svetovej literatúry, ktorá má teraz prísť a na ktorej by sa mal každý podieľať. Podľa Goetheho pre nepredpojato mysliaceho človeka, ktorý sa dokáže pozdvihnúť ponad svoju dobu, je vlasť nikde a všade. „Môžem smelo tvrdiť, že sme kozmopoliti európskej kultúry“, hovorí aj August Wilhelm Schlegel v r. 1825.

Navid Kermani, habilitovaný islamista a špecialista na sufizmus, ale i expert na aktuálnu situáciu v severnej Afrike a blízkom východe, ktorú pozná z vlastného pozorovania na mnohých cestách, nepripomenul iba citáty z doby osvietenstva, ale hovoril aj o spoluzodpovednosti Nemecka za európsky vývoj a európsky postoj vo svete, uprostred protikladných pólov a kríz. V Berlíne citoval z prejavu Willyho Brandta pri preberaní Nobelovej ceny: „Prostredníctvom Európy sa Nemecko vracia k sebe samému a k tvorivým silám svojich dejín.“

Pri Kemaniho prejave v parlamente môžeme mať takmer dojem, že tu prehovoril významný spolupracovník na tomto návrate, a to napriek alebo práve vďaka jeho pôvodu v Iráne a oriente. Toto môže v tejto situácii nastoľovať otázku, či duchovné Nemecko, o ktorom v r. 1916 Rudolf Steiner hovoril, dnes, po smrteľnom prechode národným socializmom („prejsť bránou smrti“), nie je nachádzané alebo reprezentované najskôr tými, ktorí sú v Nemecku hosťami, majú druhú vlasť a s národným socializmom nemajú nič spoločné? Kermani v parlamente uviedol, že nemecký jazyk si v dobe fašistického falšovania uchoval vo svojich podstatných rysoch čistou vďaka exulantom a židom a spýtal sa, „či v budúcnosti potomkovia východoeurópskych a blízkovýchodných prisťahovalcov nevrátia nemeckej literatúre niečo z jej ukotvenosti vo svete, vnímania vonkajšieho sveta alebo i jej metafyzického základu, čím bola charakteristická do druhej svetovej vojny.“ Navid Kermani hovoril nepriamo o sebe, ale v žiadnom prípade iba o sebe.

Čakanie na stredoeurópsku duchovnosť

Prečo to v súvislosti s týmto prejavom zmieňujem, keď predsa všetci vieme, že citátmi od Lessinga, Goetheho, Schlegela a iných sa katastrofám 21. storočia nezabráni? Je dôležité uvedomiť si, o čo sa Rudolf Steiner v rokoch 1914 až 1916 usiloval. Po začatí prvej svetovej vojny sa v Dornachu usiloval medzinárodnému spoločenstvu vytvorenému za účelom výstavby Goetheana ozrejmiť, že mu ide o to, „aby sme v nás samých vytvorili zárodok ľudí s bratským zmýšľaním naprieč všetkými národmi.“ Najmä v Berlíne potom vo verejných a interných prednáškach hovoril o duchovno-humanistickej úlohe Nemecka v Európe a vo svete. V žiadnom prípade pod pojmami stredná Európa alebo európska únia nemal na mysli ekonomicko-politický cieľ nejakej kontinentálnej colnej únie pod nemeckou nadvládou, ale naopak zdôrazňoval možnosť v zmysle osvietenstva a nemeckého idealizmu, avšak v podobe antropozofie, z Nemecka nadnárodne obhajovať ideály humanity a individualizmu na základe nového, trojčlenného spoločenského usporiadania. Na konci septembra 1914 v Stuttgarte Rudolf Steiner označil Ja Európy spočívajúce v nemeckom duchu za objektívnu okultnú skutočnosť a následne stále opäť hovoril o hlbokej túžbe po spiritualite v srdci Európy. Steiner vtedy hovoril, že slovo národnosť by sa zo stredoeurópskej kultúry malo vytratiť a nahradiť slovným spojením úsilie o individualitu. V strede októbra 1914, desať týždňov po začatí prvej svetovej vojny, v Dornachu zdôraznil, že „v strednej Európe úplne všetko smeruje k tomu, aby sa človek vymanil z národného princípu, oslobodil sa a uplatnil sa ako človek sám o sebe.“ Pokročilé úsilie o individualitu v tej najvyššej miere pozoroval u rôznych stredo a východoeurópskych národov, medziiným u Poliakov, Čechov, Slovákov, Rusínov, Maďarov, a v žiadnom prípade nie len u Nemcov. Podľa Markusa Osterriedera upozorňoval na nadnárodnú stredoeurópsku identitu.

