Ďakujeme všetkým účinkujúcim a tým, ktorí s nami počuli prednášky, pracovali v pracovných skupinách a zažili umelecký program konferencie Začínanie a zrodenie v roku 2024.
Po začiatku a zrodení sa stretneme v roku 2025 v druhej, prostrednej časti cyklu konferencíí Stávanie sa človekom: s témou Vývoja a premeny.
Ak by ste mali otázky alebo podnety, napíšte nám.
Termín 7.-9.11.2025
Organizačný tím
| SK | DE |
| Prihlásenie na konferenciu Začínanie a zrodenie | Anmeldung zur Konferenz Anfang und Geburt |
| Plagát s pozvánkou a programom | Plakat mit Einladung und Programm |
!!! Zmena programu: zámena prednášok Tomáša Boneka a Anežky Janátovej. !!!
Po úspešnej minuloročnej konferencii Prahové situácie pre vás na jeseň pripravujeme ďalšiu medzinárodnú konferenciu Začínanie a zrodenie, ktorá bude prvou z trojročného cyklu Stávanie sa človekom.
Môžete sa tešiť na lektorov zo Slovenska, Čiech, Rakúska, Nemecka a Maďarska – so svojimi skúsenosťami sa podelia Ivana Bartovičová, Mária Vargová (SK), Tomáš Boněk, Anežka Janátová (CZ), Mathias Girke (DE), Thomas Meiserman (AT) a Mihály Mezei (HU).
Pozrieme sa na tému Začínania a zrodenia z najrôznejších uhlov v osobnej a spoločenskej rovine. Konferencia bude prekladaná do slovenského jazyka.
Konferencia Začínanie a zrodenie
Žijeme v dobe, keď sa vytráca význam tradičných istôt a hodnôt a my musíme nanovo hľadať ich zmysel. Kde ho môžeme nájsť? Aká je cesta k zdroju hodnôt? Ako súvisí s otázkou, kým je človek v skutočnosti? Akú úlohu má vo vývoji človeka kultúra, veda, duchovnosť?
Počas medzinárodnej konferencie v novembri 2023 sme sa sústredili na prahové situácie a prechody v živote človeka a spoločnosti. V nasledujúcich rokoch chceme túto tému rozvinúť v oblúku troch konferencií o “stávaní sa človekom”: Začínanie a zrodenie – Vývoj a premena – Slobodné tvorenie a budúcnosť. Každú z týchto tém chceme pozorovať na individuálnej aj spoločenskej úrovni, v rôznych oblastiach života. Pozveme lekárov, učiteľov, poľnohospodárov, umelcov, terapeutov i kňazov zo Slovenska aj zahraničia.
I. konferencia 2024: Začínanie a zrodenie, sa bude venovať novým impulzom a rôznym podobám začiatkov. Čo je potrebné nato, aby mohlo niečo vzniknúť, aby sme mohli vytvoriť čosi nové? Akú úlohu v tomto procese zohráva odvaha a kde nachádzame jej zdroje?
Prvý okruh tém sa bude zaoberať vznikom nového v osobnej oblasti. Čo môže byť zdrojom sily k sebapoznaniu človeka? Ako sa môžem dívať na svet a prírodu novými očami? Čo ma môže viesť k tomu, aby som v živote začínal odznova, či začal robiť niečo nové alebo robiť niečo inak? Aký vnútorný postoj si môžem vytvoriť voči neistote – čo mi môže vziať a čo mi môže dať? Z akého zdroja prichádza nový nápad, tvorivosť a odkiaľ dostanú svoj účel a cieľ?
Druhý okruh sa zameria na spoločenskú oblasť. Každé tvorenie sa stáva nielen súčasťou našej biografie, ale pôsobí aj na naše okolie. Ako môžeme utvárať nové formy spolupráce? Čo potrebujeme k vzniku rozhovoru, aby mohol pokračovať a ďalej sa rozvíjať? Čo je impulzom k utvoreniu nového spoločenstva ľudí?
Tretí okruh tém sa bude zaoberať pozorovaním vzniku nového v prírode. Je v tom rozdiel, keď tvorí človek a keď niečo vzniká prírodným zákonom/dejom? Odkiaľ prichádzajú impulzy pre tvorenie v prírode a ako tieto deje prebiehajú?
Štvrtý okruh sa bude zaoberať tým, čo ako nové vzniklo v minulosti a pôsobí až do súčasnosti. Aká je úloha času a priestoru pri zrode a prijímaní nových impulzov, aký majú charakter a formy, ktoré tvoria súčasnosť?
_______________________________________________________
Poplatky:
Účastnícky poplatok 120,- €
Zľavnený poplatok 100,- €
Poplatok na 1 prednášku (na mieste): 20,- €
Zľavnený poplatok na 1 prednášku: 15,- €
Účasť na prednáške oprávňuje i účasť na pracovnej skupine.
Ak žiadate o zľavu, uveďte v prihlasovacom formulári dôvod žiadosti o zľavu, napr. študent, dôchodca, pomoc pri realizácii konferencie.
Ak by jedinou prekážkou vašej účasti mali byť financie, dajte nám vedieť, dokážeme v tejto veci vyjsť v ústrety.
Dr. med. Christian Büttner
Odborný lekár pre medicínu a antropozofickú medicínu pôsobiaci na nemeckej klinike antropozofickej medicíny Haus am Stalten
16.03.2020
Je to len niekoľko týždňov čo bol v Čínskej ľudovej republike zistený nový druh ochorenia dýchacích ciest, ktorý dostal meno COVID-19. U pacientov bola izolovaná a popísaná dosiaľ neznáma podskupina coronavírusu, ktorý bol objavený v 1960-tych rokoch. Dostala názov SARS-CoV-2. SARS znamená„Severe Acute Respiratory Syndrome“, takže „ťažký akútny respiračný syndróm“. Toto ochorenie sa šíri, tak ako je tomu pri iných ťažkých, chrípke podobných ochoreniach, po Zemi veľkou rýchlosťou. Celkom nový je rozsah opatrení a obmedzení po celom svete, ktoré sú robené na stlmenie ochorenia. Tieto opatrenia, ktoré sú robené pre ochranu obyvateľstva, nemajú byť tu vyjadrenými myšlienkami spochybnené. Preto tu pripájame odkaz na návrhy na ochranu pred infekciou od Robert Koch inštitútu : https://www.rki.de/DE/Content/InfAZ/N/Neuartiges_Coronavirus/Risikobewertung.html.
Pracovníci a pracovníčky v zdravotnom systéme v týchto dňoch vykonávajú ohromnú prácu s veľkým osobným nasadením. Tiež mnoho ľudí zo všetkých oblastí života sa rozhodlo riskovať stupňujúcimi sa obmedzeniami a ohrozujúcimi stratami, aby sa vyhli ohrozovaniu iných ľudí.
To o čom budeme hovoriť tu, má slúžiť na to, aby sme sa postavili strachu a panike nech už sú utvárané akokoľvek, a na podporenie takých opatrení, ktoré idú ďalej a sú zmysluplné, a ktoré môžu prispieť ku posilneniu zdravia jednotlivca a spoločenstva.
Pred viac ako 100 rokmi bola Rudolfom Steinerom do života vovedená antropozofická medicína. Zo svojho duchovnovedného bádania dával podnety do takmer všetkých oblastí života, ktoré mali slúžiť k tomu, aby sa vedelo dobrým spôsobom zaobchádzať s výzvami života. Vo vzťahu k medicínskym otázkam išlo a ide o to, stále lepšie chápať hlbšie pozadie zdravia a choroby a odvodiť z toho spôsob, akým je možné svojím konaním prispieť ku liečeniu ľudí. Základom všetkých jeho výpovedí sú spisy teórie poznania1, v ktorých popisuje, akou cestou je možné získať prírodovedecké ako aj duchovnovedecké poznanie.
Mnoho zo Steinerom daných podnetov sa v priebehu posledných desaťročí osvedčilo a v mnohých ohľadoch sa stali nápomocnými. Vo vzťahu ku výskytu baktérií a „bacilov“ (v tom čase nebolo ešte používanie zvyčajnejšieho slova „vírus“ v bežnej reči zaužívaný, kvôli čomu Steiner používal bežnejšie slovo „bacil“) Steiner neúnavne poukazoval na to, že pri ochoreniach sa nemá zamieňať primárne so sekundárnym! Pred presne 100 rokmi napísal2: „V novších časoch sa stáva stále viac a viac tendenciou, odhliadať od skutočných príčin a hľadieť na to, čo sa odohráva na povrchu. A s týmito vecami, s týmto zotrvávaním na povrchu súvisí to, že keď sa dnes v bežnej medicíne, v bežnej patológii, zväčša začítame alebo započúvame do popisu nejakého typu ochorenia, potom sme vyučovaní, aký bacil vlastne túto chorobu vyvolá, čo sa tam nasťahovalo do ľudského organizmu. Je samozrejme strašne ľahké zamietnuť námietky voči tomuto nasťahovaniu sa nižších organizmov z jednoduchého dôvodu, pretože už nik nepovažuje za nutné najskôr upozorňovať na to, že tieto nižšie organizmy tam už sú. Pretože sa naozaj aj ukazujú pri rozličných ochoreniach v špecifickej forme, je zas veľmi pochopiteľné, že sa upozorňuje na túto špecifickú formu a rovno sa ukazuje súvislosť medzi formou ochorenia a touto špecifickou formou baktérií. Tu už prichádza, keď sa na to pozeráme čisto povrchne, týmto celým nazeraním omyl, ktorý spočíva v tom, že vlastne sme tým celkom odvádzaní od toho primárneho. Lebo predstavte si len, keď v priebehu nejakej choroby sa v nejakom tele vyskytnú bacily vo väčšom množstve, je predsa samozrejmé, že tieto bacily vyvolajú prejavy, tak ako ich vyvoláva každé cudzie teleso v organizme, že v dôsledku prítomnosti týchto bacilov nastúpia rôzne zápaly. Keď dnes pripisujeme všetko pôsobeniu bacilov, tak vedieme pozornosť skutočne len k tomu, čo tieto bacily robia. Ale odvádzame pozornosť od skutočného pôvodu ochorenia. Lebo vždy, keď nájdu v našom organizme nižšie organizmy dobrú pôdu pre svoj vývoj, tak už je tu oná dobrá pôda skrz skutočné primárne príčiny vytvorená. Musíme raz viesť pozornosť do tejto oblasti primárnych príčin.“
Tento celkom iný prístup, začiatočný bod, o ktorom je tu reč, je pre väčšinu ľudí nezvyčajný, takže je pre nich ťažké sa tomuto názoru v pokoji otvoriť. V zmysle vedeckého spôsobu nazerania musí byť však dovolené zas a znovu sa k týmto základným otázkam vracať, nesmú byť jednoducho bezmyšlienkovito vylúčené, obzvlášť keď existuje toľko veľa otvorených otázok vo vzťahu ku ochoreniam a nakazeniam, ako je tomu v súčasnej situácii.
Síce poukazoval aj Rudolf Steiner už vtedy na to, že má celkom zmysel zaoberať sa bacilmi, zdôrazňoval však tiež, že musia byť dobre zaradené: „Ten, kto je nútený svojimi poznatkami upozorňovať na to, že pri chorobách, ktoré sú sprevádzané výskytom bacilov alebo baktérií, sú primárnymi príčinami hlbšie príčiny, než je výskyt bacilov, ten ešte netvrdí, že bacily tam nie sú prítomné. Je niečo celkom iného tvrdiť, že bacily sú tu a nastupujú ako následok choroby, než tvrdiť, že primárnu príčinu nájdeme u bacilov.“ (3)
A na inom mieste (4): „Takže nesmieme vyliať dieťa s vaničkou a hovoriť, že vyšetrovať bacily nie je nutné. Ale na druhej strane musíme vedieť, že bacily nerobia chorobu. Inak nikdy nič správne nevysvetlíme, keď budeme stále len hovoriť: existujú bacily pre choleru, pre chrípku sú bacily, atď. To je samozrejme len zaháľka kvôli tomu, že ľudia nechcú prešetriť skutočné príčiny chorôb.“
Čo by ale mohli teda byť hlbšie ležiace príčiny chorôb ? Aj tu dáva Rudolf Steiner niekoľko podnetov (5):„Tu sa jedná o to, a to je to dôležité, čo dnes má byť vyzdvihnuté, že bacily vedia byť len vtedy nebezpečné, keď sa o ne staráme. …Bacily sú najintenzívnejšie udržiavané, keď si človek do stavu spánku nevezme nič viac než materialistické zmýšľanie. …Nie je lepšieho prostriedku ako chovať bacily, než ísť spať s materialistickým zmýšľaním. …To znamená, ešte existuje minimálne jeden prostriedok, ktorý je rovnako dobrý ako tento. A to je, žiť v ohnisku epidemických alebo endemických chorôb a neprijímať nič iné len obrazy chorôb okolo seba tak, že sme len a len napĺňaní pocitom strachu z tejto choroby.“ Z tohto sa dá vyvodiť, že sa pri hygienických opatreniach nejedná len o vonkajšiu čistotu, ktorá je samozrejme dôležitá, ale že naše myšlienky, city a pocity ohľadne našej duševnej a duchovnej prirodzenosti, majú rozhodujúci vplyv na naše zdravie a čas od času musia byť „vyčistené“. Steiner na ďalšom mieste hovorí (6): „Keď idete ulicami mesta a pred vašu dušu sú tam postavené rôzne ohyzdnosti na vývesných stĺpoch a vo výkladoch, má to strašný vplyv. Materialistická veda nemá poňatia o tom, koľko zárodkov chorôb sa nachádza v týchto ohyzdnostiach. Hľadá sa len pôvodca choroby v baciloch a nevie sa, ako je do tela, obchádzkou cez dušu, vovádzané zdravie a choroba. Tu budú len ľudia oboznámení s duchovnou vedou vedieť, aký význam má, keď do seba človek prijíma také alebo onaké obrazné predstavy.“ Aj tento výrok, ktorý je jednako už starší viac ako 110 rokov má význam aj v dnešnej dobe. Lebo natíska sa otázka, ako veľmi sa v poslednej dobe prijímanie obrazových predstáv zmenilo k lepšiemu či k horšiemu…!