Tomu, o čo sa Rudolf Steiner usiloval v rokoch 1914 až 1916 nebol dopriaty úspech rovnako ako i neskoršej iniciatíve za trojčlennosť. Sily, ktoré sa v prvých vojnových rokoch v Nemecku snažil osloviť, nereagovali vôbec alebo len veľmi slabo vzhľadom na nacionalisticko-militaristicko-industriálnu (a nakoniec aj imperialistickú) dynamiku, ktorá bola stále mocnejšia a vplyvnejšia. „V našej dobe vládne intenzívny odpor, antipatia, ba viac ako to, v rôznych dušiach vládne intenzívna nenávisť a nepriateľstvo proti takémuto svetonázoru, ktorý má svoj zdroj v Goetheho spôsobe myslenia a názoroch. Prijatie takéhoto svetonázoru si vyžaduje veľmi veľa z toho, čo má naša doba najmenej rada“, povedal Rudolf Steiner 21. októbra 1916 v Dornachu. Táto nenávisť neprichádzala len zvonka, z Anglicka alebo Francúzska, ale pôsobila vnútri samotného Nemecka a postupne sa zosilňovala. Uvedomenie si duševno-duchovných cieľov nemeckého idealizmu a ich ďalšie nasledovanie prostredníctvom modernej duchovnej vedy zlyhalo rovnako ako sociálny impulz trojčlennosti a svetové dejiny šli svojou cestou vo vojne, v medzivojnovom období, v epoche totalitarizmu, druhej svetovej vojny, holokaustu, eutanázie, následnej studenej vojny a ďalej.

Impulz sociálnej trojčlennosti videl Rudolf Steiner ako prirodzene stredoeurópsky, ako najpodstatnejší príspevok strednej Európy k ukončeniu vojny a vytvoreniu nového, medzinárodného poriadku, a tým aj k prekonaniu nebezpečného napätia medzi východom a západom. Keď sa to ukázalo ako celospoločensky nemožné, Rudolf Steiner sa nevzdal a zdôrazňoval, že i hospodársky a politicky oslabený stred Európy má ešte dôležitú svetovú dejinnú misiu a je povolaný k tomu, „aby duchovné úlohy vo vzťahu k celému ľudstvu Zeme viedol v ústrety riešeniu.“ Podľa Rudolfa Steinera by si Európa mala uvedomiť duchovný základ ľudského života, a na to je v prvom rade potrebné rozvinúť slobodný duchovný život. Ešte v júli 1923, ďalšom osudovom roku nemeckých a európskych dejín, sedem rokov po roku 1916, Rudolf Steiner zastával názor, že Európa má pre svet urobiť ešte nesmierne veľa, avšak nie predovšetkým ako hospodárska veľmoc. O dva mesiace neskôr, v septembri 1923 zdôraznil, že prinajmenšom mnohé z toho, čo dnes v duchovnom živote strednej Európy vyzerá akoby pochované, čaká na určitú budúcnosť. Následne povedal, čo sa odvtedy opakovane citovalo a i Markus Osterrieder to ešte raz pripomenul v dôležitej kapitole (Volanie po zmiznutom strede) svojej knihy (Svet na prelome): „V najširších okruhoch sveta v pomerne blízkej budúcnosti ľudia s túžbou uchopia to, čo dnes starší stredoeurópsky duchovný názor veľakrát popiera. Ľudia vo svete budú chcieť s túžbou uchopiť stredoeurópsku duchovnosť. Na tomto mieste sa dostávam k tomu, moji milí priatelia, čo chcem práve tu ešte niekoľkými slovami načrtnúť. Pozrite sa, všeličo zlé sa mohlo spôsobiť tým, že sa dnes v duchovnej oblasti niečo prehliada, mnohé sa prehliada. K jednému by však napriek tomu nemalo dôjsť, pretože to by bolo to najhroznejšie, a to, že keď svet v pomerne blízkej budúcnosti bude volať o svoju záchranu po vzkriesení stredoeurópskej duchovnosti, tak v strednej Európe nebudú existovať ľudia, ktorí by v dôležitom duchovnom okamihu vedeli tomuto volaniu porozumieť. Ak sa bude musieť povedať, že svet mimo strednej Európy čaká na určitú duchovnosť, potom by bolo veľmi zlé, keby ľudia museli zažiť, že ľudia v strednej Európe na túto duchovnosť nečakajú. Toto by pre svet bola úplne najväčšia strata. Bola by to jedna z najväčších katastrof, akú by Zem mohla zažiť, keď raz k strednej Európe bude prichádzať volanie, navonok to môže vyzerať tak alebo inak, ale bude to volanie: Túto duchovnosť potrebujeme, a v Európe by sa okolo tohto volania prešlo bez povšimnutia, pretože sami ľudia v Európe si nebudú môcť vážiť tento stredoeurópsky duchovný život. Zamyslime sa dnes nad tou okolnosťou, že misiou práve ľudí v strednej Európe by mohlo byť v úplne najbližšej dobe z podstaty stredoeurópskej duchovnosti porozumieť, čo bude chcieť svet od strednej Európy prijať. Bolo by hrozné, keby potom v strednej Európe nebol nikto, kto by mal pochopenie pre dávanie.“