Hlboko zasahujúce a trvalo škodlivé účinky má, podľa Rudolfa Steinera, aj lož, ohováranie a pretvárka, rovnako ako zlé zákony, zvrátené opatrenia, nesprávne odporúčania alebo tiež predsudky, ktoré sú iným ľuďom vnucované7. Napokon poukazuje Steiner na to, že pri príčinách chorôb máme brať doúvahy aj kozmické vplyvy a karmické príčiny8. Obrovskou výzvou dnes je, že na to aby sme vedeli tieto veci spoznávať, sú potrebné duchovné schopnosti, ktoré musia byť u väčšiny ľudí ešte len rozvinuté9:„To, že ľudia dnes všetko chcú pochopiť rozumom, je to najstrašnejšie. V medicíne nemôžeme vôbec nič pochopiť rozumom. Rozumom by sme mohli nanajvýš pochopiť choroby minerálov, a tie predsa neliečime. Všetko, čo je medicínske, musíme pochopiť bezprostredným nazeraním, a to musí byťnajskôr vyškolené.“ To, čo je tu mienené, upresňuje Steiner vo svojej medicínskej knihe10: „Človek je tým čím je, cez telo, éterické telo, dušu (astrálne telo) a ja (ducha). Ako zdravý musí byť nazeranýz pohľadu týchto štyroch článkov; ako chorý musí byť vnímaný v narušenej rovnováhe týchto štyrochčlánkov; na jeho uzdravenie musia byť nájdené liečivá, ktoré obnovia túto narušenú rovnováhu.“
Celkom výrazne dôležitá pre našu dnešnú situáciu je otázka možností, ako sa môžeme starať o svoje zdravie a ako môžu byť prekonané dispozície k ochoreniu. Aj tu nájdeme u Rudolfa Steinera rozsiahle podnety11: „A skutočne väčšmi, než cez všetky prostriedky, ktoré sú teraz materialistickou vedou nachádzané proti tomu, čo nazývame bacilmi, skutočne väčšmi, nevýslovne bohatšie, môžeme pôsobiťpre budúcnosť ľudstva tým, že budeme ľuďom sprostredkúvať predstavy, ktoré ich odvedú od materializmu a povzbudia ich v činnej láske z ducha. Stále viac a viac sa musí v priebehu tohto storočíašíriť poznanie, že duchovný svet absolútne nie je voči nášmu fyzickému životu nevšímavý, ale má pre fyzický svet svoj pálčivý význam…“ A ďalej: „Bude nutné si zvyknúť na to, že to, na čo sa môžeme pozerať priamo ako na liečivú silu duchovnej vedy, musí pôsobiť cez ľudské spoločenstvo. Pretože dalo by sa povedať, čo by to malo za význam, keď by nejaký jednotlivec tu či tam vošiel do duchovného sveta pri zaspávaní vždy s takými myšlienkami, ktoré sú naklonené duchovnému svetu, a všade naokolo sú iní, ktorí sú udržiavatelia a pestúni sveta bacilov cez materialistické myšlienky, materialistické pocity a pocity strachu – ktoré predsa vždy súvisia s materializmom.“ Rudolf Steiner sa tu ale ukazuje aj stále znovu ako realista, ktorý si je vedomý toho, aké veľké sú výzvy12: „Preto musí byť stále znovu prízvukované to, o čom som už aj tu hovoril: duchovná veda ako taká nemôže to skutočne plodné, to,čo má pre ľudstvo vykonať, takpovediac nemôže to vykonať jednotlivo; nestačí, že jednotlivec prijme duchovnovedné veci, ale duchovná veda musí s trpezlivosťou čakať, kým sa stane kultúrnym faktorom, kým vôjde do sŕdc a duší mnohých; až potom sa ukáže, čím môže byť pre ľudí.“ Podporné pre zdravie je posilňovať telo avitalitu (éterické telo), zdravou výživou, radostným pohybom, napätím a uvoľnením v zdravom striedaní atď. Ale tiež duša a duch potrebujú výživu, posilňovanie, starostlivosť a silu, inak sa stanú napadnuteľnými pre choroby13: „Keď raz svet pochopí plný význam toho, čo môže duchovná veda vykonať, potom postupne nie vymiznú, ale získajú menší význam všetky tie pekné – nehovorím to ironicky, ale úplne vážne – všetky tie pekné teórie o infekčných chorobách a podobne, ktoré sú dnes nazerané len jednostranne. Oveľa viac, ako na to, ako bacily a baktérie vnikajú do nášho organizmu, sa bude pozerať na to, akými silnými sme sa stali z duše a ducha, aby sme týmto inváziám odolávali. Túto silu v ľudskej prirodzenosti nepodnieti žiaden vonkajší liek, ale liek, ktorý vnútorne človeka posilňuje duchom a dušou skrz zdravý duchovnovedný obsah.“
V našom jednostrannom myslení sme trénovaní stále hľadať „vinníka“ za niečo. To je vo všetkých oblastiach života; raz je to partner, raz sused, potom politici, cudzinci, kapitalisti, alebo aj výfuky z áút, letecký benzín a CO2. A teraz sme pri coronavíruse, alebo u tých, čo ho dávajú ďalej, tiež našli vinníka!Ľahko sa prehliada, ako s týmo démonizovaním a zatracovaním vírov, alebo ľudí samotných, prispievame k rozširovaniu strachu a obáv. Náš bežný spôsob myslenia nie je uspôsobený na to, aby sme vyriešili nastávajúce výzvy!
Zdá sa mi byť dôležitým, aby sme v prvom rade za naše vlastné zdravie prevzali väčšiu a silnejšiu zodpovednosť, než doposiaľ a napr. sa v kľude vyliečili, keď raz ochorieme. Máme svojím celkovým spôsobom života navyšší možný vplyv na svoje zdravie a mali by sme to aj využiť. Duševná a duchovnáhygiena a živá výmena o tom, čo by to mohlo obsahovať, mi príde rovnako dôležitá ako pravidelnéumývanie rúk. Potom bude vyslovene nápomocné, keď ochorieme, aby sme neprepadli do výčitiek voči sebe samému, ale túto skutočnosť rozpoznali ako výzvu pre posilnenie, utuženie a vnútorný rast. Keďže tento spôsob pohľadu ešte nebol vo väčšej miere rozšírený, budú tu nutné a zmysluplnérozličné druhy pomoci a podpora v tejto oblasti.
Popri mnohých výzvach a nebezpečenstvách ponúka momentálna situácia aj nejaké šance na zmenu k dobrému. Verejný život je v doposiaľ nemysliteľnej miere teraz vyradený. Je to ako veľký nádych v zaneprázdnenom ačastokrát preťaženom zhone tejto doby. Máme možnosť zastaviť sa a popremýšľať o tom, čo je skutočne možné pre plnohodnotné ľudské bytie, a či náhodou nechceme výhybky budúcnosti nastaviť inak než sme si doposiaľ mysleli.
V mojej terapeutickej činnosti posledných 35 rokov som pracoval s tisíckami ľudí, ktorí sčasti museli bojovať s ťažkými ochoreniami. Mnohí z nich došli k hlbokosiahlym vhľadom vo vzťahu k chorobe a zdraviu, a nie málo z nich časom vyvinulo vnútorný pocit vďačnosti, že vďaka konfrontácii so svojimi ochoreniami prišli k celkom novým náhľadom a silám. Spoznali, že choroba im na ich ceste ku rozvoju telesných alebo duševných alebo duchovných schopností výrazne pomohla. A niekedy aj vo všetkých troch oblastiach!
Teraz nemáme dočinenia s individuálnym ochorením, ale s pandémiou, ktorá sa nám ukazuje v coronavíruse. Nastúpilo teda ochorenie, ktoré má rozsah celého ľudstva. Postihnuté sú najmäsliznice dýchacich ciest s pľúcami. Pľúca sú tým orgánom, ktorý človeka spája so zemou; prvý nádych a posledný výdch ohraničujú ľudský život na zemi. Cez sliznicu sa spájame s vonkajším svetom, chceme prijímať svieži vzduch a použitý vzduch odovzdávať. Vyslovene jemný proces prijímania a ohraničenia, ktorý môže byť rozličným spôsobom narúšaný. Možno musí byť v ľudstve nastavenánová a zdravšia rovnováha medzi nádychom a výdychom, vnútrom a vonkajškom, svetom a človekom?
preklad: Alexandra Fialová
1 Rudolf Steiner: „Grundlinien einer Erkenntnistheorie der Goetheschen Weltanschauung“ und „Wahrheit und Wissenschaft“, herausgegeben von Florin Lowndes im Heartthink Verlag, 2009, sowie Rudolf Steiner: „Die Philosophie der Freiheit“, ebenfalls erschienen im Heartthink Verlag, 2008.
2 Rudolf Steiner: „Geisteswissenschaft und Medizin“ (1999), Vortrag Dornach, 7. April 1920, GA (Rudolf Steiner Gesamtausgabe) 312, S. 32.
3 Rudolf Steiner: „Fachwissenschaften und Anthroposophie“ (2005), Vortrag Dornach, 7. April 1920, GA 73A, S. 207
4 Rudolf Steiner: „Über Gesundheit und Krankheit. Grundlagen einer geisteswissenschaftlichen Sinneslehre“(1997), Vortrag vom 23. Dezember 1922, GA 348, S. 141 f.
5 Rudolf Steiner: „Wie erwirbt man sich Verständnis für die geistige Welt?“ (1985), Vortrag Basel, 5. Mai 1914, GA 154, S. 46 f.
6 Rudolf Steiner: „Geisteswissenschaftliche Menschenkunde“ (1988), Vortrag Berlin, 16. November 1908, GA 107, S. 124.
7 Rudolf Steiner: „Natur- und Geistwesen – ihr Wirken in unserer sichtbaren Welt“ (1996), Vortrag München, 14. Juni 1908, GA 98, S. 238 ff.
8 Rudolf Steiner: „Stichwort Epidemien“, 1. Auflage 2010, zusammengestellt und herausgegeben von Taja Gut, Rudolf Steiner Verlag, Dornach, 2010.
9 Rudolf Steiner: „Meditative Betrachtungen und Anleitungen zur Vertiefung der Heilkunst“ (2006), Vortrag Dornach, 21. April 1924, GA 316, S. 151
10 Rudolf Steiner: „Grundlegendes für eine Erweiterung der Heilkunst nach geisteswissenschaftlichen Erkenntnissen“, Rudolf Steiner Verlag, Dornach/Schweiz, 1991, GA 27, S. 18 f.
11 Pozri 5, ibd., S. 47 f.
12 Rudolf Steiner: „Unsere Toten. Ansprachen, Gedenkworte und Meditationssprüche 1906 –1924“ (1984), Vortrag Kassel, 9. Mai 1914, GA 261, S. 15 f.
13 Rudolf Steiner: „Vom Einheitsstaat zum dreigliedrigen sozialen Organismus“ (1983), Vortrag Basel, 6. Januar 1920, GA 334, S. 43.
Medzinárodné štúdium v Goetheane (Švajčiarsko) ponúka predovšetkým pre mladých ľudí možnosť spoznať základy Antropozofie formou denného štúdia, štúdia popri zamestnaní a umeleckého štúdia. Viac informácií nájdete na strákach štúdia.
Duch ako individuálna skutočnosťCieľ. Cieľom štúdia je spoznanie a prehĺbenie základných obsahov a metód duchovnej vedy. Ide o denné štúdium. Predpokladá vysokú osobnú angažovanosť.
Diela. Študujúci sa denne zaoberajú základnými dielami Rudolfa Steinera: Filozofia Slobody, Teozofia, Ako sa dosahujú poznatky o vyšších svetoch?, Tajná veda.
Umenie. Maľovanie, kreslenie, modelovanie, hudba, tvorivá reč a eurytmia: prostredníctvom cvičenia a umeleckej praxe rozvíja Štúdium v Goetheane schopnosti k tvorivému utváraniu života a povolania.
Semináre. Počas štyroch dní v týždni je možné navštíviť semináre k aktualnym témam výskumu, ktorý realizujú spolupracovníci Goetheana a externí prednášajúci z celého sveta v anglickom alebo nemeckom jazyku.
Projekt. Individuálny projekt poskytuje možnosť prehĺbenia vybraného aspektu Antropozofie, umenia ale vedeckej témy.
Štúdijná cesta. Štúdium je rozšírené prostredníctvom štúdijnej cesty do Paríža a katedrály v Chartres | Francúzko, umeleckej cesty do Florencie | Taliansko, ako aj menších výletov do kultúrnych centier v nedalekej blízkosti — Colmar a Strasbourg | Francúzko, Bern a Zurich | Švajčiarsko, Freiburg a Heidelberg | Nemecko. Náklady nie sú zahrnuté v poplatku za štúdium.
Podujatia. Svoje osobné záujmy môžu účastníci prehĺbiť účasťou na kurzoch a podujatiach v rámci výskumného inštitútu v Goetheane ako aj na konferenciách odborných sekcií Vysokej školy.
Je človek sám Antropozofiou? Možno — v každom prípade iba potiaľ, pokiaľ chce pochopiť seba samého a svet.
Je založená v človeku. Je zároveň spojená so svetom. Antropozofia — v človeku založený a so svetom spojený vzťah ku skutočnosti? Neustále a rýchlo sa meniaca skutočnosť by bola dôsledkom.
To je ale náš dnešný svet. Je razatne sa meniacim svetom a ako ľudia, ako vedomí súčasníci nesieme za túto zmenu zodpovednosť.
Otázka. Tázať sa života — žiť otázky.
Orientácia. Premenlivosť medzi duchovným a denným životom.
Koncentrácia. O sile rozhodnutia v živote.
Kontemplácia. Ktorá poézia určuje náš dnešok?
Meditácia. Ako môže zodpovedne žiť to činné vo svete, ktorý vytvoril človek?
Skutočnosť. O individualizácii a novej spoločenskosti.
Ako nadobudneme schopnosť vytvárať zmier prostredníctvom Meditácie základného kameňa — po 100 rokoch od impulzu trojčlennosti?
Vážení priatelia Antropozofickej spoločnosti, milí spolupracovníci antropozofického hnutia, milí priatelia!
V posledných rokoch sme v rozličných smeroch pracovali s otázkou poznania seba a sveta, postupne sme prišli až po úlohu zla vo vývoji duše vedomej. Naše súčasné dianie — s rastúcim počtom bojísk, teroristických útokov, sociálnych napätí, koncentráciou politickej moci na jednotlivcov — sa nás existenčne dotýka. Strata skutočnosti, ktorá prichádza spolu s digitalizáciu a technické vynálezy, prostredníctvom ktorých je predpovedaný koniec ľudstva nás stavajú naliehavejšie než kedykoľvek predtým pred otázku podstaty duchovného určenia človeka. To, čo si človek myslí sám o sebe, to určuje jeho realitu, či chápe sám seba ako zviera alebo ako stroj. (1)
Skúsenosť svetovej konferencie Goetheana, na ktorej vstúpilo približne 800 ľudí z celého sveta do procesu hľadajúceho budúcnosť, bola vo svojej podstate formovaná prostredníctvom Meditácie základného kameňa. Pozitívna odozva na túto prácu nás posilnila v snažení, postaviť počas nasledujúcich rokov do stredu našej práce z rozličných hľadísk Meditáciu základného kameňa v zmysle vnútorného vytvárania orgánu sebapoznania a poznania sveta. Rudolf Steiner vyslovuje toto “obnovené slovo Apolóna”, toto “Spoznaj seba samého” prvýkrát 25. decembra 1923 a zachytáva do mantrických slov výsledky 30 rokov výskumu trojčlenného človeka.