Svetlo v temnote

Na tomto mieste by som sa chcel ešte raz krátko vrátiť k Navidovi Kermanimu. Jeho prejavy v kostole sv. Pavla vo Frankfurte a v Nemeckom parlamente, ale i viedenskom Burgtheatri a iných miestach majú podľa môjho názoru prinajmenšom niečo spoločné s vývojom načrtnutým Rudolfom Steinerom. Je pozoruhodné, že sa Kermanimu podarilo Nemecku a Európe týmto spôsobom pripomenúť ich duchovno-humanitné úlohy, a i pochopenie pre dávanie v aktuálnej dobovej situácii. Samozrejme Rudolf Steiner mienil svojim zdôrazňovaním duchovnej podstaty ľudského života ako pravého európskeho postoja ešte niečo viac a iné, než čoho sa dotkol a požadoval v parlamente Navid Kermani so zreteľom na ústavu a azylové právo. Napriek tomu patria obe tieto oblasti k sebe, a okrem toho by sa podľa môjho názoru z antropozofického pohľadu nemalo podceňovať, aká duchovná antropológia a praktizovaný slobodný duchovný život konkrétne žije v takom znalcovi Koránu, sufizmu, spisovateľovi a humanistovi ako Kermani. To, že mohol hovoriť v r. 2014 v Nemeckom parlamente a v r. 2015 vo frankfurtskom kostole sv. Pavla a ako hovoril je pre mnohých ľudí svetlom, ktoré svieti v temnote. Kto vie, či jeho slová v Nemeckom parlamente v máji 2014, medziiným jeho sťažnosť na nedostatočnú pripravenosť prijímať vojnových utečencov zo Sýrie, nemali nejaký skrytý dôsledok. Úžas Európy a sveta nad kurzom Angely Merkelovej a pozitívnym uvítaním utečencov v Nemecku, postojom, ktorý bol v tejto forme v Európe takmer ojedinelý, bol v r. 2015 veľký. Pochopenie pre dávanie nie len v ekonomickom ohľade sa dočasne zdalo ako možné. Potom sa aj v Nemecku dvihli protichodné sily a v narastajúcej miere začali určovať situáciu, s podpaľačskými útokmi na ubytovne utečencov a zborom hlasov vyjadrujúcim sa k zabezpečeniu hraníc atď., v nebezpečnom, ba hrozivom rozsahu a politickom posune doprava, ktorý pretrváva až dodnes. Možno sa však na túto situáciu dá odpovedať novým spôsobom. Cez Vianoce knihy Navida Kermaniho zapĺňali tie najlepšie miesta vo výkladoch veľkých nemeckých kníhkupectiev. „Svetlo ľudskej duše má osud svetového svetla. Aj duševné svetlo musí prekonať moc temnoty“, napísal Rudolf Steiner Helmutovi von Moltke.

 

Vyšlo v Das Goetheanum 24/2016
preložil Martin Bobko

 

[1] Helmut von Moltke (23. mája 1848 – 18. júna 1916) bol v Nemecku na začiatku prvej svetovej vojny veliteľom generálneho štábu.

[2] Navid Kermani je nemecko-iránsky spisovateľ, publicista a habilitovaný orientalista. V r. 2015 dostal cenu Nemeckého knižného obchodu.

Peter Selg, Prof. Dr. Med, vedie Inštitút Ity Wegmanovej v Arlesheime vo Švajčiarsku, ktorý sa zaoberá základným medicínskym výskumom na antropozofickom základe. Je členom predstavenstva Antropozofickej spoločnosti vo Švajčiarsku.

Tento článok je výňatok z prednášky Petra Selga, ktorú mal 28.01.2016 v Goetheane s názvom Rok 1916 v pracovnom životopise Rudolfa Steinera a výzvy súčasnosti. Prednáška vyšla v knižnej podobe vo vydavateľstve Inštitútu Ity Wegmanovej.

Rudolf Steiner: Hlavné body sociálnej otázky, Predslov a úvod k 41. až 80. tisícemu vydaniu

Keď sa koncom mája roku 1917 obrátil gróf Otto von Lerchenfeld na Rudolfa Steinera s otázkou, ako dostať spoločenský vývoj zo slepej uličky, prišiel Rudolf Steiner s myšlienku trojčlennosti sociálneho organizmu. Krátko na to Rudolf Steiner vydal dve memorandá, v ktorých chcel túto myšlienku priblížiť zodpovedným politikom. Konečne v roku 1919 sa s touto myšlienkou obrátil na širokú verejnosť vydaním knihy Hlavné body sociálnej otázky, Die Kernpunkte der sozialen Frage, v českom preklade http://www.martinus.sk/?uItem=212505. Z tejto knihy tu teraz podkladáme predslov.

Rudolf Steiner: Hlavné body sociálnej otázky, Predslov a úvod k 41. až 80. tisícemu vydaniu

Rudolf Steiner: Meradlo pokroku

Akým smerom sa má človek rozvíjať? Čo je potrebné na utváranie slobodného spoločenstva? Ako priviesť do súladu individualitu a spoločnosť? Rudolf Steiner počas svojej verejnej činnosti nezostával iba pri pozorovaní a skúmaní, ale zaoberal sa aj otázkami praktickej realizácie duchovnovedných myšlienok. Walter Kugler a Ulrich Rösch vybrali články a prednášky Rudolfa Steinera, ktoré sumarizujú a ukazujú rozvíjanie jeho názoru na usporiadanie spoločnosti a spoločensko-ekonomické vzťahy.

Rudolf Steiner: Meradlo pokroku