Svietiace myšlienkové svetlo
Už dlho je Meditácia základného kameňa rozhýbavaná v srdciach mnohých členov ako fundament duchovného života. Obnovená pozornosť venovaná tejto meditácii má slúžiť k tomu, aby sme sa na základe vývoja v súčasnej dobe nanovo chopili impulzu, spojeného s položením Základného kameňa v roku 1923 — ako základu pre harmonickú spoluprácu a spoločné chcenie. Z meditatívnej práce so Základným kameňom k nám môže “žiariť myšlienkové svetlo”, čo nám dá schopnosti, aby sme z “Ducha, ktorý tam vládne, v svietiacom myšlienkovom svetle okolo dodekaédrického kameňa lásky” nanovo oplodnili naše pôsobenie. (2) Chceme sa v nasledujúcich rokoch silnejšie prikloniť k duchu Základného kameňa, čím chceme povzbudiť ku konkrétnemu praktizovaniu poznania trojčlennej ľudskej bytosti podľa tela, duše a ducha. Pôvodný impulz zachytený aj v historicky tradovanom obsažnom duchovnom diele musí byť dnes nanovo oživený a nájdený každým jednotlivým Ja. To predpokladá, že sebapoznanie nie je žiadnou subjektívnou povinnosťou, ktorá sa zužuje predovšetkým na pochopenie vlastnej osobnosti, ale naopak, že ho rozvinieme do nazerania všeobecne ľudského v sebe a v druhom človeku.
Sila premeny Základného kameňa
Objektívne vládnuca sila duchovného svetla Základného kameňa má moc premeniť antropozofický život. Rudolf Steiner videl v Základnom kameni základ pre spoluprácu jednotlivých ľudí, základ pre vznik spoločnej “stavby”. (3) V nasledujúcich rokoch chceme položiť za základ našej spoločnej práce tri veľké cvičenia “ducha-rozpomínania”, “ducha-uvedomovania”, “ducha-zrenia”. Každý rok určíme pre spracovanie témy nové ťažisko.
Práca na Základnom kameni umožňuje povzbudenie prvkov sociálne pôsobiacej kultúry duchovného Ja, ktoré ukazujú na ozdravujúci smer bez toho, aby sme preskočili vývoj duše vedomej. Tri cvičenia by nemali byť chápané ako pevne určené duchovné techniky, ony skôr povzbudzujú duchovný život v troch sférach a slúžia spracovaniu individuálnych a sociálnych rozmerov ducha-rozpomínania, ducha-uvedomovania a ducha-zrenia, ktoré samy osebe predstavujú rozsiahle oblasti. V nasledujúcom roku by malo v stredobode našej práce stáť predovšetkým ducha-rozpomínanie. Nech nás pritom vedie tvorenie sily z prapočiatkov.
Trojaké cvičenie
Zvolaním “Ľudská duša!” sa smieme cítiť oslovení trojakým spôsobom v našej najhlbšej bytosti ako ľudia. Tri smery, do ktorých sa učíme zažívať seba ako kozmicky ukotvení, nás privádzajú do spojenia s “Bohom otcom na výsostiach”, s “Vôľou Krista v okolí” a so “Svetovými myšlienkami ducha”. Toto spojenie môže postupne vzniknúť prostredníctvom cvičenia troch výziev.
Kto nás tu takto oslovuje? Kto nás volá, aby sme sa stali cvičiacimi? Duševno-duchovné základné orientácie sa stanú pre nás v cvičení zážitkom a postupne nás vedú k poznaniu, ktoré zahrňuje našu pozemskú a kozmickú bytosť. Táto sa nám stane postupne viac a viac základom, na ktorom môže narásť nové poznanie, cítenie, prežívanie a konanie vo svete a s druhými ľuďmi.
“Cvič ducha-rozpomínanie”
Už v prvej výzve “Cvič ducha-rozpomínanie” je obsiahnutý celý kozmos poznávajúcich otázok, duševných nálad a podnetov pre učenie. Rozpomínanie je centrálna duševná činnosť Ja. (4)
Otázkou na naše spomienky sa otvára pred vnútorným okom scenéria, ktorá sa vytvorila počas celého života. Spomínanie nám dáva identitu; cítime sa ako individualita s nezameniteľnou biografiou, ktorá začala v konkrétnom časovom bode na zemi a ktorej cieľový bod zostáva zatiaľ skrytý.
V cykle “Svetová história vysvetlená z pohľadu Antropozofie” vyzýva Rudolf Steiner — pozorujúc činnosť spomínania ľudí v dávnoveku — aby sme sa prestavili do úplne inej duševnej konfigurácie: V poatlantickom čase si ľudia spomínali iba prostredníctvom pamätníkov, ktoré na Zemi vybudovali. V neskoršej epoche sa spomínanie stalo rytmickým a so začiatkom filozofie v Grécku vznikla naša dnešná časová pamäť. Ešte aj dnes je možné nájsť na svete celkom rozličné formy spomínania. Môžeme práve na nich odhaliť a naučiť sa chápať iné formy vedomia? Prostredníctvom Antropozofie sme vyzývaní, aby sme cvičiac dali spomínaniu duchovný smer. (5)
Okolo obdobia Vianočného zjazdu 1923/24 dal Rudolf Steiner cvičenia k rozšíreniu spomínania. Cyklus “Mystérijné formy” (6) tak obsahuje cvičenie, v ktorom Rudolf Steiner povzbudzuje k meditatívnemu prehĺbeniu zážitkov z detstva alebo mladosti. Toto cvičenie rozpomínania môže umožniť zážitok jednoty s prírodou, čo je celkom nový vzťah k svetu Otca. Práve to nám umožňuje zduchovnenú formu rozpomínania.
Keď rozšírime svoj pohľad cez hranicu narodenia, prehĺbi sa naše rozpomínanie. Môžeme sa spýtať, aké boli naše predsavzatia pred narodením, ktoré nás voviedli do tohto vtelenia. Pritom nejde iba o špekuláciu, alebo o otázku vlastnej karmickej minulosti, ale môžeme sa tým prebudiť pre rôzne osudové príčiny. Lebo ony bytostne určujú našu prácu, naše stretnutia a vzťahy ako aj náš život a stavajú nás pred výzvy v spolupráci a v spolužití, práve tam, kde nenachádzame symtapických alebo už dôverne známych ľudí. V Antropozofickej spoločnosti stojíme pred úlohou, byť pripravení akceptovať spoluprácu v spoločenstve. Správne pestované rozpomínanie nás môže otvoriť pre novú spoluprácu, uschopniť nás k novej “slnečnej karme” cez hranice starej, až prostredníctvom ktorej môžeme plne primeraným spôsobom naplniť novú kultúru ľudskosti. (7)
Spätný pohľad a Ducha-zrenie
V spätnom pohľade sme vyzvaní k tomu, aby sme zobrali do ruky vývoj vôle a myslenia zároveň. Tak môžeme pociťovať štvrtú strofu Meditácie základného kameňa v zmysle praktickej orientácie ako Ducha-rozpomínanie, ktoré sa vracia až k “obratu vekov”, k základnému impulzu Krista, ktorý zároveň bezčasovo daruje naším dušiam svetlo a teplo, ktoré nenechajú aby vládla temnota a dajú nám schopnosť duchovného zrenia. Tak nám dáva cvičenie spätného pohľadu cvičebný priestor vôle, v ktorom ju v skutočnosti môžeme preniesť z bežného “s-pomínania” — ako púheho opakovania minulého — k hýbaniu-nás-samých v čase. Spomínanie sa tak stane vkročením do oblasti bezčasového éteru.
V spätnom pohľade nás nemajú zamestnávať vlastné myšlienky a názory, ale predovšetkým to, čo k nám pristupuje z vonkajšieho sveta — a to v obrátenom poradí tak, ako sa naša vôľa dokáže oddeliť od telesného. Môžeme sa potom cítiť rozšírení do okolia a zažívať ako nás toto okolie utváralo, a čím sme sa vďaka nemu stali.
Takýto spätný pohľad, ktorý sa postupne môže stať ducha-rozpomínaním, nám dá schopnosť, stretnúť druhého človeka imaginatívne. Namáhanie vôle v spätnom pohľade podporuje zrenie ducha. Teraz sa môže ten druhý stať v nás obrazom a imaginatívne sa vysloviť v ducha-zrení, kým sme na druhej strane pestovali ducha-rozpomínanie. (8) Naviac je v tejto činnosti možné nájsť základný rys moderného zážitku zasvätenia.
Keď sa myslenie stane zrením
Prechod od myslenia cez vôlu k zreniu vysvetlil Rudolf Steiner všeobecnejšie. Prostredníctvom skutočnej myšlienkovej námahy, privlastnením si a cvičením myšlienkového organizmu, ako to Rudolf Steiner umožňuje vo “Filozofii slobody” (GA 4), sa človek oslobodzuje v myslení. Protipólom k tomu je: stať sa sám pre seba vo vôli priehľadným. Kým sa nechávame ovládať neprehliadnutými impulzami, nechceme pochopiť našu vôlu, dovtedy zostávame mysliac vo filozofickom elemente.
Ak sa prostredníctvom cvičení ako je spätný pohľad vnútorne sami staneme viac a viac priehľadní a naučíme sa zrieť duchovný svet prostredníctvom vôľového človeka, ktorý sa stal transparetným (9), stane sa myslenie zrením. Ducha-zrenie, ktoré obsahuje impulzy ku konaniu, ktoré pochádzajú z duchovného sveta, nám bude umožnené práve okľukou cvičenia ducha-rozpomínania. Toto vidíme ako spoločný krok v práci na Základnom kameni v nadchádzajúcich rokoch: z celku Antropozofie vychádzajúce zahĺbenie sa do spraktičnenia týchto základných cvičení.
Christiane Haid, Geotheanum-Leitung, a Jaap Sijmons, Generálny sekretár antropozofickej spoločnosti v Holandsku
Originál: Jahresthema 2017/18: Licht und Wärme für die Menschenseele
(1) Rudolf Steiner: Časovo-historické pozorovania. Karma nepravdivosti (GA 173b), prednáška z 13. novembra 1917
(2) Rudolf Steiner: Vianočný zjazd pre založenie Všeobecnej Antropozofickej spoločnosti 1923/24 (GA 260), str. 65 a 69
(3) Pozri poznámku 2, str. 280f
(4) Pozri Rudolf Steiner: Tajná veda v náryse (GA 13), Kapitola “bytosť človeka”
(5) Rudolf Steiner: Antropozofia. Zhrunutie po 21 rokoch (GA 234), prednáška z 10. februára 1924 (o štvorakej metamorfóze spomínania)
(6) Rudolf Steiner: Mystérijné formy (GA 232), prednáška z 23. novembra 1923
(7) Rudolf Steiner: Ezoterické pozorovania karmickych súvislostí (GA 240), prednáška z 25. januára 1924
(8) Rudolf Steiner: Základná sociálna požiadavka nášho času — v pozmenom časovom Zeitlage (GA 186), prednáška z 7. decembra 1918, str. 124-129
(9) Zoznam literatúry v: Rudolf Steiner: Spätný pohľad. Cvičenia k posilneniu vôle, vydané a uvedené od Martiny Marie Sam, Rudolf-Steiner-Verlag 2010, V. Kapitola
Odporúčaná literatúra
Rudolf Steiner: Vianočný zjazd pre založenie Všeobecnej Antropozofickej spoločnosti 1923/24 (GA 260), prednáška z 25. decembra 1923, 10 hodín
Rudolf Steiner: Mystérijné formy (GA 232), prednáška z 23. novembra 1923
Rudolf Steiner: Svetová história v antropozofickom vysvetlení (GA 233), prednášky z 24. a 25. decembra 1923
Rudolf Steiner: Antropozofia. Zhrunutie po 21 rokoch (GA 234), prednáška z 10. februára 1924
Rudolf Steiner: Ezoterické pozorovania karmickych súvislostí (GA 240), prednáška z 25. januára 1924
Rudolf Stiener: Predsupne k mystériu na Golgote (GA 152), prednáška z 7. marca 1914
Čo vlastne znamená vedeckosť?
V Miléte raz slúžka pri naberaní vody nazrela do studne a objavila tam filozofa Tálesa. Nazdávala sa, že tam spadol, a vysmiala ho pre jeho odtrhnutosť od reality. Toľko známa anekdota. Slúžke zjavne nezišlo na um, že tam mohol zostúpiť úmyselne, napríklad aby mohol bez rušivého bočného svetla pozorovať oblohu. – „Slúžky“ tohto druhu existujú ešte aj dnes. A nemusia pochádzať z Trácie. Podobne ako posmešnícka, v skutočnosti však seba samu zosmiešňujúca slúžka vystupujú dnes mnohí kritici „vedeckosti“ Steinera. Ani oni sa nepýtajú na možný zmysel neobvyklého.
Tu sa paralela končí. Slúžke, samozrejme, nemožno jej chybu vyčítať. Nemusela poznať Tálesovu prácu a jeho úsilie vybudovať astronómiu vtedy nového druhu. Dnešní „kritici“ však šliapu po svojich vlastných kritériách vedeckosti, keď z neznalosti alebo nezáujmu označujú za nedostatočné to, čo okamžite nezapadá do ich obrazu sveta. (1)
Čo možno v tomto ohľade uviesť napríklad proti príslušnej kapitole v Steinerovej biografii od Heinera Ullricha, decentne, no zreteľne sformuloval Johannes Kiersch: Ullrich pre svoju argumentáciu zneužíva Cassirerove „symbolické formy“, ignoruje Steinerove výslovné vyrovnávanie sa s otázkami vedeckého poznania, predovšetkým prednášku na medzinárodnom filozofickom kongrese v Bologni z roku 1911 (Zrkadlené ja – Psychologické základy a epistemologický názor antropozofie) a knihu O duševných záhadách z roku 1917 (GA 21) (2). – Mnohí kritici Steinerovej „vedeckosti“ pritom vychádzajú zo zastaraného pojmu vedy a jednoducho nezohľadňujú jeho významný vývoj v posledných desaťročiach. (Ullrich takto preberá svoje kritériá z publikácie, pochádzajúcej z roku 1938! [Bachelard]) U iných sa popri vecne nesprávnych informáciách objavujú aj značné metodické nedostatky, tak napríklad u Helmuta Zandera. (3) Jeho prácou sa už zaoberali Karen Swassjan (4) a Lorenzo Ravagli (5), ako i nedávno vydaný zborník Anthroposophie in Geschichte und Gegenwart editovaný Rahel Uhlenhoff (6). Najneskôr po niekoľkých vysvetleniach, ktoré sa nachádzajú v týchto spisoch, bude sotva mysliteľné, aby bol Zander aj v budúcnosti pokladaný za „experta“ na antropozofiu. – Práve v druhej polovici 20. storočia sa v chápaní „vedy“ objavujú impulzy, ktoré sú dodnes rozpracované len sčasti. (7) Platí to napríklad pre nevyhnutnosť, v dôsledku kvantovej fyziky nanovo premyslieť kauzalitu, predovšetkým však pre novú neistotu vo vzťahu k tomu, čo má vôbec platiť ako „vedecký fakt“. (8) Pripomenúť treba aj návrh filozofa Kurta Hübnera, aby sa „vedecké“ myslenie rozšírilo „mýtickým“. (9) Mnohé z týchto impulzov ostali iba tápajúcimi pokusmi. Predsa však ukazujú, že empíria a racionalita ako klasické piliere vedeckého poznania dnes už rozhodne nepostačujú. (10)
Zmenu paradigmy chápania vedy, ktorá sa črtá už niekoľko desaťročí, (Popper, Kuhn, Feyerabend) Steinerovi kritici pravidelne ignorujú, hoci problematická stránka novovekého intelektu medzičasom pre mnohých ľudí vystupuje do popredia, keďže vyvoláva ťaživé otázky technického, ekologického a sociálneho charakteru. – Skôr, než začneme vynášať akékoľvek hodnotové súdy, musíme pochopiť, ako vedecké myslenie dospelo do svojej súčasnej situácie. Základnou otázkou pri tom je, ako sa racionalita vzťahuje na supra-racionálne (intuícia, ezoterika, noetika; pozri nižšie).
Pôvod racionality
Čo od začiatku novoveku spravidla platí ako polárny protiklad, napr. intuícia na jednej strane a logika na druhej, odkazuje pri historickom pohľade na vývoj ľudského vedomia na spoločný pôvod. (11) Dôležité odkazy nachádzame u Platóna. Napríklad vo svojom Štáte rozlišuje dva druhy myslenia: noesis a dianoia. Dianoia, umové myslenie, sa orientuje na zmyslový svet a vychádza z predpokladov (axióm). Jeho predmetmi sú napríklad matematika a geometria. Naopak noesis sa pohybuje v oblasti mysliteľného (noeton) bez toho, aby si na pomoc priberala zmyslovú empíriu. Pôvod racionality leží preto v noesis. „Predmety“ noesis nie sú merateľné, vážiteľné, vnímateľné, t.j. nemajú určitú veľkosť, objem alebo farbu. Ak je napr. „predmetom“ dianoia pojem „kruhu“, tak ideou, ktorá je základom kruhu je „oblosť“. Táto idea sa principiálne vymyká kvantifikácii, matematizovateľnosti a empirickému odvodeniu, a tým aj náležitej definícii.
Aristoteles takisto pozná obidva druhy myslenia. U neho zaručuje správnosť logického myslenia (episteme) nus (duch; základ noesis). Iba logické myslenie by sa totiž mohlo aj mýliť. (12) Pre poznávaciu prax z toho vyplývajú dôsledky: „Keď nevieme, pre čo sa má hľadať dôkaz a pre čo nie, znamená to nedostatok vzdelania. Nie je totiž možné, aby existoval dôkaz vôbec pre všetko, inak by nastal nekonečný progres, takže aj tak by sa nič nedokázalo“.(13) Táto veta je nepochybne aktuálna dodnes!
Pre Tomáša Akvinského, o jeden a pol tisícročia neskôr, umožňuje „intellectus“ (latinská verzia gréckeho nus) rozšírenie poznania do duchovno-božskej oblasti, a to až po „zrenie boha“ a k „blaženému zjednoteniu stvoreného umu s nestvoreným duchom“. (14) Na druhej strane sa Tomášom začína rozširovanie pojmu pravdy, ktorý odvtedy nastupuje na svoju víťaznú púť. Korešpondenčná teória pravdy hovorí, skrátene, toto: Myšlienka je pravdivá vtedy, keď zodpovedá empirickému faktu. Meradlom je teda „fakt“ (ktorého status však dnes musíme dôkladne premyslieť nanovo; pozri vyššie Fleck a Kuhn). Myšlienka sa „faktu“ prispôsobila. Ako taká sa vyskytuje už len v duchu človeka. U Tomáša samého je to však iba polovičná pravda. U neho ide adekvácia dvoma smermi: „Pravda je pôvodne v duchu (in intellectu), v druhej línii je však vo veciach (in rebus), pokiaľ sa tieto vzťahujú na ducha ako na svoj pôvod (principium).“ Pravda teda pre Tomáša nie je iba v duchu, ale aj vo veciach, pokiaľ tieto zodpovedajú tvoriacemu duchu, ktorý je ich pôvodcom. V modernom chápaní je duchovný akt „veci“ podriadený a na nej závislý. Keď je pravda v duchu (in intellectu), je pre Tomáša zjavením bytia, keď je vo veciach, spočíva v podobnosti s pôvodom (similitudo principii). „No výrok, že pravda je zhoda veci a ducha (veritas est adaequatio rei et intellectus), sa môže vzťahovať na obidve chápania.“ (15)
Pre Tomáša poskytuje intellectus okrem svojej vlastnej poznávacej oblasti (duchovný svet, Boh) zároveň vhľad do princípov ľudského poznávania a konania. Od neho sa bude odlišovať um (ratio) ako schopnosť ľudského ducha vzťahujúca sa na jednej strane na intelekt a na druhej strane na zmyslový svet, ktorá umožňuje abstrakciu a tvorenie pojmov. (16) Tieto konštituujú novoveké chápanie vedy, v ktorom už tvorivá zložka „intellectus“ nezohráva nijakú úlohu.
S víťazným ťažením nominalizmu, ktoré sa začína už za Tomášovho života, bude intellectus/nus rozhodujúcim spôsobom formalizovaný, pripútaný ku konečnému a depotenciovaný. Možnosť poznania podstaty je zásadne spochybnená. (17) Tomáš sám rieši túto ťažkosť prostredníctvom rozlíšenia troch rovín pojmovosti:
Nus sa teda nachádza – rôznym spôsobom – v ríši tvoriacich ideí, vo veciach zmyslového sveta a vo vedomí človeka. Toto rozlíšenie sa po Tomášovej smrti vytráca. Od Roscellina, Abaelarda a Ockhama sú už pojmy iba produktmi ľudského ducha (post res). Nominalistický obrat vrhá ľudského ducha späť k sebe samému. V protiťahu sa preto človek čoraz väčšmi chápe ako indivíduum a autonómny subjekt. (18) Pojem rozumu (nus/intellectus) teda v dejinách západného vedomia prechádza viacerými štádiami:
Nus/intellectus označuje najprv rozum zameraný na svet ideí a na kozmické, božské veci; sám má božskú povahu. Potom sa stáva stvoreným rozumom, ktorý sa však ešte vždy vzťahuje na bytie a podstatu.
Potom sa objavuje radikálne subjektivizovaný intellectus, ktorého dôsledkom je, že na jednej strane sa rozvíja empirizmus, na druhej strane nová filozofia rozumu (racionalizmus), a tie od 17. storočia vstupujú do zásadného sporu (19). V 18. storočí sa súčasne spúšťa silný protichodný pohyb v podobe hermetiky, slobodomurárstva a podobne. Kantom nakoniec ľudské myslenie dospelo na hranice skutočnosti: „Tak je Kantom koncipovaný rozum celkovo depontenciovaným rozumom: predsa je však autonómny a sám si určuje svoje zákony, zákon slobody a prírodný zákon. Prostredníctvom sebareflexie je schopný sa vo svojej konečnosti uchopiť a explikovať, a nevyhnutne myslí Boha, dušu a svet ako regulatívne idey, ktoré však už nemôže poznávať: siaha až k hraniciam sveta, nie však až bezprostredne k božskému. Pri pohľade na jeho najvyššie doterajšie výkony v teórii sa stal rozumom hraníc: hraničným rozumom.“ (20) (Aby presnejšie charakterizoval styčnú líniu „antropológie“ (dianoia) a „antropozofie“ (noesis), Steiner v Záhadách duše zavádza pojem „predstavy hranice“. Ten však „kritici“ neberú na vedomie.) Ak kedysi bolo myslenie orgánom na uchopovanie skutočnosti, medzičasom slúži už len ako nástroj. Redukuje sa na procedúru. Ak je niekto za tohto predpokladu konfrontovaný s obsažným, noetickým myslením, tak sa mu javí ako „nevedecké“. Zúžený pohľad cez tunel spôsobuje ohraničenie. Človek nájde iba tie veľkonočné vajcia, ktoré sám ukryl. In summa: Rozum stratil charakter vlastného zdroja poznania a stal sa prostriedkom nachádzania konsenzu. (21)
Intellectus a ratio dnes
Práce Einsteina, Heisenberga, Bohra a iných viedli nakoniec aj ku „kríze modernej vedy“, nielen k jej problematickým dôsledkom. (22) Vedeckému poznaniu sa nakoniec stratila dokonca aj vecná realita a racionalita. „Cesta k novým predstavám bola tomu zodpovedajúcim spôsobom mimoriadne namáhavá a bolestná, a každý začiatočník sa po nej musí pustiť nanovo. Objavitelia novej fyziky, kvantovej mechaniky, Planck a Einstein, ktorí za to boli odmenení Nobelovou cenou, sami neboli pripravení ísť touto cestou konzekventne až do konca … Nový pohľad na svet uviedli do konzistentnej a v modernom zmysle presvedčivej podoby najmladší z vtedajších fyzikov, Werner Heisenberg, Paul Dirac, Wolfgang Pauli a iní, spolu so svojím váženým kodaňským učiteľom Nilsom Bohrom. Pri presnejšom skúmaní však zisťujeme, že iba pre nemnohých z nich bola nimi navrhnutá ‚kodaňská interpretácia‘ kvantovej mechaniky podnetom na to, aby nakoniec zrevidovali svoju predstavu o skutočnosti.“ (23) Ide o to, ako uvádza Dürr (o), „aby sme boli opäť schopní poznávať spirituálnu dimenziu našej existencie“. (24) „Hmota neexistuje!“ (25) Totiž, „ak hmotu ďalej a ďalej rozkladáme, nakoniec neostane nič, čo nám hmotu pripomína. Na konci už nijakej látky niet, je len forma, tvar, symetria, vzťah. Hmota sa neskladá z hmoty.“ (26) Tak môže Dürr príležitostne označovať hmotu ako „vyzrážaného ducha“. (27)
Znovuzískanie noetickej empírie
V tejto apórii vývoja vedomia môžeme vziať do úvahy výkon Rudolfa Steinera. Steiner sa podujíma znovu uplatniť v dejinách vývoja vedomia sa vytrácajúcu noetickú empíriu, skúsenosť pôsobiaceho ducha (nus), a umožniť tak ľudskému mysleniu, aby bolo schopné vývoja aj za hranicou racionality. A naopak: racionalita, ktorou je poznačené naše myslenie, sa spriechodní pre svoj duchovný (noetický) pôvod. Steiner zároveň konzekventne vyzdvihuje kreatívny aspekt poznávania „skutočnosti“. Už v Pravde a vede (1892) uvádza: „… výsledkom tohto skúmania je, že pravda nie je … ideálnym zrkadlením čohosi reálneho, ale slobodným výtvorom ľudského ducha, ktorý by v prípade, že by sme ho sami nevytvorili, vôbec neexistoval. Úlohou poznania nie je v pojmovej forme zopakovať niečo, čo už je dané iným spôsobom, ale vytvoriť celkom novú oblasť, a až z tej spolu so zmyslovo danou skutočnosťou vyplynie plná skutočnosť.“ (28)
Podobne pregnantne to o desať rokov formuluje vo svojej prednáške: „Človek teda nemá prírodu nejakým spôsobom reprodukovať, ale vidieť, či v ňom nespočívajú sily, ktoré vedú nad to, čo je bezprostredne dané.“ Takého chápanie „necháva vedu celkom v platnosti“, povznáša sa však nad to, „čo mu veda ponúka ako zákonitosť logického myšlienky“. (29) Toto hľadisko sa prelína celým Steinerovým životným dielom. Jeho vyjadrenia slúžia na podnietenie vlastných, individuálnych, kreatívnych poznávacích a vôľových aktov (intuícií),a nie ako parametre systému alebo tvrdenia faktov. U poslucháča a čitateľa sa nemajú stretávať s recepciou na základe predstáv (akceptácia alebo odmietnutie), ale majú podnecovať jeho vlastnú produktívnu aktivitu. Antropozofia „chce byť podnetom k zvláštnemu nazeraniu sveta“. (30) Neapeluje na „vieru v autoritu“, ale na „intelektuálne overovanie“ každého jednotlivého poslucháča a čitateľa. (31) Vlastné nazeranie a individuálne overovanie sú charakteristikami antropozofie. V jej prípade nejde o systémy, modely alebo teórie, ale o opätovné nadobudnutie dimenzie noetického individualizovaným človekom.
Neudivuje preto, že Steiner pri mnohých príležitostiach vyzdvihuje význam myslenia pre antropozofický duchovný výskum. Celkovo môžeme rozlíšiť štyri aspekty:
Úlohy do budúcnosti
Z tohto všetkého vyplývajú úlohy pre budúcnosť: bolo by neprimerané chcieť antropozofiu merať kritériami tradičného chápania vedy, teda podľa dianoia/ratio. Ako sme vysvetlili, jej cieľom je opäť spojiť nus (intellectus), ktorý sa v dejinách ducha stratil, s racionálnym myslením. Preto by bolo chybné chcieť ju pochopiť čisto dianoetickým myslením. („nedostatok vzdelania“, viď vyššie). Toto úsilie by sa skôr podobalo – aby sme zneužili slová Oda Marquardsa – melancholickému dôkazu možnosti existencie veselého. Dianoetické myslenie môže iba upozorňovať a napomáhať pochopeniu. Jeho tvorenie pojmov má heuristickú povahu. (33) Na druhej strane, v tom spočíva jeho sila. Tento aspekt je potrebné zdôrazňovať väčšmi než doposiaľ.
Väčšmi než doposiaľ bude nevyhnutné porozumieť aj súčasnému charakteru „vedy“ a spoznať jej hranice. Antropozofia potom nie je akýmsi pozoruhodne-nepochopiteľným iným, ale „pokusnou metódou“ (Rudolf Steiner) primeraného správania sa na hraniciach vedeckého.
Predpokladom pre to by, samozrejme, bolo, zásadným spôsobom sa vyrovnať s dejinným vývojom vedomia. Steiner na to kládol ten najväčší dôraz. Takmer v každej jeho prednáške sa aktuálne fenomény začleňujú do duchovno-dejinných súvislostí. Tento záujem sa však vo väčšej miere zjavne dodnes nepreniesol na jeho poslucháčov a čitateľov. Už chápanie „vedy“ sa nedá objasniť bez zohľadnenia dejín vedomia.
K tomu pristupuje ešte čosi ďalšie. V čase pred duchovno-dejinnou diferenciáciou noesis a dianoia sa iba ťažko rozlišovalo medzi „vedou“ a „umením“. Až v novoveku sa dostali do skutočného protikladu. Súčasný vývoj opäť smeruje k integrujúcemu stretu obidvoch oblastí. Bolo by žiaduce rozpracovať, akým spôsobom k nemu prispieva antropozofia ako „osobité nazeranie sveta“ a „pokusná metóda“.
S osobitnou naliehavosťou sa opakovane kladie otázka „praktickej uplatniteľnosti“ antropozofie na jednej strane a „teoretického pozadia“ oblastí jej života na druhej. Že obidve otázky sú od začiatku postavené chybne, je na základe uvedeného očividné. Antropozofia nemôže byť „uplatnená“; no tí, ktorí sa ňou nechajú podnietiť, môžu v konkrétnych situáciách uskutočniť svoje vlastné činy, ktoré vznikli z ich individuálnej „morálnej fantázie“. Tým vznikajú v sociálnej spolupráci „antropozofické oblasti života“. Tie nemajú nijaký definovateľný teoretický rámec, ale pozostávajú z individuálnych činov tých, ktorí sa na nich podieľajú.
„Veda isteže nie je znakom múdrosti, ale nevedomosť tiež nie.“(34)
Z nemeckého originálu „Anthroposophie und die Zukunft der Vernunft“ uverejneného v „Die Drei“ 2/2012; s.13-20 preložil Peter Neurath & kol.
Uverejnené na antropozofia.sk so súhlasom autora.